Čo nám odkazuje Jicchak Rabin

Autor je predsedom americkej Rady pre zahraničnú politiku

Atentáty sú významné už zo svojej definície, pretože znamenajú vraždu prominentného jednotlivca s cieľom dosiahnuť politické ciele. Ale nie všetky atentáty predstavujú významný bod obratu.

Napríklad prvá svetová vojna by sa pravdepodobne začala aj bez atentátu na následníka rakúskeho trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda. Pôda pre to, čo sa časom začalo nazývať Veľkou vojnou, už bola pripravená a rozbuškou nakoniec mohlo byť niečo iné.

Atentát na amerického prezidenta Johna F. Kennedyho bol významný a pripomíname si ho dodnes, ale ani o ňom nie je zrejmé, že šlo o historicky významný bod obratu. Niekto hovorí, že ak by žil, obmedzil by americké angažmán vo vietnamskej vojne, kde za vlády jeho nasledovníkov nakoniec zomrelo asi 58-tisíc Američanov. To sa však nedá nijako dokázať. S istou mierou istoty sa dá povedať, že americký politický systém bol dostatočne robustný, aby sa ukázalo, že smer domácej a zahraničnej politiky nezávisí od jednej osoby.

Mohol to rozuzliť

Naopak, atentát na izraelského premiéra Jicchaka Rabina, ktorý pred 25 rokmi spáchal pravicový židovský extrémista, takmer iste predstavoval bod obratu na Blízkom východe. Dôvod je jasný: Rabin sa mohol stať jediným izraelským lídrom svojej generácie, ktorý bol ochotný a schopný uzatvoriť mier s Palestínčanmi žijúcimi pod izraelskou okupáciou. Videl, že na oboch stranách sporu je evidentná potreba uzatvoriť kompromis, a bol dostatočne silný na to, aby na seba prevzal vypočítateľné riziká a presviedčal väčšinu Izraelcov, že je múdre to urobiť.

Rabinov rival a nasledovník Šimon Peres tiež túžil uzavrieť mier, ale jeho schopnosť presvedčiť skeptických Izraelčanov podkopal práve jeho entuziazmus. Rabinova menšia ochota sa ukázala ako kľúčová. Niekoľko po sebe nasledujúcich izraelských premiérov, vrátane toho súčasného Benjamina Netanjahua, sa pri snahe uzatvoriť mier s Palestínčanmi držalo tvrdej línie v podobnom zmysle, v akom mohol polstoročie pred ním antikomunista Richard Nixon vyrokovať prelomovú dohodu s komunistickou Čínou. Ale ten na rozdiel od izraelských lídrov tak netúžil urobiť za podmienok, ktoré nemohla druhá strana prijať.

Otvorený voči zmene

Tým nechcem povedať, že ak by Rabin naďalej žil, tak by určite uspel. Na to, aby ste uzavreli mier, treba dvoch. Pre Nelsona Mandelu (a pre Južnú Afriku) bolo veľkým šťastím, že vtedajší prezident Frederik W. de Klerk bol ochotným partnerom pri snahe ukončiť apartheid. Mier si vyžaduje lídrov, ktorí sú ochotní i schopní prijímať kompromisy a dodržiavať záväzky. Nedá sa povedať, že by mal Rabin takého partnera v Jásirovi Arafatovi, hoci veľa prezrádza to, že izraelský premiér nakoniec dospel k názoru, že jeho snaha sa vyplatí, pretože len Arafat má dostatočnú autoritu na to, aby mohol dohodu uzatvoriť.

Rabin bol pozoruhodný aj v tom ohľade, že bol otvorený voči zmene. Ako izraelský minister obrany medzi rokmi 1984 až 1990 zaviedol prísne opatrenia voči Palestínčanom žijúcim na územiach okupovaných Izraelom a tvrdo zasahoval proti násilným protestom. V tom čase som mal v Bielom dome na starosti práve Blízky východ. Keď som sa Rabina spýtal, čo hovorí na to, že vraj Izraelčania protestujúcim lámu kosti, odpovedal: „A čo by ste chceli, aby sme robili? Máme ich zabíjať?“

Podľa Rabina bolo právnou a politickou nevyhnutnosťou udržiavať poriadok, ale jeho morálnym imperatívom bolo minimalizovať straty na životoch. Správnym prístupom podľa neho bolo používať nesmrtiacu silu.

No časom dospel k názoru, že samotná sila nie je všetko, a preto začal sústreďovať pozornosť aj na politické a ekonomické stimuly. Ako premiér vo svojom druhom volebnom období akceptoval Organizáciu za oslobodenie Palestíny ako partnera pre vyjednávanie, a to aj napriek tomu, že za sebou mala dlhú teroristickú históriu. Nakoniec prijal dohody z Osla z rokov 1993 a 1995, ktoré načrtli cestu, aká mala Palestínčanom priniesť väčšiu politickú autonómiu.

Ako vieme, tieto dohody sa nikdy úplne neimplementovali. Rabina zavraždili a následné pokusy o vyjednávanie stroskotali. Potom zomrel Arafat a žiadny palestínsky štát nevznikol.

Tri alternatívy

Všetko toto je dôležité aj v súvislosti s prelomovými diplomatickými udalosťami a dohodou medzi Izraelom a Spojenými arabskými emirátmi a Bahrajnom. Vlády arabských štátov motivované strachom z Iránu a túžbou dostať sa k izraelským technológiám a americkým zbraniam sa rozhodli, že nedovolia, aby nedoriešený palestínsky problém bránil normalizácii ich vzťahov s Izraelom. Existuje dôvodný predpoklad, že ostatné arabské štáty nakoniec urobia to isté.

Palestínska reakcia sa síce dala predvídať, ale zároveň sklamala. Väčšina Palestínčanov, zdá sa, stále nie je pripravená akceptovať, že cesta k vlastnému štátu nejde cez Arabskú ligu, ani cez Spojené národy, ani cez Washington, ale cez priame rozhovory s Izraelom. S tým, ako sa izraelské osady na Západnom brehu Jordánu stále rozširujú, ubúda Palestínčanom aj čas. Izraelská vláda súhlasila s odkladom anexie významných území na Západnom brehu len o tri roky. Otázkou je, či bude ďalšia generácia palestínskych lídrov, podobne ako Rabin, ochotná a schopná prijať v záujme mieru kompromis.

Bolo by však múdre, keby sa od Rabina poučili aj samotní Izraelčania. Bývalý premiér veril, že Izrael musí zostať tak židovský, ako aj demokratický, a rozumel tomu, že si to vyžaduje dva oddelené štáty. Jednou alternatívou je urobiť z Palestínčanov občanov Izraela, čo by ukončilo židovský charakter štátu, druhou je uprieť Palestínčanom volebné právo, čo by bol koniec demokratického charakteru Izraela.

Rabin z dobrých dôvodov odmietol obe tieto alternatívy. Neexistuje lepší spôsob, ako si uctiť jeho pamiatku, než oživiť diplomatický proces vedúci k vytvoreniu dvoch oddelených štátov žijúcich bok po boku v mieri.

© Project Syndicate