Necháte prejsť chodca cez cestu? Porovnali správanie ľudí vo veľkomestách a v malých obciach

Existuje predpoklad, že v uponáhľanom svete veľkomesta plnom stimulov toľko nepomáhame cudzím ľuďom, lebo si ani nevšimneme, že nejakú pomoc potrebujú.

Vo veľkých mestách panuje väčšia anonymita, lebo cudzí ľudia sa toľko nepoznajú. K nezáujmu o druhých by mohla prispieť aj vysoká hustota obyvateľstva, ktorá môže spúšťať efekt prihliadajúceho (z angl. bystander effect). Jav znamená, že každý sa spolieha na to, že pomoc poskytne niekto iný, čo vedie k tomu, že ju napokon neposkytne nikto.

Proti veľko/mestu sa obyčajne stavia romantický svet malých obcí či vidieka s dobrosrdečnými ľuďmi, ktorí by sa pre cudzích rozdali.

No je to naozaj tak?

V mestách bude čoraz viac ľudí

V novej štúdii, ktorá vyšla minulý týždeň v časopise Proceedings of the Royal Society B, to overila Elena Zwirnerová a psychologička Nichola Raihaniová, obe z University College London.

Ak by sme sa vo veľkých mestách naozaj správali menej prosociálne – čiže by sme boli sebeckejší a toľko by sme nepomáhali druhým –, bola by to zlá správa pre budúcnosť, keďže sa odhaduje, že počet obyvateľov, ktorí žijú v mestách, vzrastie z 56 percent v roku 2018 na 68 percent v roku 2050.

„Do roku 2100 okolo 85 percent [svetovej] populácie bude žiť v mestách. Mestská populácia tak vzrastie z 1 miliardy v roku 1950 na 9 miliárd v roku 2100,“ uvádza sa na stránke Európskej komisie.

Z labáku do reálneho sveta

Nová štúdia má tú výhodu, že v nej autorky opustili laboratórium a experimenty vykonali v reálnom svete. Zdá sa, že také dáta sú spoľahlivejšie, keďže viaceré štúdie v minulosti ukázali, že medzi hypotetickým správaním v laboratóriu a reálnym svetom býva niekedy rozdiel.

Napríklad vo výskume z roku 2000 až 83 percent ľudí povedalo, že za zhruba päť týždňov, keď bude Deň narcisov, si kúpia aspoň jeden kvet, aby tak prispeli na dobrú vec, na výskum rakoviny. Lenže keď prišiel Deň narcisov, kvet si kúpilo len 43 percent z nich.

V inom experimente vydanom v roku 2002 v časopise Journal of Social Issues si časť účastníčok myslela, že pohovor na istú pracovnú pozíciu je reálny, zvyšku povedali, že scéna je zinscenovaná.

Pohovor naschvál prebiehal čudne a ženám dávali otázky, ktoré naň nepatria, ako „Máte priateľa?“, „Myslíte si, že vás ľudia považujú za príťažlivú?“ a „Myslíte si, že nosenie podprsenky v práci by malo byť povinné?“

Ak si ženy mysleli, že pohovor je len hraný, až 62 percent z nich povedalo, že by sa zaujímali o to, prečo personalista kladie uvedené otázky, alebo by mu povedali, že sú nevhodné.

No ak si ženy mysleli, že sú na reálnom pohovore, len 36 percent z nich sa personalistu zdvorilo opýtalo, prečo sa zaujíma o odpovede na uvedené otázky.

Nová štúdia od Zwirnerovej a jej kolegyne uvedený nedostatok s hypotetickým scenárom nemá, keďže vedkyne nerobili experimenty v umelom prostredí laboratória. Odpadol aj problém so vzorkou, keďže do podobných výskumov, ak prebiehajú v laboratóriu, sa obyčajne prihlasujú vysokoškolskí študenti, ktorí si tak naženú kredity. Vysokoškoláci však zďaleka nie sú reprezentantmi celej populácie.

Pošlú list či pomôžu s padnutými vecami?

Experimenty prebiehali v rokoch 2014 až 2016 vo Veľkej Británii na 37 rôznych lokalitách v 12 veľkomestách s priemerným počtom obyvateľov skoro pol milióna (Londýn zámerne vyradili ako svetovú metropolu) a v 12 menších mestách s priemerným počtom obyvateľov niečo vyše 12-tisíc. Najmenšie z nich malo 3-tisíc obyvateľov.

Vedkyne zrealizovali tri rôzne experimenty. V prvom z nich, ktorý nazvali „stratené listy“, dali stovky listov označených známkou na chodník alebo za stierač čelného skla auta s poznámkou „Môžete to, prosím, poslať za mňa? Ďakujem“.

Pri druhom pokuse šli po chodníku a vo vzdialenosti asi päť metrov od cudzieho človeka im popadali na zem listy, ktoré začali zbierať. Vedkyne si vyberali ľudí starších ako 18 rokov, ktorí netelefonovali alebo nemali ruky plné tašiek, takže im mohli pomôcť. Autorky štúdie zaujímalo, či ľudia priskočia a popadané veci im pomôžu pozbierať.

V treťom experimente prechádzali cez cestu a zaznamenávali, či auto zastaví, spomalí alebo pôjde ďalej.

Z dát vyplynulo, že 55 percent „stratených listov“ ľudia zaslali, v tretine prípadov pomohli s popadanými vecami a v tretine prípadov zastavili auto, aby peší mohol bezpečne prejsť cez cestu.

Vplyv bohatstva

Ďalej sa ukázalo, že „neexistujú žiadne dôkazy, že by urbanizácia či hustota obyvateľstva vplývala na pravdepodobnosť poskytnutia pomoci“.

Faktor, ktorý predpovedal pomoc, bola miera bohatstva v danej lokalite. Celkovo 37 lokalít, kde výskum prebiehal, rozdelili vedkyne na bohatšie a chudobnejšie podľa miery zamestnanosti a výšky priemerného príjmu.

Uvedené zistenia podľa autoriek novej štúdie nahrávajú hypotéze, že život v chudobnejších podmienkach je spojený s poklesom dôvery a prosociálneho správania.

K podobným záverom dospeli aj iné výskumy. V štúdii, ktorá v roku 2015 vyšla v magazíne Plos One, sa ukázalo, že vyšší socioekonomický status koreloval so zvýšenou ochotou darovať peniaze na charitu, s účasťou na dobrovoľníckych aktivitách a prosociálnym správaním v ekonomickej hre.

Pozitívny vplyv vyššieho príjmu na ochotu darovať potvrdila aj štúdia z roku 2019 z magazínu PNAS, aj keď treba priznať, že v minulosti vznikli aj také práce, ktoré ukázali negatívny vplyv socioekonomického postavenia na prosociálne správanie.

We have a paper out today exploring tendency to help a stranger across the urban-rural divide. Tagging @ZwElena who was the 1st author of the study here. Short thread of results. https://t.co/OVZkOUZCgy

— Prof Nichola Raihani (@nicholaraihani) October 7, 2020

Zvýšte životný štandard ľudí

Zo zistení novej štúdie nijako neplynie, že by ľudia zo skromnejších pomerov nepomáhali iným. No keďže nemajú toľko zdrojov, o ktoré by sa mohli deliť s cudzími, šetria ich hlavne pre menšie sociálne skupiny. V nich sa správajú láskavo a spolupracujú, no keďže je skupina menšia, nezmestí sa do nej hociktorý náhodný cudzinec.

„Pomoc inej osobe je v podstate riziko – ak pomáhate inému, je to spojené s istými nákladmi, ktoré sa vám môžu, ale nemusia vrátiť,“ cituje Raihaniovú britský denník Guardian.

Pomôcť susedovi tým, že mu dáte jablká, sa vám môže vyplatiť, lebo viete, že vám láskavosť odplatí inak, napríklad vám dá iné ovocie, požičia záhradné náradie či postráži deti. No ak máte málo zdrojov, správať sa altruisticky k niekomu úplne cudziemu, koho už zrejme nikdy neuvidíte, vyzerá naozaj ako riziko a mrhanie, lebo deliť sa o obmedzené zdroje s každým je nemožné.

Za týchto okolností sa ako rozumné javí prosociálne správanie istým spôsobom obmedziť a sústrediť ho hlavne na tých vo vašom okolí, ktorí ho vedia odplatiť.

Raihaniová v tejto súvislosti pre Guardian poznamenala: „Ak chceme, aby nestranné normy prosociálnosti boli vysoké a aby sme cudzím ľuďom vždy pomáhali a aby sa pomáhalo tým, ktorí to potrebujú, potom najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, môže spočívať vo zvýšení životného štandardu ľudí.“

Dostupné na: https://doi.org/10.1098/rspb.2020.1359