Denník N

Autor knihy Úžasný svet depresie: Korona? Ľudia s depresiou žijú v takom svete neustále

John Moe © Nate Ryan
John Moe © Nate Ryan

Ak váš bežný život za nič nestojí, riešte to, hovorí John Moe, autor knihy Úžasný svet depresie, ktorá vychádza v slovenskom preklade.

John Moe (52) je dlhoročný americký rozhlasový moderátor. Pred niekoľkými rokmi začal nahrávať podcast Úžasný svet depresie a počúvanosť a spätná väzba ho veľmi prekvapili. Preto napísal rovnomennú knihu, v ktorej opisuje svoj vlastný boj s depresiou. Táto kniha teraz vychádza v preklade Sama Marca, ktorý sa s ním aj rozprával.

Ako sa máte?

Mám sa dobre. Je to síce univerzálna odpoveď, ale zároveň je aj pravdivá. Zistil som napríklad, že na koronu som bol pripravený omnoho lepšie, ako som si myslel. Ten pocit prichádzajúcej katastrofy totiž ľudia trpiaci depresiou dôverne poznajú. No a teraz aj ostatní vedia, aké to je, keď vás chce zabiť niečo neviditeľné. Presne to isté totiž platí aj o depresii. Vlastne som zistil, že viem, čo treba robiť, a to mi pomohlo.

Myslíte si, že to vo všeobecnosti platí pre ľudí trpiacich depresiou?

Pre ľudí, ktorí ani nevedia, že depresiu majú, mohol byť príchod korony ťažký. Mohol u nich viesť k spusteniu rôznych tráum. Ak totiž depresiu máte a viete, že ju máte, naučíte sa s ňou pracovať. Viete, čo funguje.

Platí teda, že počas korony sa celý svet ocitol v situácii, v ktorej ste vy bežne?

Určite to platí do veľkej miery, ale ja mám výhodu v tom, že mám dlhoročný tréning (smiech). Vďaka korone si to však ľudia vedia lepšie predstaviť. A platí to aj o mojej knihe Úžasný svet depresie. Ak si ju prečítajú ľudia, ktorí sami depresiou netrpia, ale ich príbuzní áno, omnoho lepšie ich pochopia. Konečne si budú vedieť predstaviť, aký to je pocit. Ľudia s depresiou ju aj preto často darujú svojim blízkym a priateľom.

Priznám sa, že keď som ju prekladal, sám som si diagnostikoval prakticky všetky symptómy. Ako však zistím, že naozaj mám depresiu?

Nie je to jednoduché, pretože každý z nás má problémy, každého niečo trápi. Všetci vieme, že manuál na život neexistuje, a nakoniec aj tak zomrieme.

Najjednoduchšia definícia depresie znie, že je to prekážka, ktorá vám bráni žiť tak, ako sa žiť má. Poviem príklad: ak máte strach z korony alebo vo vzťahu, alebo v rodine, je to normálna a zdravá reakcia na záťažovú situáciu. Neznamená to, že máte depresiu, naopak – problém nastáva vtedy, keď sa dostanete do záťažovej situácie a necítite nič. No a ak nedokážete vstať z postele, ísť na nákup alebo odviezť deti do školy, váš život jednoducho nevyzerá tak, ako by vyzerať mal. Trpíte poruchou, ale je to porucha, s ktorou sa dá pracovať.

No dobre, ale čo ak sa mýlim a depresia to nie je?

Viete, aj v podcaste som napríklad mal hosťa, ktorý bol na nakrúcaní vo Vancouveri, celý týždeň nevyšiel von, jedol slané tyčinky a namiesto mydla sa umýval saponátom. Mal som tam Afroameričana, ktorý bol presvedčený, že depresia je belošský problém, lebo iba belosi majú na podobné veci čas. Potom si uvedomil, čo sa deje, a vďaka tomu vyhľadal pomoc.

Jednoducho – ak váš bežný život za nič nestojí, riešte to. Ak sa niečo stalo a neviete to spracovať, príčinou možno nie je depresívna porucha, ale aj tak sa oplatí nájsť niekoho, vďaka komu bude mať váš život vyššiu kvalitu.

Ako sa depresia začala prejavovať u vás?

Mal som asi dvanásť rokov a chodil som na druhý stupeň. Prišla puberta – zrazu sa mi teda na tele začalo objavovať ochlpenie a v srdci city k opačnému pohlaviu. To je samo osebe dostatočne zložité, ale bežné. Bežné však určite nie sú záchvaty paniky a zúfalstva a neschopnosť sústrediť sa. Zrazu som nedokázal prečítať ani knihu do školy. Nevedel som, čo sa deje, ale mal som z toho strach. A takto to bolo ďalších 20 rokov.

Je depresia podľa vás dedičná alebo ju spôsobuje prostredie?

Vychádzam len z vlastného pozorovania. Kedysi som si myslel, že je to pol na pol: možno je za tým nejaká konkrétna udalosť, ale možno sú to prosto gény. Teraz sa omnoho viac prikláňam k tomu, že depresívna porucha prichádza po konkrétnej udalosti. A že sa potom prenáša z generácie na generáciu, z rodičov na deti.

Opäť poviem príklad: môj otec sa narodil v roku 1931 v Nórsku. Pred druhou svetovou vojnou neexistovala v Nórsku terapia, v tejto oblasti neexistovali vlastne ani žiadne vedomosti. No a tak sa naučil liečiť depresiu alkoholom. To je, samozrejme, najhoršie možné riešenie. Keď som vyrastal a dospieval, otec teda bol prítomný fyzicky, nie však psychicky. No a takto vyzerali karty, ktoré som do života dostal.

V rámci rodiny to však nemalo vplyv len na vás.

To je, bohužiaľ, pravda, môj brat bol závislý od drog. Aj on však v prvom rade trpel depresiou a hľadal len spôsob, ako tú bolesť potlačiť. Nakoniec spáchal samovraždu. Ja sám som teda vyrastal s veľkou bolesťou a práve cez ňu som vnímal svet. No a nechcem, aby to prešlo na moje deti.

Veď práve. Ako zabrániť tomu, aby sa to neprenieslo z rodiča na jeho potomkov?

Existuje niekoľko spôsobov. Prvý krok, samozrejme, spočíva v tom, že si problém uvedomím. V druhom kroku treba o ňom s deťmi hovoriť. Vždy sme im hovorili, že ich strýko, teda môj brat, zomrel, lebo mal chorobu mozgu. Bolo to vlastne pomerne presné a bolo to aj dôležité.

Keď sa to stalo, môj syn Charlie mal päť rokov a vďaka tomu to postupne začal chápať. No a keď už mali deti dosť rokov na to, aby tomu rozumeli o niečo lepšie, pochopiteľne sa opýtali, či aj ony ochorejú. Povedal som im, že neviem, ale ak áno, existuje pomoc.

Moje deti vidia, že vediem normálny život. Vedia, že depresia síce nikdy nezmizne, ale viem ju zvládnuť. Predstavte si, že máte zlý zrak. Čo urobíte? Logicky si kúpite okuliare. Máte cukrovku? Liečite sa. Nedá sa sľúbiť, že sa človek vyhne všetkým traumatizujúcim udalostiam. Rozhodne sa však dá sľúbiť odborná pomoc.

Mnohí ľudia však naozaj nevedia, že depresívnou poruchou trpia. Okrem toho sa s ňou spája aj spoločenská stigma. Ako veľmi je teda depresia rozšírená?

Rozhodne sa týka veľkého počtu ľudí, ale spoločnosť vás zároveň prirodzene tlačí do toho, aby ste o nej nehovorili. Navštívil som svoju rodinu na severe Nórska – rodinu, kde v minulosti došlo k mnohým nervovým zrúteniam a samovraždám. A až keď sme raz počas krátkej letnej noci sedeli na verande, pochopil som to. Z generácie na generáciu si odovzdávali depresiu a ani o tom nevedeli.

Situácia je však rôzna v závislosti od krajiny. V Spojených štátoch sa o depresii hovorí pomerne veľa, v Číne alebo Rusku je situácia omnoho horšia. Duševné problémy sa tam zatláčajú do úzadia a ľudia si myslia, že vlastne neexistujú. Nie je ich totiž na prvý pohľad vidno, nie sú ako zlomená noha. Keď sa však na tých ľudí pozriete, a keď sa pozriete na to, čo robia, je vám hneď jasné, že majú problém. A viete, aký problém to je.

Dlhé roky ste pracovali ako rozhlasový moderátor, potom ste o depresii začali robiť podcast. No a z neho vznikla táto kniha. Prečo vlastne?

