Denník N

Z Paríža prišiel do Československa a našiel tu umenie, ktoré ho očarilo

„Mal som pocit, že najpôvodnejšie a najhĺbavejšie umenie vo svete sa rodí práve v Československu a nie vo Francúzsku či v Spojených štátoch,“ hovoril Etienne Cornevin.

Úryvok z knihy Etienne Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov, ktorú vydáva Denník N. Medzititulky redakcia.

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény.

Pravda, malo to svoju predohru, takpovediac povinnú jazdu.

Cornevin totiž prišiel do Československa po absolvovaní filozofie na Sorbonne s jasným cieľom – aby sa vyhol vo svojej domovine povinnej vojenskej službe, využil možnosť náhradnej služby, ktorou bola aj dvojročná výučba francúzštiny v iných krajinách. Československo nebolo pre neho nejakou vysnenou alebo aspoň spočiatku ani cielenou voľbou, no mladý filozof sa preň rozhodol a na svoju misiu sa zodpovedne pripravoval netušiac, že mu tak zásadne zmení život a stane sa pre neho druhým domovom.

Z Paríža do Prešova

Umiestenku dostal do Prešova, na tamojšiu Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, kde v rokoch 1976 až 1978 pôsobil ako lektor francúzštiny na katedre francúzskeho jazyka a literatúry. Krátko po začiatku svojho pobytu si odskočil domov oženiť sa s Arlette, ktorú potom zobral na svadobnú cestu autom priamo do Prešova.

„S pôsobením v Prešove bol spokojný, natrafil tam na srdečnosť a pohostinnosť, bývali tam aj s Arlette na internáte,“ hovorí Igor Minárik, ktorý patril k prvým výtvarníkom, s ktorými sa Cornevin zoznámil po príchode do Bratislavy.

Po dvoch prešovských rokoch a skončení náhradnej vojenskej služby pôvodne čakal Cornevina návrat do Francúzska, kde by musel na strednej škole učiť filozofiu. Tá predstava ho nelákala, a keď našiel voľné miesto lektora francúzštiny na Strednej všeobecnovzdelávacej škole na Metodovej ulici a na Gymnáziu Laca Novomeského na Tomášikovej ulici, urobili aj s manželkou rázne rozhodnutie zostať na Slovensku.

Maličkosť, akou bola nutnosť naučiť sa jazyk, zvládli obaja až obdivuhodne ľahko, a v paneláku v Ružinove sa začala desaťročná etapa ich bratislavského pôsobenia.

V Bratislave striedal svojho krajana Gérarda Conia. Ako spomína Minárik, aj Conio mal určité výtvarné záujmy a dostal sa tiež do kontaktu s niektorými maliarmi. Bolo to i mimovoľnou zásluhou jeho ruskej manželky, bývalej herečky, ktorá sa v Bratislave venovala amatérskemu divadlu v ruštine. Ideálnym miestom pre túto aktivitu bol vtedajší Dom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra. Tam bol v tom čase zamestnaný Milan Bočkay ako výtvarník a od neho už cesta nemohla smerovať inam ako k Rudolfovi Filovi a ďalším spriazneným výtvarníkom slovenskej neoficiálnej scény.

K Minárikovcom však viedla ešte jedna línia, spomínaná Coniova manželka sa zaujímala tiež o tapisérie, ktoré sa pokúšala i sama tvoriť, takže sa celkom logicky dostala aj k textilnej výtvarníčke Eve Cisárovej-Minárikovej. „A keď k nám domov Conio priviedol svojho nástupcu Etienna, povedal, aby sme sa mu venovali tak, ako predtým jemu. Aby sme ho pozoznamovali s ďalšími, čo sme aj urobili, takže Etienne veľmi rýchlo prenikol k ľuďom z vtedy sa ešte len formujúcej Skupiny A-R. To bolo naše prvé stretnutie.“

Meno Gérarda Conia spomína aj historička umenia Jana Geržová. Podľa nej prvé kontakty Etienna s bratislavskými výtvarníkmi sprostredkoval práve on, čo potvrdil v rozhovore pre časopis .týždeň v roku 2010 aj sám Cornevin. Geržová však menuje i ďalšiu osobu, prekladateľa Petra Brabenca.

Našiel u nás to, čo zažíval aj pri dielach svetových majstrov

„Keď som ho roku 1979 stretol, nevedel ešte, či by sa mal učiť po slovensky a na čo by mu to vlastne mohlo byť,“ hovorí Peter Brabenec.

„Čisto v rámci priateľských vzťahov som ho sprevádzal pri jeho prvých krokoch v slovenčine, na druhú otázku som však odpoveď nemal. Skúšali sme to s nejakou slovenskou literatúrou, ktorá by sa dala prekladať do francúzštiny, no od týchto plánov sme čoskoro upustili. Divadelné hry Lasicu a Satinského zo šesťdesiatych rokov, v tom čase zakázané, sa dali pretlmočiť do francúzštiny len ťažko a so stratami. Inak povedané, na horizonte slovenskej kultúry nebolo nič, čo by sa nástojčivo uchádzalo o dobrú vôľu francúzskeho lektora. Pri jednom z našich posledných stretnutí v Bratislave v roku 1980 som ho bez akéhokoľvek bočného úmyslu zoznámil s priateľmi výtvarníkmi. Niektorých už poznal, a ako obyčajne, ukazovali sa práce, kto čo robí, kto sa čím zapodieva. To všetko sprevádzané teoreticko-filozofickým komentárom, ako to bolo v Bratislave zvykom.“

Brabenec však o krátky čas emigroval do Francúzska. „Neviem teda, kedy a ako pochopil, že bratislavskí výtvarníci ho zaujímajú a kontakt s nimi mu môže byť užitočný, pretože on sám môže byť užitočný. A to nielen pre výtvarníkov žijúcich poväčšine v kultúrnom vyhnanstve a izolácii, ale aj pre umenie ako také, pretože práce slovenských a českých výtvarníkov si zaslúžia širokú publicitu. Isté však je, že záujmu Etienna Cornevina o súčasné slovenské a české výtvarníctvo nepredchádzal žiadny presne definovaný úmysel a jemu podriadené dlhodobé úsilie.“

Potvrdzujú to aj slová Igora Minárika. „Popritom, že Etienne bol vyštudovaný filozof, sa predtým viac venoval filmovej kritike, recenziám, o inej jeho umeleckej činnosti z predošlých čias neviem. A vôbec neviem, či sa predtým aktívne venoval výtvarnému umeniu, ale predprípravu mal vďaka svojmu dedkovi veľmi dobrú. Etienne spomínal, že jeho pričinením už ako malý chlapec bol v Louvri ako doma.“

S Otisom Laubertom, 1990.
Etienne Cornevin a Daniel Fischer, Paríž 1990.
S Rudolfom Filom v jeho letnom sídle, Příbram na Morave, 1993.

Ako mi v tejto súvislosti povedala Gabriela Albrecht Žiaková, predsedníčka Slovaquitaine, organizácie pre rozvoj slovensko-francúzskych vzťahov so sídlom v Bordeaux, ktorá na miestnej univerzite prednáša dejiny a kultúru strednej Európy, Etiennov starý otec z maminej strany Louis Réau bol nielen významným francúzskym diplomatom, ale aj historikom umenia a autorom kníh o francúzskom, nemeckom a ruskom umení.

A keď už sme pri tej genetickej dispozícii, Etiennovi rodičia Robert a Marianne, dlhodobo služobne pôsobiaci v Afrike, nepatrili síce priamo do umeleckej komunity, no domáce prostredie Etiennovi určite poskytlo živnú pôdu na rozkvet myslenia, ku ktorému inklinoval ako citlivá a vnímavá bytosť.

„Neodvážila by som sa merať vplyv domáceho prostredia, ale základom či odrazovým mostíkom bolo,“ hovorí Žiaková. Matka bola lekárkou so špecializáciou na tropickú medicínu a otec bol napríklad aj autorom monumentálnej dizertačnej práce História národov čiernej Afriky, „Etienne si vyberal z rodinného zázemia tie výsostne humanistické prvky, ku ktorým inklinoval, slobodne ich rozvíjal a ostatné riešil čiernym humorom,“ hovorí Gabriela Albrecht Žiaková. „Určite však nemal k Afrike taký pozitívny vzťah ako jeho rodičia, hoci sa tam narodil.“

Vzácne svedectvo o Etiennovej mladosti podáva Claude Greis, v šesťdesiatych rokoch Etiennov blízky kamarát a v tom čase tiež priateľ historičky umenia Zuzany Bartošovej, ktorý jej v liste z júna 2020 okrem iného píše: „Jednou z najstarších spomienok, ktorú si na Etienna uchovávam, bolo to pravdepodobne po šesťdesiatom ôsmom roku, sú večerné prechádzky po meste, kde sme hovorili o filozofii a umení. Už vtedy ochotne hovoril s dôveryhodnosťou teoretika, ale bol schopný z času na čas vybuchnúť hlbokým smiechom, napríklad keď som mu povedal, že psychoanalýza je koniec koncov iba rakúska veda, alebo že pieseň je najťažšia a najvyššia forma umeleckého vyjadrenia. Okrem toho sa Etienne často usmieval, čomu možno rozumieť ako jeho jednoduchej radosti zo života.“

V súvislosti s Cornevinovou filozofickou orientáciou sa jeho priateľ domnieva, že ešte pred rokom 1968 Etienna priťahovala skupina Socialisme et barbarie, v rámci ktorej sa mohol stretnúť aj s vrcholným filozofom Jeanom-Françoisom Lyotardom. „Po porevolučnom odlive však v našich rozhovoroch zaberala politika čoraz menej miesta, viac sme sa bavili o filozofickej knihe, ktorú vtedy Etienne písal, a s entuziazmom sme objavovali piesne Juliena Clerca. Naposledy som Etienna videl v roku 1976 v Mníchove, keď sa pripravoval na misiu učiteľa v Bratislave,“ napísal Claude Greis.

Ale späť k umeniu. Faktom je, že Etienne Cornevin rád zdôrazňoval, ako sa intenzívne zaujímal o moderné umenie, bol nadšený Kleeom či Kandinským, no súčasné umenie, aspoň to, ktoré poznal vo Francúzsku, ho neuspokojovalo. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, že u slovenských výtvarníkov neoficiálnej scény nachádzal to, čo zažíval práve pri tom Kleeovi, Kandinskom či starých majstroch trebárs vo Florencii.

Etienne Cornevin

(26. júla 1950, Kamerun – 2. mája 2016, Chateauroux, Francúzsko)

Vyštudoval na Sorbonne filozofiu, ktorú vyučoval v Chateauroux, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje – veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave, a hoci tu pôsobil ako lektor francúzštiny, rýchlo sa skontaktoval so slovenskou a neskôr aj s českou alternatívnou výtvarnou scénou a získal si u nej zaslúžený rešpekt.

Cornevin mal okrem iného výrazný vplyv na vznik a existenciu Skupiny A-R (manželia Bočkayovci, Čarný, Fischer, Kordoš, Laubert, Meško, Minárik, Mudroch a Tóth), formujúcej sa na polooficiálnych výstavách, ktoré v priestoroch Slovenskej akadémie vied v 80. rokoch organizoval matematik a disident František Mikloško.

Vo vtedajšom Československu zostal dlhšie, než pôvodne plánoval. „To, čo robili Kolář, Novák, Fila, Jankovič, Šimotová, Fischer, Laubert a rad ďalších, na mňa silne zapôsobilo. Mal som pocit, že najpôvodnejšie a najhĺbavejšie umenie vo svete sa rodí práve v Československu a nie vo Francúzsku či v Spojených štátoch. To všetko bolo u nás neznáme, nikto o tom nič nevedel. Rozhodol som sa teda, že podám o tom všetkom svedectvo. Trvalé svedectvo, pravdivú stopu,“ hovoril.

A Etienne Cornevin tomu skutočne podriadil celý profesijný život a nič na tom nezmenil ani pád totalitného režimu v Československu. Všetci tí, ktorí ho svojimi dielami predtým tak zaujali, už síce doma smeli slobodne tvoriť, no začleniť ich do dejín západného umenia zostávalo aj v nových podmienkach neľahkou úlohou. Presvedčil sa o tom hneď v roku 1990, keď inicioval a bol spolukurátorom výstavy 40 českých a slovenských umelcov 1960 – 1990, ktorá mala byť akýmsi predkrmom v následnej Etiennovej ponuke. Napriek jej vlažnej francúzskej odozve však neúnavne pokračoval v organizovaní výstav českých a slovenských výtvarníkov vo svojej vlasti a nadštandardné miesto im venoval aj v produkcii vlastného vydavateľstva.

Naďalej sa často vracal na Slovensko aj do Česka, kde publikoval eseje, recenzie, katalógové texty a preklady, otváral výstavy, napísal monografiu a nakrútil prvú sériu šiestich filmových dokumentov o slovenských výtvarníkoch.

Alexander Balogh: Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov
Dátum vydania: 17. 9. 2020
Počet strán: 148
Kúpiť

Kultúra

Teraz najčítanejšie