Denník N

Umelecká knihárka Lida Mlichová: Najkrajšie knihy ku mne chodia vtedy, keď na ne dozrie čas

Lida Mlichová. Foto - Ľubo Bechný
Lida Mlichová. Foto – Ľubo Bechný

„Viem urobiť knihu aj podľa predstáv niekoho iného, ale to je len remeslo. Ak sa s knihou nestotožním, kniha nie je moja, nedávam do nej nič zo seba,“ hovorí v rozhovore umelecká knihárka Lida Mlichová, ktorá oslavuje 80 rokov.

Počiatky vášho profesionálneho príbehu sú späté najmä s otcom Janom Vrtílkom, ktorý bol legendou umeleckej knižnej väzby v bývalom Československu. Ako sa vlastne dostal na Slovensko?

Môj otec prišiel do Žiliny z Vyškova na Morave v roku 1928. Bol remeselne zdatný, absolvoval aj špeciálny kurz ručného zlátenia v Brne a nastúpil do knihárskej dielne svojho strýka Václava Medeka ako tovariš s tým, že ide o dočasnú záležitosť. V Žiline sa mu však veľmi zapáčilo. Mal tu dobrú partiu, chodili lyžovať na hory do okolia. Bol zároveň jedným z prvých, ktorí mali vodičský preukaz, mal tuším poradové číslo šestnásť. Keď sa zoznámil s mojou mamou, ostal tu natrvalo.

Rodina, v ktorej som vyrastala, mala „starý formát“ – moja maminka nikdy nepracovala, starala sa o domácnosť, o rodinu, o mňa a mojich troch súrodencov. Do práce vždy odchádzal a pracoval iba otec. Napriek tomu s odstupom rokov vnímam, že otec bol v mojom živote vždy prítomný. Vždy bol niekde nablízku, vždy sa nám ako deťom veľmi venoval. Bol pre nás jednoznačná autorita. Nikdy nemusel kričať, dvíhať hlas alebo nám dohovárať, o nejakej bitke nemôže byť ani reči. To nebolo v minulých časoch také bežné, mnohé deti dostávali bitku.

Ako si spomínate na jeho prácu?

V knihárskej dielni, v ktorej otec pracoval a ktorá mu pred zoštátnením patrila, som sa začala motať ešte ako dieťa. Moji súrodenci tam chodili menej, no ja som bola otcovi stále nablízku. Keď sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a mohol mať svoj ateliér, naša blízkosť bola už celkom prirodzená.

Ešte pred vznikom svojho ateliéru si nosieval tie najzaujímavejšie práce, pri ktorých potreboval absolútny pokoj, paradoxne domov. Dnes mi pripadá úplne nepredstaviteľné, ako mohol robiť ručné zlátenie kníh, pri ktorom sa pracuje s tenučkými plátkami zlata, v jednoizbovom byte, v ktorom žili dvaja dospelí ľudia a štyri deti. Ako deti sme vtedy vedeli, že nesmieme behať a že musíme byť celkom ticho, pretože plátkové zlato lieta pri najmenšom vánku. Všetko sa mohlo pokaziť.

Neviem si predstaviť ani to, ako mohol robiť z vody snímané mramorované papiere používané na predsádky kníh, pri ktorých sa farby prskajú na vodnú hladinu, v malom priestore kuchynského kúta, tesne vedľa maminých záclon. Myslím, že aj toto veľa vypovedá o sile ich manželského puta, úcte, veľkej tolerancii a podpore medzi nimi.

Do tohto bytu k nám chodili aj otcovi priatelia, mladí výtvarníci, neskôr veľké mená vo výtvarnom svete. Pamätám si atmosféru a družné debaty, ktoré spolu s otcom a mamou viedli.

Tak trochu ste predbehli moju otázku – akí ľudia chodili za otcom do ateliéru?

Môj otec bol veriaci človek, svoj život žil podľa hĺbky svojej viery. Každý, kto potreboval pomôcť alebo poradiť a odvážil sa prísť, mal u nás otvorené dvere. Prichádzali preto nielen spomínaní umelci, ale aj rôzni utláčaní ľudia, napríklad rehoľné sestričky či kňazi, ktorí nemali štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby a ktorí nás prosili o drobné služby.

Predpokladám, že tlačiť ste nesmeli. Čo ste teda pre nich robili?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Kultúra v karanténe

Rozhovory

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie