Denník N

Predseda SAV Šajgalík: Slovenská veda má pohyb opitého námorníka, ale ide správnym smerom

Predseda SAV Pavol Šajgalík. Foto N – Tomáš Benedikovič
Predseda SAV Pavol Šajgalík. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavol Šajgalík hovorí, ako komunikovať vedecké poznatky tak, aby ich ľudia brali vážne. Vysvetľuje aj to, či koronakríza vedcom skôr pomohla alebo uškodila, a vraví, prečo hráme v európskej vede iba okresnú ligu.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • prečo máme problém čerpať európske peniaze;
  • v čom sme vo výskume najlepší;
  • ako chce akadémia motivovať šikovných ľudí, aby zostali na Slovensku;
  • čo pre vedcov znamenajú ocenenia a spoločenské uznanie.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Ako zasiahla koronakríza do fungovania akadémie?

Ako všetci obyvatelia Slovenska sme boli spočiatku trochu vystrašení. Slovenská akadémia vied však mala tú výhodu, že na našich pracoviskách máme Virologický ústav SAV, ktorý sa vírusmi zaoberá. Vďaka tomu sme veľmi rýchlo ustanovili krízový štáb a stabilizovali sa ľudsky aj pracovne. Výhoda vedeckej práce je aj v tom, že nie vždy musíte byť dennodenne na pracovisku. Môžete napríklad vyhodnocovať výsledky, ktoré ste získali v minulosti. Očakávam preto, že v tomto roku bude mať SAV vyšší počet publikácií ako predošlé roky. Korona spôsobila aj to, že neboli nové výzvy a tlak na písanie projektov. Takže vedeckí pracovníci sa mohli venovať do väčšej miery práve publikáciám.

Veľa vedcov presmerovalo svoj výskum na výskum nového koronavírusu. Neutrpia tým ostatné výskumné témy?

Áno aj nie. Je pravda, že niektoré oblasti sa venujú veciam, s ktorými nepočítali. Napríklad vývoju vláken so striebornými nanobodkami, ktoré by mohli slúžiť ako vlákna na pletenie masiek, iné pracoviská sa venovali vývoju pľúcnych ventilácií a podobne.

Na druhej strane, koronakríza priniesla aj zmenu uvažovania. V minulosti niektorí protagonisti z priemyslu alebo dokonca politiky hovorili: „Načo budeme niečo skúmať na Slovensku, keď sa to dá kúpiť v zahraničí?“ No potom prišiel covid-19 a zavreli sa hranice. Ukázalo sa, že keby sme neboli natrénovaní napríklad na testovanie, len ťažko by sme si kúpili kvalifikované testovanie, pretože boli zatvorené hranice. Myslím si, že pohľad na vedeckých pracovníkov a ich prácu sa na Slovensku trošku zmenil a výskum ako taký koronakrízou význačne neutrpí.

Podľa Pavla Šajgalíka výskum na Slovensku koronakrízou význačne neutrpí. Foto – Martin Bystriansky, archív SAV

Ostatný polrok bola veda v centre diania oveľa viac než v minulosti. Podarilo sa vedcom využiť mediálny priestor, ktorý dostali?

Rád by som povedal, že áno, ale asi to nebolo maximum, čo sme mohli dosiahnuť. Vedeckí pracovníci sa dostávali do centra pozornosti v časoch, keď v celej spoločnosti panovala obava, či sa im podarí vyvinúť vakcínu, či vedia testovať väčšie množstvo ľudí alebo inak ľuďom pomôcť. Myslím si, že táto prvotná dôvera voči vedeckým pracovníkom trošku poklesla. Napríklad sa nám nepodarilo uspieť proti stúpajúcej frekvencii hoaxov o rúškach či vzniku vírusu.

Následne, keď prešla prvá vlna, zase sme zaznamenali signály, že nie sme až takí potrební. Ale celkovo naša cena v spoločnosti, ako aj pohľad na to, že sme schopní spraviť niečo pre dobro ľudstva, trochu stúpli. Prispelo k tomu to, že sme boli častejšie v médiách a robili osvetu, že sme na Virologickom ústave BMC SAV (Biomedicínske centrum SAV – pozn. red.) robili rutinne PCR testy, vyvinuli v spolupráci s inými slovenské testy koronavírusu, izolovali RNA vírusu zo slovenských pacientov a uložili sme ich do Európskej vírusovej banky.

Napriek tomu, že sa o výskume nového koronavírusu informuje takmer denne, veľa ľudí sa utieka k rôznym konšpiračným teóriám. Ako správne komunikovať vedecké poznatky, aby ich ľudia neodmietali?

