Ak chcete naozaj pomôcť seniorom, hlavne im stále nepomáhajte, hovoria členky združenia Dobré roky 50 plus
Dôchodok nemá byť len odpočinkom, pracovať na sebe by sme mali až do konca života, je to povinnosť voči sebe aj voči svojmu okoliu, hovoria sestry, ktoré sa venujú vzdelávaniu seniorov.
Občianske združenie Dobré roky 50 plus založili pred trinástimi rokmi dve sestry. Dagmar Šimkovičová neziskovku vedie, Darina Polášová ako fyzioterapeutka a športová inštruktorka organizuje pohybové programy, napríklad pilates pre seniorov, kde cvičia aj deväťdesiatnici. Začiatkom roka zrealizovali vlastný prieskum, kde sa mladých ľudí pýtali, ako vnímajú seniorov. Prekvapilo ich, keď sa niektoré deti priznali, že sa starých ľudí boja.
V rozhovore hovoria aj o tom, čo bolo pre seniorov najťažšie počas karantény, s akými predsudkami sa stretáva staršia generácia a prečo politikom vyhovuje, aby seniori zostali pasívni.
Ako prežívali seniori z vášho združenia prísne protikoronové opatrenia, ktoré sme tu mali na jar?
D. Š.: My sme s nimi aj vtedy napriek všetkému chodili von. Dodržiavali sme všetky bezpečnostné opatrenia a boli sme najmä v prírode. Je veľmi dôležité, aby sa seniori hýbali. Len čo ich zavrieme, izolujeme, znehybníme, výrazne im tým znížime kvalitu života.
Prekážalo nám, že v médiách seniorov úplne oddelili od normálneho života. Na jednej strane to bolo pochopiteľné, pretože sme naozaj nevedeli, ako to dopadne, a brali sme seniorov ako najohrozenejšiu skupinu. Rozumieme, že všetci robili najlepšie, čo vedeli, ale tie videá, ako prídu k seniorom, položia im nákup pred dvere, vycúvajú a len si zamávajú z okna, boli naozaj desivé.
Seniorov sme úplne sociálne izolovali. Čo potom cítili? Len veľký strach. Zostali uzavretí doma, sledovali médiá, všetci naokolo ich strašili – zanechávalo to na ich psychike výrazné stopy. Na jednej strane im hovorili, aby sledovali aktuálne informácie, a na druhej strane, aby vypli správy a nenechali sa rozrušovať. A tak sa len báli. O seba, o svoje rodiny, báli sa toho, čo sa môže udiať.
D. P.: Veľmi im chýbala komunikácia s blízkymi. Keď sme sa vtedy pýtali seniorov, ako s nimi komunikujú ich deti a vnuci, hovorili, že im telefonujú, no pýtajú sa ich len základné otázky – ako sa majú, či niečo nepotrebujú, čo im treba doniesť –, ale hlavne im stále opakovali, aby nešli von. Mnohí potom mali pocit, že len čo vyjdú pred bránu, hneď zomrú.
Ako to teda prežívali?
D. P.: Veľmi zle. Dlho nevideli svojich blízkych a báli sa o nich. Museli to spracovať vo svojej hlave, a keďže ich prežívanie sprevádzal permanentný strach, spúšťalo to u nich rôzne psychosomatické ťažkosti, napríklad sa im horšie dýchalo. A teraz si predstavte, že lekári boli počas karantény mnohokrát nedostupní. Čo potom mali robiť seniori so svojimi ťažkosťami? Mnohí starší ľudia sú zvyknutí chodiť na pravidelné preventívne prehliadky, ale teraz to nešlo. Od určitého veku je lekár pre človeka veľmi dôležitý.
D. Š.: Seniori sa od istého momentu začnú veľmi koncentrovať na seba. Tým, že už nechodia do práce a väčšinu času trávia doma, nedostávajú toľko vonkajších impulzov, a tak sa viac zamerajú na seba – viac sa pozorujú, rozprávajú hlavne o sebe, už nemajú až taký záujem o vonkajší svet. Práve to sme vnímali počas karantény ako najväčší problém – že sa ešte viac sústredili na svoje ťažkosti, viac sa šetrili, veľmi málo sa hýbali. Ostávali im štyri steny vlastného bytu.
D. P.: Keď sa karanténa konečne skončila a zobrali sme ich von, mnohí mali problémy s chôdzou, nedokázali bez problémov zísť po schodoch alebo prejsť okolo domu. A pritom chôdza je základ, nevyhnutnosť aj vo vyššom veku, je mimoriadne dôležitá pre ich život. A oni ju zrazu nevládali, boli rýchlo unavení a potom sa im už ani nechcelo – kruh sa tak uzatváral.
Dalo sa to však podľa vás zvládnuť aj inak?
