Denník N

Psychológ o vyhorení: Dôležitejšie ako výška mzdy sú pravidelné pochvaly od vedúcich

Jozef Ďanovský. Foto - archív J. Ď.
Jozef Ďanovský. Foto – archív J. Ď.

Klienti mi hovoria, že šéf ich nikdy nepochváli, nech sa akokoľvek snažia a majú výsledky. Mnohí vedúci žijú v naivnej predstave, že ľudí motivujú kritikou, to je však nezmysel, tvrdí psychológ Jozef Ďanovský.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • prečo najčastejšie vyhoria ľudia po štyridsiatke,
  • kde robíme chyby, ktoré vedú k vyhoreniu,
  • ako spoznať, že už je zle,
  • že vyhorenie sa nemusí prejavovať len psychicky,
  • v čom robia chyby naši šéfovia.

Ako vyzerá typická klientela dnešného psychológa?

U mňa ide zväčša o ľudí s úzkosťami, depresiami a panickými atakmi. Prichádzajú sami a dobrovoľne, lebo hľadajú pomoc. Po nich nasledujú ľudia s rôznymi závislosťami a poruchami príjmu potravy. To už je skupina, ktorá chodí skôr z donútenia, lebo dostala ultimátum z rodiny či návrh od psychiatra.

Znamená to, že pri úzkosti, depresii či panických atakoch netreba ísť hneď za psychiatrami, ktorí často iba predpíšu lieky?

Presne tak. Pri ľahších a stredne ťažkých formách neraz netreba brať lieky a zaberie psychoterapia. Ak to bez liekov nejde, klinický psychológ na to nepochybne rýchlo príde a pacienta pošle aj za psychiatrom. Ideálne je, ak obaja odborníci spolupracujú, lebo najlepšou kombináciou pre mnohých klientov je spojenie farmakoterapie so psychoterapiou.

Mnohí ľudia si neuvedomujú rozdiel medzi psychológom a psychiatrom. Ten základný je, že psychológ nie je vyštudovaný lekár, a teda nesmie ani predpisovať lieky. Hradia služby psychológov zdravotné poisťovne?

U mňa nie, lebo s nimi nemám zmluvy. Je to komplikovaný proces, navyše poisťovne o také zmluvy nejavia veľký záujem. Samozrejme, existujú aj psychológovia, ktorí zmluvy majú. U nich poisťovne klientovi uhrádzajú 25 sedení. Výhodou je, že netreba výmenný lístok od obvodného lekára, stačí si nájsť psychológa, ktorý má zmluvu s poisťovňou.

Platí, že pomoc psychológov vyhľadávajú čoraz mladší ľudia?

Jednoznačne. Je to dané nielen ich čoraz častejšími problémami, ale aj tým, že mladší nemajú voči návštevám odborníkov na duševné zdravie až také predsudky. Moja osobná skúsenosť je, že vyhorení bývajú už aj 25-roční ľudia. Majú za sebou len pár rokov praxe a už nevládzu, lebo si toho nabrali priveľa.

Mnohí tridsiatnici sa dokonca cítia tak zle, akoby sa pomaly končil ich život. Majú pocit, že všetko preskákali, vyhoreli a ďalej to už nezvládnu. Riešia, čo ďalej so životom. Hovoríme tomu existenciálna úzkosť.

Čo je to za fenomén? Sú dnešní mladí menej odolní alebo na nich príliš vzrástli nároky spoločnosti? Je na vine očakávanie nezmyselných pracovných výkonov, zabezpečovanie rodín, tlak spoločnosti na úspech, doživotné splácanie hypoték a podobné veci?

Je to kombinácia viacerých faktorov, ale tlak hypoték a povinnosť zabezpečiť rodinu tam zohráva veľkú rolu. Mnohí ťahajú aj dve či tri práce, len aby rodine dopriali nejaký komfort, v praxi to však rodinu nakoniec neraz rozbije. Preferovať donekonečna iba prácu sa nedá.

Neviem však naisto povedať, či sú dnešné generácie slabšie alebo majú nižšiu frustračnú toleranciu, myslím si však, že skôr nie. Generácie pred nimi na tom asi neboli lepšie, len v takej miere nevyužívali služby odborníkov, lebo to bolo tabu a panovali voči tomu predsudky. Ľudia vtedy úzkosti riešili skôr alkoholom alebo sa životom doslova pretrápili.

Vyhľadávajú dnes pomoc vyhorení muži aj vyhorené ženy?

U mňa ide takmer výhradne o mužov, vyhorených žien prišlo málo. To neznamená, že inde ten pomer nie je iný. V zásade však vždy ide o tých, čo sú výkonovo orientovaní. Najviac vyhorených klientov prichádza okolo štyridsiatky. Ide teda o ľudí, ktorí by mali vládať robiť ešte minimálne 20 rokov a viac.

Základným problémom je premotivovanosť, sústredenie sa najmä na výkony a pohltenie seba samého prácou. Ľudia ťahajú od rána do večera, pridávajú k tomu aj víkendy, berú si prácu domov. Takto jednostranne to dlhodobo nemôže fungovať, každý človek má niekde limit, za ktorým to už nedá.

Kedy spozornieť?

V momente, keď nemáte čas na psychohygienu, na medziľudské vzťahy, rodinu, kamarátov, koníčky. Rozumiem, že ľudia potrebujú splácať bývanie, auto a ďalšie veci, keď však vyhoria, nebudú splácať nič.

Veľa tam zohráva takzvaný vnútorný kritik v človeku. Hoci odvádzate kvalitnú prácu, kritik vo vás vám stále odkazuje, že to nie je dokonalé, perfektné, že ešte máte rezervy, že nesmiete oddychovať a zaspať na vavrínoch.

Človek má potom napriek solídnym výsledkom pocity zlyhania. Ak aj dosiahne uspokojenie z výsledkov, trvá to len chvíľu a celý proces sa rozbehne znovu. Je to ako s gamblerom za hracím automatom. Chvíľu je šťastný, lebo vyhral, ale potom sa zase nespokojný ženie za ďalšími úspechmi, až nakoniec prehrá všetko. Nikdy totiž nedosiahne pocit, že už stačilo.

Spozornel by som teda vtedy, keby som vo svojej práci nepociťoval dlhodobé uspokojenie. Ak v robote cítim neustály stres a napätie, vyhorenie je už za dverami. Vorkoholizmus sa síce stále nenachádza v medzinárodnej klasifikácii chorôb, ale zdá sa, že funguje na princípe závislosti a vyčerpaním organizmu vedie do záhuby.

Prečo sa to obvykle láme okolo štyridsiatky?

Vtedy už

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Človek, Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie