Denník N

Zničil si mi život, kričia deti nezodpovedným rodičom

„Na riešenie mnohých otázok, ktoré ma desili, som použila literatúru,“ hovorí pre Denník N Silvia Avallone, ktorej román Odkiaľ je život dokonalý je o materstve, deťoch, ale aj nedokonalosti a smútku.

„Pupočná šnúra ešte nebola prestrihnutá. Adele chcela, aby ich oddelili až potom. Aby žiadne potom nikdy nenastalo. Dívala sa na ňu, ležiacu na jej bruchu ako sépiová kosť vyplavená morom. Oči mala otvorené a nehybné. Prestala plakať, naučila sa dýchať. Voňala slanosťou, vlhkým trávnikom, zavretými lupeňmi. Hľadala prsník.“

Román Odkiaľ je život dokonalý (vyd. Inaque, 2020) nemá práve najpríjemnejší úvod. Začína sa kontrakciami, cestou do nemocnice, pôrodom. Môžu za to okolnosti jeho vzniku.

„Tieto stránky som písala pred narodením svojho dieťaťa a potom. Poslúžili mi na prípravu udalosti, ktorá ma veľmi vystrašila, a potom na jej pochopenie. Nehovorím iba o fyzickej traume, ale aj o tom, že zrazu máte v náručí nového človeka, ktorý je od vás závislý, ktorého šťastie bude od vás závisieť mnoho, mnoho rokov, ale nikdy vám nebude úplne patriť. Nikto nemá takú moc, napriek tomu je úžasné sa o to aspoň pokúsiť,“ hovorí pre Denník N autorka románu Silvia Avallone, ktorá knihu venovala svojej dcére.

„Pôrod je silná metafora zložitej revolúcie, ktorá umožňuje zrod nového života alebo nového obdobia existencie. Keď som to osobne zažila, zdalo sa mi, že bolesť pri pôrode je neúnosná a nespravodlivá. Ale s odstupom času som si uvedomila, že mi to pomohlo dospieť, pripraviť sa na nový život rodiča, ktorý má čakal.“

Od tehotenstva k snom

Príchod dieťaťa na svet nie je v knihe vôbec idylický. Nikto pri ňom síce neumiera, no mladé dievča Adele neuveriteľne trpí. Pôrodná asistentka jej dáva len pár minút, aby sa so svojou dcérou rozlúčila. Má len zlomok času, aby si zapamätala svoje dieťa. Potom navždy zmizne v uliciach Bologne.

Román preložila Ivana Dobrakovová

Hlavná postava románu nepochádza z najlepších pomerov a vzdelanie ju vôbec netrápi. 17-ročná Adele doma nemá ani vlastnú izbu. Rozvedení rodičia sú skôr prekážkou k pokojným večerom, počas ktorých by si mala robiť úlohy do školy.

Na sídlisku Labriola nie je jediná. Vo štvrti na periférii mesta sa stretávajú deti a mladí, ktorí sú znevýhodnení hneď od narodenia. Pochybní kamaráti, drogy, gangy, krádeže, nechcené tehotenstvá. Dokonalý život je príšerne vzdialený. Napriek tomu o ňom neprestávajú snívať. Túžia po zmene, spravodlivosti, pochvale, úkryte. Mieste, kde sa budú opäť cítiť bezpečne, ako keď boli v maminom bruchu.

Jedinečná Bologna

Silvia Avallone neponúka len príbeh stratených detí z okrajovej štvrte. Postupne odhaľuje ďalšie postavy, ktorých osudy sa prepletajú ulicami talianskeho mesta. Vrstvia sa na seba a ďalej rozvíjajú.

Bologna pritom nie je len kulisou s nekonečnými panelákovými sídliskami. Autorka píše o kaviarňach, knižniciach, univerzitách.

„Bologna je rozprávkové mesto, ktoré som si vybrala, keď [ lock]som mala devätnásť rokov, a žijem tu dodnes,“ uviedla Avallone, ktorej v Taliansku v týchto dňoch vychádza jej štvrtá kniha. „Tu som začala písať romány, vydala som sa, narodila sa mi tu dcéra. Tomuto mestu vďačím za veľa šťastia.“

Pre Denník N Avallone ďalej vysvetlila, že Bologna má pre ňu aj symbolickú hodnotu.

„Sídli tu najstaršia univerzita na Západe. Je to prístav, dokonca bez mora, ktorý víta študentov a mladých z celého Talianska a Európy. Vďaka tejto otvorenosti je to slobodné mesto, schopné milovať každého, každého vo svojej odlišnosti a jedinečnosti. Jeho historické centrum nie je plné výkladov, ale storočných knižníc – tu dominuje kultúra a podľa mňa je to vždy kultúra, ktorá zachraňuje.“

Najstrašnejšia choroba

Vďaka tretej osobe rozprávača si Avallone udržuje nadhľad a nezaujatosť, žiadnej postave nenadržiava, nikoho nesúdi. Jej rozprávanie sa nikam nenáhli. Je úderné, prerušované len neviditeľným strihom, po ktorom sa zameria na iného nešťastníka.

Pri svojich postavách však neskĺzne do ľútosti, skôr ich ženie k zodpovednosti za svoje nesprávne rozhodnutia.

Adele by sa na svoj vek mala cítiť dospelo a neporaziteľne. Namiesto toho je zničená tehotenstvom. Naopak, 30-ročná Dora, ktorá žije v historickom centre, sa na prvý pohľad nemá na čo sťažovať. Učí na klasickom gymnáziu, s manželom sa vozí na SUV a po večeroch počúva džez. Je to však len klamlivá idyla. Doru zmieta nekonečný hnev, pretože túži po dieťati, no nemôže ho mať. Trápi seba, svojho muža, celú rodinu. Nikto ju nedokáže pochopiť, nikto si to nevie predstaviť.

„Koľkokrát už zažila túto chvíľu? Nechcela to vedieť. Nedokázala už strpieť to mínus. Ktoré znamenalo absolútny zápor, totálnu neprítomnosť. Nenapraviteľnú neprítomnosť jej dieťaťa. Ktoré neprichádzalo. (…) Potvrdenia a uvoľnenia z práce pre chorobu. Lebo to bola choroba, áno. Tá najstrašnejšia. Nemala však potrebu obťažovať tým Boha či prírodu, keďže by ich najradšej roztrhla na kúsky a zaživa zjedla. Nepotrebovala ani súcit druhých, chápavý pohľad ľudí, ktorí o tom prd vedeli a v hĺbke duše boli radi, že sa to nestalo im.“

Po rokoch čakania a neúspešných pokusoch sa Dora s manželom rozhodne pre adopciu. Naďalej ju však vytáčajú tehotné ženy, ktoré stretáva. Nenávidí ich, nenávidí seba. Prečo ony môžu a ona nie? Ako sa cítia tie, ktorým stačí jedna súlož? A ako to majú iné, ktorým sa to prihodilo, hoci to ani nechceli?

Kľúčom je vzdelanie

Silvia Avallone vo svojom románe analyzuje detstvo, dospievanie a dospelosť. Ukazuje, že tieto obdobia sa ovplyvňujú, môžu nás zväzovať či dokonca mučiť.

Ukazuje však aj na východiská, keď píše o tom, že z nešťastného detstva možno uniknúť prostredníctvom vzácneho priateľstva a z nespokojnej dospelosti môže človeka vyslobodiť veľká láska.

Venuje sa aj tehotenstvu, avšak nenazerá naň len z jednej strany. Očakávanie dieťaťa nemusí byť len chybou, slabinou, zahanbením, ako ho vníma Adele. Pre Doru totiž znamená dôvod ďalej žiť, byť aspoň na chvíľu šťastná, zachrániť si manželstvo.