Preto, aby som hovoril o veciach, o ktorých som nikdy nehovoril s otcom ani bratom. Ak sa o týchto veciach hovorí, ľudia postupne menia tradičný postoj, že človek s depresiou je len obyčajný slaboch.

Máte, bohužiaľ, pravdu v tom, že s depresívnou poruchou a s duševnými poruchami vo všeobecnosti sa spája veľká spoločenská stigmatizácia. Lenže práve táto stigmatizácia a snaha zakryť problémy takisto prispieva k problému ako takému. O depresii treba hovoriť, nie je to hanba. Preto som začal robiť podcast Úžasný svet depresie a preto potom vznikla aj táto kniha.

V podcaste ste mali mnohých komikov, moderátorov, hercov a herečky. Platí, že depresia a kreativita sú spojené nádoby?

Človek s depresiou vníma svet inak ako ostatní. Zoberte si slávny Munchov obraz Výkrik – takto vnímal svet okolo seba, ukázal ho ostatným a otvoril im oči. Nemyslím si, že umelci trpia depresiou častejšie ako ostatní, a rovnako si nemyslím ani to, že ľudia s depresiou sa častejšie presadia v umeleckých kruhoch; rozhodne však majú na svet iný pohľad. A práve to ich odlišuje.

Trúfalá hypotetická otázka: menili by ste? Chceli by ste obyčajný pohľad na svet a život bez depresie?

Nie. Poznanie a schopnosť hľadieť na veci z inej perspektívy majú obrovskú hodnotu. Nedá sa povedať, že by som si to nejako veľmi užíval, ale som za to poznanie a pohľad nesmierne vďačný. Okrem toho som vďačný aj za liečbu a starostlivosť, nielen odbornú, ale aj v rámci rodiny a priateľov. No a mimoriadne vďačný som za to, že môžem pomáhať ostatným.

Vrátim sa ešte k tej kreativite. Je totiž pokojne možné, že trpíte duševnou poruchou a liečite sa a zároveň si zachováte tvorivosť. Kurt Cobain nerobil skvelú hudbu preto, že mal depresiu, ale preto, že bol jednoducho génius. Depresia ho vlastne obmedzovala – ak by jej nebolo, hral by predsa ešte päťdesiat rokov.

Ste teraz v pozícii človeka, ktorý ostatným otvára oči…

Áno, každý deň dostávam maily a listy. Včera mi jeden čitateľ napísal, že moja kniha mu zachránila život. No a to je teda dosť silné konštatovanie. Viete, čo mi napadlo ako prvé?

Čo?

Zľakol som sa, že ak by som knihu vydal o mesiac neskôr, ten človek by bol mŕtvy. Presne tak totiž ľudia s depresiou rozmýšľajú. Hovorím však, že ja sám som mu život nezachránil; len som vytvoril niečo, čo mu ho zachrániť môže. Nepostavil som dom, ale dávam ľuďom do ruky pílu, vďaka ktorej si môžu narezať dosky a ten dom postaviť. Vyrábam nástroje.

Vo svojej knihe opisujete aj to, ako ste hľadali pomoc a vystriedali pritom viacero terapeutov aj terapeutiek. Ako teda vlastne zistím, že som našiel toho správneho človeka?

Do istej miery je to ako chodenie na rande. Ak sa rozprávate a ide to, je to dobré znamenie. Rovnako si však treba zapamätať, že ak to nevyjde, nie je to nikoho chyba.

V prvom rade však musíte byť pripravený pracovať. Terapia nie je pasívny proces, nedostanete všetko na podnose. Čím tvrdšie však pracovať budete, tým krajšia bude aj odmena. Moja rada znie takto: povedzte všetko, buďte úprimní a otvorení. S tým správnym človekom nakoniec prídete na neuveriteľné veci.

Náš rozhovor sa končí. Predstavte si, že by ste do troch viet mali zhrnúť to, čo si z neho čitatelia podľa vás majú odniesť. Čo by ste im povedali?

Depresia vás dokáže oklamať tak presvedčivo, až uveríte, že tie klamstvá sú v skutočnosti pravdou a produktom zdravej mysle. Ak vyhľadáte niekoho, s kým sa o nich budete môcť porozprávať, tento človek vám ukáže, kadiaľ vedia cesta k ich zvládnutiu. No a ak budete dobrí k sebe samým, dokážete účinnejšie pomôcť nielen sebe, ale aj ostatným.

Zdravie

Teraz najčítanejšie