Denník N

Ježiš na toaste? Veda vysvetľuje, prečo vidíme tváre tam, kde žiadne nie sú

Otakar Horák
Otakar Horák
„Ježiš na toaste“. Reprofoto – Twitter
„Ježiš na toaste“. Reprofoto – Twitter

Tváre a iné skutočné objekty tam, kde sa žiadne nenachádzajú, vidia častejšie ľudia s neurotickými problémami, ženy, veriaci a ľudia, ktorí veria na paranormálne javy.

Náš mozog neustále spracúva obrovské množstvo náhodných informácií. Jeho permanentnou úlohou je vyhľadávať v nich určité vzory, aby sa vo svete dokázal lepšie orientovať.

Táto „prehnaná“ tendencia nášho mozgu niekedy ústi do toho, že nachádza vzory aj tam, kde sa žiadne nenachádzajú. Napríklad George Wolford a tím z Dartmouth College referujú o výskume, v ktorom dali ľuďom túto úlohu: mali uhádnuť, či ďalšia žiarovka v sérii, ktorá sa rozsvieti, bude červená alebo zelená.

Ľudia sa v sekvencii snažili nájsť určité vzory a podľa toho sa rozhodovať. Lenže žiarovky sa rozsvecovali čisto náhodne. Preto boli ľudia pri riešení tejto úlohy pomerne neúspešní.

Naopak krysy, ktoré na rozdiel od nás vzory okolo seba všade nehľadajú, uprednostnili inú stratégiu – všimli si, že v minulosti sa napríklad zelená rozsvecovala častejšie, a tak na ňu stavili vo všetkých ďalších prípadoch. V konečnom dôsledku išlo u úspešnejšiu stratégiu ako tú, ktorú použili ľudia.

Panna Mária na sendviči

Apofénia je odborné pomenovanie pre jav, keď naša myseľ vníma vzory – postavy, tváre, … – tam, kde žiadne nie sú. Pareidolia je užší termín a vzťahuje sa na vizuálne či sluchové vnemy. Medzi najznámejšie ukážky tohto javu patrí Matka Tereza na žemli alebo „Panna Mária“ na sendviči. V roku 2004 ju na eBay vydražili za neuveriteľných 28-tisíc dolárov.

https://twitter.com/silentenigma9/status/602538612832501761

Vedci skúmali, či ľudia, u ktorých je pareidolia častejšia, vykazujú nejaké zvláštne osobnostné znaky. Zaujímalo ich tiež to, či sa jav vyskytuje častejšie u mužov alebo žien. O svojich zisteniach referovali japonskí bádatelia Norimiči Kitagawa z NNT Communication Science Laboratory v Tokiu a jeho tím na konferencii Asociácie pre vedecké štúdium vedomia, ktorá sa konala minulý mesiac v Paríži.

Experimentu sa zúčastnilo 166 vysokoškolských študentov. Všetci vyplnili štandardizované testy na meranie osobnosti a pozitívnych či negatívnych emócií. Vedci zistili, že ľudia, ktorí vo väčšej miere podliehali pareidolii, zároveň vykazovali neurotické znaky. Pri neuróze ľudia trpia úzkosťou či emočnou tiesňou, strachom a podobnými stavmi.

Čo sa týka pohlavia, vo väčšine prípadov išlo o ženy. Prečo to tak je, nie je celkom zrejmé. Kitagawa a tím si myslia, že vysvetlenie je evolučné – ženy sú jednoducho telesne slabšie, a tak sa ich myseľ stala prirodzene viac citlivou na okolité stimuly, aby ich dokázala rýchlejšie dešifrovať a odhaliť napríklad predátora, ktorý sa ukrýval v húšti.

To, že je niekedy citlivá až príliš, neprekáža. Je lepšie byť za hlupáka než poslúžiť ako večera v bruchu dravca.

Čo sa týka ľudí trpiacich neurotickými problémami, ide o osoby, ktoré môžu byť pre svoj stav citlivejšie voči okolitým hrozbám, a preto vnímať aj v chaose štruktúry či vzory, ktoré tam však nie sú, píše NYMag.

Výskum v minulosti preukázal, že pareidolii vo väčšej miere podliehajú ľudia, ktorí sú veriaci, a tiež tí, ktorí veria na paranormálne javy. Vyhľadávanie iluzórnych vzorov tam, kde žiadne nie sú, sa dá navodiť tiež tak, že u ľudí vyvoláte pocit straty kontroly.

Ten je pre nás mimoriadne dôležitý. Ak ho nemáme, jednoducho ho kompenzujeme tým, že vzory či štruktúry objavíme zrazu aj tam, kde sa žiadne nenachádzajú. Slúžia ako oporná barlička v „nehostinnom“ svete, nad ktorým nemáme kontrolu.

https://twitter.com/play_buzz/status/629064846076608512

https://twitter.com/JetSetIlly/status/596654445334798337

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Omyly mysle

Veda

Teraz najčítanejšie