Autorka neoddeľuje tieto dva svety len neviditeľnými hranicami medzi štvrťou bohatých a chudobných, úspešných a lúzrov. Ale postupne ich prepája prostredníctvom Zena.

Chlapec z bolonského predmestia sa dostane na lepšiu školu, kde vyučuje Dora. Keď sa Zeno nestará o svoju chorú mamu, číta Dostojevského alebo Flauberta. Vďaka tomu pochopí, že miesto, kde žije, nemusí byť jeho konečným osudom, že má možnosť voľby a že na to potrebuje kvalitné vzdelanie.

„Chcela som cez Zena postaviť mosty medzi stredom a perifériou, zrušiť vzdialenosti, prelomiť všetky nepriechodné hranice, ktoré sú často neviditeľné, ale nespravodlivé a hrozné ako viditeľné múry,“ povedala Avallone.

„Škola, vzdelávanie je jedinou skutočnou možnosťou vykúpenia, ktoré potrebuje každý človek a každé predmestie.“

Rovnako ako Adele, dievča zo susedného bytu, chce aj Zeno utiecť z okrajovej štvrte, odpútať sa od rodiny a jej omylov, nájsť si vlastnú cestu aj za cenu zlyhaní.

Nemať už voľnosť

Kým Zeno je tichý a utiahnutý chlapec a Dora je zúrivá a vyčerpaná, Adele sa pohybuje na pomedzí v závislosti od okolností. Je však zranená ako ostatní. Navyše sa musí rozhodnúť, či prevezme obrovskú zodpovednosť za človeka, ktorý jej rastie v bruchu.

Cíti v sebe prázdno, pretože ju nikto nenaučil milovať, usmievať sa, správne hovoriť. Zdá sa jej, že šťastie bolo určené pre iných. Nie je však jediná.

„Už mal po krk víkendov, seriálov v telke. Chcel vedieť, aké to je na druhej strane. Ráno sa zobudiť a nemyslieť ako prvé na seba. Byť až na druhom mieste. Nespať osem hodín v kuse. Vzdať sa kina, pohárikov s priateľmi. Cítiť sa prikvačený zodpovednosťou, znepokojený zvýšenou teplotou. Nemať už túto voľnosť,“ myslí si Fabio, ktorý s Dorou túži po dieťati.

Pri spomienkach na detstvo ho však nenapĺňa nostalgia, ale krivda, ktorú pociťuje voči svojmu otcovi.

Centrálnou témou knihy je teda rodičovstvo, a predovšetkým hľadanie odpovede na to, čo znamená byť rodičom, čo so sebou prináša a akú obetu vyžaduje.

Avallone nám ukazuje, že žiadny rodič nie je dokonalý, podobne ako je nedokonalé každé dieťa. Dokonalosť je totiž nedosiahnuteľná, no túžba po nej môže byť spôsobom, ako rásť a nevzdávať sa v jej hľadaní.

„Stať sa rodičom znamená riadiť rozchod, podporovať ho a umožňovať: svoje deti milujeme a vzdelávame ich tak, aby odchádzali, aby sa zaobišli bez nás. Je to náročná úloha, ktorá má v sebe svetlá a tiene, o ktorých sa málo hovorí. Deti nám však nepatria. Ich dobrom je nasledovať svoju cestu, nie tú našu,“ vysvetlila talianska autorka.

„Na riešenie mnohých otázok, ktoré ma desili, som použila literatúru – ponorila som sa do životov iných, skutočne, do veľmi odlišných a oveľa výnimočnejších životov, ako je ten môj. Pochopila som, že dieťa nikdy nebude schopné zaplniť naše prázdne miesta alebo dať nám zmysel. Byť rodičom znamená bezpodmienečne milovať a zároveň sa s ním lúčiť.“

Knižné recenzie

Kultúra

Teraz najčítanejšie