Je to komplikovaná téma, lebo v momentálnom období je veľmi ľahké rozšíriť svoj názor na obrovské množstvo ľudí. Kým v minulosti musel človek prísť do médií, dnes stačí pár klikov na počítači a názor je vonku. Keby to nebolo smutné, tak je vlastne veselé, že aj dnes časť ľudí tvrdí, že naša Zem je plochá doska. Proti tomu sa veľmi ťažko bojuje, pretože ľudia sú rôzni a množstvo z nich láka zaujať, keď to poviem veľmi slušne, neštandardným až „strešteným“ názorom. Mali by sme sa teda viac obracať na tú časť spoločnosti, ktorá tieto správy konzumuje a nevysiela. V časti šíriteľov je to často beznádejné. Takisto by sme mali ľudí učiť, aby si zakaždým položili otázku „prečo?“ a skúsili si na ňu odpovedať z rozličných zdrojov. Tam je asi nezastupiteľná úloha vedeckej obce, ktorá by mala proti takýmto názorom vystupovať oveľa častejšie a razantnejšie.

Pred pandémiou sa o slovenskej vede väčšinou hovorilo v súvislosti s dlhodobým podfinancovaním. Podľa údajov z roku 2017 sme dali na vedu menej ako 1 percento z HDP, čo je menej ako polovica priemeru Európskej únie. Čo to robí s výskumom a naším celkovým inovačným potenciálom?

V uplynulom roku sme si na akadémii spravili analýzu, v ktorej sme sa porovnávali s podobne veľkými krajinami ako Rakúsko, Nórsko, Fínsko, Česko či Maďarsko. Zisťovali sme, ako na tom sme napríklad s takým jednoduchým parametrom, ako je publikovanie a ohlas na publikácie. Zistili sme, že v množstve a priemernej kvalite publikácií až tak veľmi nezaostávame. Keď sme sa však posunuli k publikáciám, ktoré sú v tých najlepších časopisoch na svete, a na to, koľko je na jednu prácu citácií, zistili sme, že Slovensko za týmito krajinami zaostáva veľmi výrazne. Ďalším príkladom sú ERC (Európska rada pre výskum, pozn. red.) projekty. Máme ich málo aj v porovnaní s okolitými krajinami.

Čiže podfinancovanie znamená toľko, že nie sme schopní hrať európsku extraligu. My sme kdesi v európskom priemere okresných líg. Pokiaľ nevstúpi do systému nadkritické množstvo peňazí, ktoré súvisia aj s nadkritickým množstvom vynikajúcich vedeckých pracovníkov, lebo za súčasnej situácie ich máme v iných krajinách, tak sa do tej európskej extraligy asi ťažko dostaneme.

Ako sa to dá vyriešiť?

Musíme presvedčiť naše elity, že sme tú európsku ligu schopní hrať. Samozrejme, oni od nás chcú, aby sme to nejako preukázali, a tak sa pohybujeme ako v tom vtipe „kúpim ti husle, keď sa naučíš hrať“. V tomto momente sa snažíme participovať na reštarte slovenskej ekonomiky a ponúkať elitám rôzne projekty, ktoré považujeme za prelomové. Pokiaľ sa to podarí, tak si myslím, že máme šancu. Dôležité sú peniaze aj ľudia. Peniaze často potrebujeme práve nato, aby sme k nám tých kvalitných ľudí dostali.

Slovenská veda má dlhodobý problém čerpať európske peniaze, napríklad v spomínaných ERC grantoch. Keď tam tie peniaze sú, prečo si ich nevieme zobrať?

Na Slovensku máme iba dva ERC projekty, pričom obidva získal jeden človek, Ján Tkáč. Je však viac ERC grantov, ktorých nositelia sú Slováci žijúci a pracujúci v zahraničí. A to je podľa mňa najväčší problém. Šikovní ľudia často odchádzajú do zahraničia, lebo narážajú na úskalia výskumnej práce na Slovensku. Na Slovensku je ťažko robiť vedu na 100 percent. Množstvo administratívnych a aj projektových úkonov ich rozptyľujú. Takže v konečnom dôsledku vedecký pracovník na Slovensku ide na polovičný výkon oproti človeku, ktorý je v zahraničí. Potrebujeme naštartovať systém, ktorý by tých ľudí odbremenil.

