O smrti a živote, o otcoch a synoch
Vieme, ako sa správať k človeku, ktorého bolí noha, vieme aj, čo mu povedať, no čo s tými ostatnými, ktorých naoko nič nebolí? Bojíme sa ich?
Pred rokom mi zomrel otec a narodil sa mi syn Jonáš, tie dve veci sa mi dvanásť posledných mesiacov miešajú v hlave – nielen povrchne – pol hlavy v smútku, pol v radosti, nielen v tej v skľučujúcej bizarnosti, že v jednu sekundu jeden najbližší navždy a bezdôvodne odíde, aby nám iný – tiež ničím nezaslúžene – ako blesk radostne vpálil do životov.
Otec neumrel náhle. Celé roky sme ľuďom hovorili, že má alzheimera, je to tak ľahšie, netreba nič vysvetľovať a každý pochopí. V skutočnosti otcova choroba na rozdiel od slávnejšieho brata nemá meno, s alzheimerom má spoločné len to, že je zo skupiny „degeneratívnych ochorení mozgu“ a že na ňu rovnako nie je liek. A že sa na ňu veľmi skoro a veľmi nedôstojne umiera.
Priebeh je iný.
Otec sa dlho nikde nestrácal, nezabúdal, kde si čo položil – dlho všetko chápal a všetkému rozumel. Vedel počítať, konštruoval, staval, vyrábal. Len mu niekto tam hore začal kradnúť slová.