Predseda SAV Pavol Šajgalík. Foto – Tomáš Benedikovič, archív SAV

Druhá dôležitá vec je otvoriť dvere akademického prostredia pre zahraničie. To spravila napríklad Akadémia vied Českej republiky, kde dnes už nemusia na prstoch rátať počet zahraničných doktorandov. Títo zahraniční pracovníci už v Česku začínajú viesť kolektívy, čo je veľmi dôležité pre internacionalizáciu inštitúcie. Vytvorí to úplne inú atmosféru. My sme na Slovenskej akadémií vied ešte stále uzatvorení. Máme jedného, možno dvoch vedúcich oddelení zo zahraničia.

Ako vedcov zo zahraničia hľadáte a motivujete, aby prišli do SAV?

Mali sme projekt SASPRO, v rámci ktorého sa vedeckí pracovníci zo zahraničia mohli uchádzať o projekty, ktoré boli lepšie platené. Na akadémiu ich prišlo 38 a podstatná časť zostala na Slovensku aj po ukončení projektov. Nejde pritom iba o Slovákov, ktorí boli dlhodobo v zahraničí, sú to aj cudzinci, ktorí ostali na Slovensku pracovať. Nedávno sme otvorili druhé kolo projektu SASPRO 2, ktorého štart je pre koronakrízu trochu posunutý, ale verím, že bude mať úspech.

Čo robíte po ukončení takéhoto lepšie plateného projektu preto, aby ste ich motivovali zostať? 

Čerstvo skončení doktorandi, „post-doci“, sa v zahraničí uplatňujú ako riešitelia projektov domácich lídrov. Teda naši kvalifikovaní „post-doci“ sa počas kariéry pohybujú z projektu na projekt a riešia myšlienky niekoho iného. Naopak, naša SASPRO schéma umožňuje presadiť vlastnú myšlienku a založiť si vlastný tím na pracovisku na Slovensku. To je hlavná motivácia, aby takíto vedeckí pracovníci na Slovensko prišli, a nakoniec tu aj ostali.

Vedecká práca však nie je založená iba na tom, že konkrétny vedecký pracovník musí zostať na jednom mieste. Dôležitá je rôznorodosť a taká „farebnosť“ laboratórií. Vďaka tomu vzniká na pracovisku konkurenčná, tvorivá, ale aj žičlivá atmosféra. A potom je úplne jedno, že tí ľudia odídu preč. Prídu ďalší. Na výsledok musíte mať lídrov, ktorých si, samozrejme, musíte strážiť, ale doktorandi sa hýbu všade na svete.

Na zaťažujúcu administratívu sa vedci sťažujú roky. Čo s tým? V Českej republike funguje napríklad práve pre žiadateľov ERC grantov pomocná agentúra, ktorá im poskytuje administratívnu pomoc.

Nie je nič jednoduchšie, ako dobrý nápad odkopírovať. My sme teraz spustili predprípravný program Impulz, ktorý by mal mladých ľudí naučiť, ako dobrý ERC projekt napísať. V konkurencii ERC projektov nestačí mať „iba“ brilantnú myšlienku, aj keď je samozrejme nosnou časťou. Ten projekt musí byť aj dobre napísaný, aby oponentov presvedčil. Projekt Impulz sme odkukali od Maďarov, ktorí majú už viac ako desať rokov projekt Momentum. V rámci neho sa mladí ľudia môžu uchádzať o relatívne vysoké finančné prostriedky, ale nároky na vyhodnotenie ich projektu sú podobné ako v ERC. Takže na tom sa naučia písať granty a aj pomerne objektívne vyhodnotiť, či je ich myšlienka konkurencieschopná, alebo nie. Súčasne s Impulzom chceme vytvoriť odbor, ktorý bude vedcom pomáhať pretaviť ich myšlienku do konkurencieschopného projektu. To by mohlo výrazne pomôcť uplatniť sa aj našim vedcom v európskom výskumnom priestore.

Vo vednej politike pôsobíte už roky. Podarilo sa niečo z dlhodobých problémov slovenskej vedy zmeniť k lepšiemu?

Napríklad komunikácia medzi privátnym a akademickým sektorom je na ďaleko lepšej úrovni, ako bola povedzme pred desiatimi rokmi. Netvrdím, že je optimálna. Už si však trochu viac rozumieme v tom, ako sa človek dostane od nápadu k inovácii, ktorá má pridanú hodnotu. Ďalšia vec, ktorú vnímam pozitívne, je, že politické reprezentácie, teraz, po prvej vlne pandémie, ešte viac označujú vedu za dôležitú. Otázka je, či sa nám to spolu podarí pretaviť do nejakej racionálnej pomoci, lebo aj pred desiatimi rokmi sa hovorilo, že veda je strašne dôležitá. Ale ako to začalo, tak aj skončilo. Tretí úspech, aj keď neviem, ako to bude po pandémii, je zvyšovanie investícií do vedy. Drobné, ale zvyšovanie.

Akadémia si viac investícií zo súkromného sektora sľubovala od transformácie zo štátnej organizácie na verejnú výskumnú inštitúciu. Tú však bývalá vláda pred dvoma rokmi stopla. Súčasný minister školstva by ju chcel znova obnoviť a k transformácii by mohlo prísť začiatkom roka 2022. V akom režime fungujete momentálne a čo by vám zmena priniesla?

Začnem trošku komplexnejšie. Rozpočet Akadémie vied Českej republiky sa skladá z troch častí, ktoré sú približne rovnako veľké. Jedna časť je príspevok od štátu, druhý príspevok majú z domácich a zahraničných grantových agentúr a tretí príspevok je zo súkromného sektora. U nás je to približne 80-percentný príspevok zo štátu, 18-percentný príspevok z grantových agentúr a možno jedno až dve percentá zo súkromného sektora.

„Človek nikdy nevie, ako to dopadne, ale samozrejme dúfam, že to pôjde hladko,“ hovorí predseda SAV Pavol Šajgalík. Foto – archív SAV

V Českej republike to súvisí napríklad s tým, že veľká časť príjmov zo súkromného sektora pochádza najmä z Ústavu organickej chémie a biochémie. Pán doktor Antonín Holý tam v minulosti vyvinul úspešné liečivo, patentoval ho a predal licenciu. Vedecké inštitúcie totiž primárne zarábajú na prevratnom excelentnom výskume, ktorý sa dá pretaviť do patentov. Na Slovensku k tomu zatiaľ nedošlo, ale istý potenciál tu určite existuje. Druhý zdroj príjmov by mohol byť užší kontakt s priemyslom. Mali by sme mu vedieť svižne poskytovať vedecké riešenia problémov. Nato, aby sme mohli tieto veci robiť, potrebujeme verejnoprávnu formu. Ak zakladáte firmu, ktorá má prinášať peniaze, nemusíte do nej vkladať iba hmotný majetok, ale aj svoj rozum a nápady. Lenže ako štátna inštitúcia sme iba správcami štátneho majetku.

Takže vaše intelektuálne vlastníctvo vlastní štát?

Áno. Potrebujeme sa odpútať od štátu a byť verejnoprávnou inštitúciou, aby sme mohli takýmto spôsobom zakladať spoločné projekty. Obavy o to, že to niektorým ústavom na akadémii uškodí, sú zbytočné. Príklad z Českej republiky jednoznačne hovorí, že aj ústavy, ktoré sa nevenujú úzkemu styku s priemyslom, si stále pohodlne a dobre žijú svojím výskumným životom verejnoprávnej výskumnej inštitúcie.

Plánujete nejaké zmeny v transformačnom procese alebo očakávate, že tentokrát prebehne hladko?

Človek nikdy nevie, ako to dopadne, ale samozrejme, dúfam, že to pôjde hladko. Zmenu v prístupe ministerstva je vidieť aj na tom, že štátny tajomník Ľudovít Paulis s podpredsedom akadémie Petrom Samuelym navštívili Akadémiu vied Českej republiky, ktorá má s transformáciou viac ako desaťročnú skúsenosť. Debatovali o týchto zmenách a hľadali optimálnu formu pre Slovenskú republiku. Čiže vidíme, že súčasný záujem je proaktívny, kdežto predošlí predstavitelia ministerstva boli tak trošku retardační.

Spomínali ste excelentnosť, v čom ste na akadémii vied najlepší?

Povedzme tím okolo Igora Lacíka na Ústave polymérov SAV vyvíja obal na enkapsuláciu pankreatických ostrovčekov, ktoré pacientovi s cukrovkou typu A regulujú hladinu cukru v krvi. Testujú to už na primátoch. Samozrejme, vyzdvihnem tím okolo spomínaného Jána Tkáča, ktorý už založil malý startup ohľadne jednoduchšej diagnostiky niektorých typov rakoviny. To sú príklady výskumov, ktoré majú potenciál byť prelomovými. Sme tiež na veľmi vysokej úrovni v oblasti kvantových technológií, naši etnológovia majú niekoľko dobre rozbehnutých projektov a tak ďalej.

Máme tímy, na ktorých vieme stavať. Toto sú však už zrelí vedeckí pracovníci a my hľadáme aj tých nových a mladých, ktorí nám dajú perspektívu toho, kde sa bude akadémia nachádzať o desať rokov. Nechceme iba recyklovať to, čo je dobré dnes.

Tí šikovní mladí ľudia určite niekde sú, ale máte im čo ponúknuť, aby neodišli do zahraničia?

To je ten najväčší problém, že asi nie sme veľmi konkurencieschopní. Vedeckí pracovníci po ukončení PhD. štúdia majú napríklad na Vysokom učení technickom v Brne plat 2-tisíc eur. U nás im vieme s veľkým vypätím ponúknuť tisícku. Druhá vec je, že v Brne majú koncepčné projekty a mladý vedecký pracovník tam nemusí riešiť všelijaké výkazy typu „idem si kúpiť spotrebný materiál a dnes musím naplánovať, ako ho počas nasledujúcich piatich rokov použijem“. Mladí ľudia potrebujú prostredie, ktoré bude pre vedeckú prácu žičlivé a nebudú v ňom zbytočne narážať. Je to aj v našich rukách, ako manažmentu Slovenskej akadémie vied, a zúfalo sa o to snažíme. Ako sa nám to darí, zatiaľ neviem posúdiť. Ale minimálne program SASPRO nám hovorí, že vieme prilákať fajn ľudí.

Predseda SAV Pavol Šajgalík. Foto – TASR

Na budúci týždeň sa na Slovensku uskutoční druhý ročník oceňovania špičkových vedcov Eset Science Award. Ako vníma vedecká obec to, že sa súkromná firma zapája do oceňovania vedcov?

Podľa mňa je to nesmierne dôležitý a ušľachtilý počin. Prvýkrát sa totiž ukázalo, že aj súkromné firmy rozumejú tomu, že táto krajina potrebuje mať špičkovú vedu. To, že sa jedna z nich rozhodla, že bude zo svojich nadačných prostriedkov oceňovať vedcov na Slovensku, je prelomový príklad v myslení súkromného sektora. Druhá prelomová vec je, že prácu vedeckých pracovníkov vyhodnocujú zahraniční experti. To je vážna vec, lebo na Slovensku máme niekoľko ocenení vedeckej práce, ale ich hodnotiace komisie nemajú takú vysokú mieru expertnosti, ako má táto.

Tretia dôležitá vec je výška odmeny, keďže je neštandardne vysoká. Lebo odmeniť niekoho tým, že ho potom navštívia štyria novinári, urobila s ním štyri rozhovory a raz sa blysne v televízii, je príjemné a príbuzných to poteší. Pre celkovú vedeckú kariéru to však človeku veľa neprinesie. Ale keď víťaz získa 100-tisíc eur, tak na slovenské pomery ide o sumu, ktorá mu poskytuje priestor napríklad investovať do svojho životného štandardu alebo vlastného výskumu. Podobne je to napríklad pri Nobelových cenách.

Ak by ste mali spomenuté trendy a problémy v slovenskej vede vyhodnotiť zjednodušene, hýbeme sa dobrým smerom, alebo sme niekde zaradili spiatočku?

Povedal by som, že máme pohyb opitého námorníka, ktorý urobí dva kroky vpred a jeden vzad. Takže možno sa nehýbeme takým tempom, ako by sme si predstavovali, ale keďže som celoživotný optimista, tak tvrdím, že ideme správnym smerom.

Čo považujete do budúcna za svoju absolútnu prioritu?

Chcem, aby Slovenská akadémia vied bola do desiatich rokov špičkovou vedeckou inštitúciou v európskom výskumnom priestore. A aby bola minimálne stredoeurópskym centrom záujmu ľudí, ktorí končia doktorandské štúdium. To je moja základná vízia a veľmi by som k tomu chcel prispieť.

Pavol Šajgalík (1955)

Je materiálový vedec a od roku 2015 predseda Slovenskej akadémie vied. Momentálne mu plynie druhé funkčné obdobie v tejto funkcii. V rokoch 2013 – 2015 pôsobil ako podpredseda SAV pre ekonomiku. Od roku 1999 do roku 2013 bol riaditeľom Ústavu anorganickej chémie SAV. Jeho oblasť výskumu je: materiálový výskum, konštrukčná keramika, keramické nano-kompozity, fázová transformácia a mikroštruktúra. Naďalej pôsobí na oddelení keramiky na Ústave anorganickej chémie.

ESET Science Award

Podcast Denníka N

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie