Denník N

Desať rokov bez povinnej vojny: Radšej platiť 12-tisíc profesionálov, ako báť sa stotisíc Švejkov

Vojakov začali z kasární púšťať skôr už v roku 2004. Foto – TASR
Vojakov začali z kasární púšťať skôr už v roku 2004. Foto – TASR

Za povinnú vojenskú službu sme vďačili cisárovi Františkovi Jozefovi I., ale najmä pruskej rozpínavosti. Všeobecná branná povinnosť vydržala s obmenami takmer 140 rokov.

Dnešným dňom mladí ľudia nebudú musieť chodiť na základnú vojenskú službu a naša armáda sa stala plne profesionalizovanou, oznámil minister obrany Juraj Liška v polovici roku 2005 na festivale Pohoda koniec povolávania brancov a prechod na malú, ale profesionálnu armádu. V tom čase slúžilo v kasárňach posledných 1600 odvedených vojakov.

Minister povedal len to, na čo rozmýšľajúca časť Slovenska čakala roky. Vojakmi budú tí, ktorí to z akéhokoľvek dôvodu chcú, a nie tí, ktorí to z akéhokoľvek dôvodu nechcú. Vojenčina nebude nezmyselnou dvojročnou stratou času a peňazí, ale plateným zamestnaním.

Z 53-tisícovej armády z roku 1993 sa stala podstatne štíhlejšia. Ubudlo približne 40-tisíc vojakov. Podľa dlhodobých strategických plánov by počet nemal prekročiť 24,5 tisíca.

[poll id=“132″]

Pred desiatimi rokmi prestala armáda povolávať na výkon povinnej vojenskej služby a zanikol systém odvodov platný od roku 1949. Profesionálny vojak je odvtedy dobrovoľné povolanie.

Zostali problémy najmä s financovaním, modernizáciou a vytváraním aktívnych záloh z radov bývalých profesionálnych vojakov.

Po desiatich rokoch začali funkcionári rezortu obrany uvažovať opäť o zmene. Objavili sa individuálne názory od znovuzavedenia povinnej vojenčiny až po aktívne zálohy a cvičiacich dobrovoľníkov.

Minister je fanúšik vojenčiny

Minister obrany Martin Glváč (Smer) v polovici minulého roku vyhlásil, že je fanúšikom povinnej vojenskej služby. Neskôr doplnila hovorkyňa, že o povinnej vojenskej službe známej z minulosti neuvažujú.

Zákon o dobrovoľnej vojenskej príprave je v pripomienkovom konaní. Podľa návrhu zákona by mala trvať tri mesiace. Otvorená je otázka, či zamestnávatelia budú musieť záujemcov uvoľniť, alebo nie. „Cieľom je, aby záujemcovia neboli negatívne postihovaní v súvisiacich osobných alebo pracovných aspektoch,“ konštatovala hovorkyňa rezortu Martina Balleková.

Dobrovoľníci by počas troch mesiacov prípravy dostávali „istý“ finančný príspevok, ale ešte nie je jasné, koľko. Objavila sa suma do 400 eur za tri mesiace. Ročne by mohli vycvičiť okolo 150 dobrovoľníkov.

Pozitívom by mohlo byť zvýhodnenie pri získavaní zamestnania, napríklad v polícii, ako povedal premiér Robert Fico.

Vytváranie aktívnych záloh, ale výhradne na báze dobrovoľnosti, podporuje aj exminister obrany Ľubomír Galko.

Mohlo by sa zdať, že profesionálne armády sú v západnej Európe „odjakživa“, ale nie je to tak. Prví sprofesionalizovali armádu Angličania v roku 1962, a potom bolo dlho ticho. Belgičania a Holanďania to urobili až v polovici 90. rokov, Francúzi, Španieli a Slovinci až v prvých rokoch 21. storočia. Maďari a Česi profesionalizovali armádu len krátko pred Slovenskom.

Vojaci sú už len profesionáli, posielame ich najmä do misie do zahraničia. Tak, ako tohto pyrotechnika vycvičeného v Novákoch. Foto - TASR
Vojaci sú už len profesionáli, posielame ich najmä do misie do zahraničia. Tak ako tohto pyrotechnika vycvičeného v Novákoch. Foto – TASR

Povinná vojenčina priťahuje

Za posledné dve desaťročia sa zmenili od základov hrozby, konflikty aj spôsoby vedenia vojny – len pocit, že existuje priama úmera medzi počtom vojakov a mierou bezpečnosti, zostal.

Podľa niekoľkých prieskumov verejnosť hlasuje za zavedenie brannej povinnosti väčšinovo kladne. A nielen na Slovensku.

Česká televízia Nova urobila v uplynulom roku prieskum na Facebooku s jednoduchou otázkou: „Ste za znovuzavedenie povinnej vojenskej dochádzky?“ Z vyše 16-tisíc respondentov odpovedalo viac ako 11-tisíc kladne a len menej ako päť tisíc záporne.

Aj 60 percent Rakúšanov sa vyslovilo v referende (2013) za zachovanie povinnej šesťmesačnej vojenskej služby.

Švajčiari, ktorí nezažili dvesto rokov žiadny ozbrojený konflikt, tiež odmietli v referende zrušenie povinnej vojenčiny. Proti bolo vyše 73 percent. Alternatívou – tak ako v Rakúsku – je dlhšia, ale civilná služba.

Povinná vojenská služba

1848 – branný zákon zaviedol všeobecnú brannú povinnosť. Dĺžka služby bola tri roky, v námorníctve štyri

1912 – službu skrátili na dva roky

1920 – povinná služba 14 mesiacov

1924 – 18 mesiacov

1933 – dva roky

1949 – nový branný zákon stanovil pre mužov od 17 do 60 rokov povinnú službu na 24 mesiacov

1990 – skrátili službu na 18 mesiacov

1992 – na 12 mesiacov

2001 – na deväť mesiacov

2004 – na šesť mesiacov

2006 – v januári sa skončila povinná vojenská služba

Dva roky vojny: zrážka princípov

Ako vyzerala povinná vojenčina a na čo bola dobrá? Dva roky povinnej vojenskej služby znamenali absolútnu zmenu života. Mladí muži, ak neskončili po vojne vo väzení, nikdy predtým a nikdy potom nezažili takú deštrukčnú zrážku princípov.

Na jednej strane sloboda jednotlivca a filozofia nenásilia, na druhej „povinná“ armáda, ktorá je slovníkom sociológa Ervinga Goffmana „totálna inštitúcia“.

Goffmanova totálna inštitúcia je priestor, spravidla ohraničený, kde sú všetky stránky života jednotlivca podriadené a riadené vlastnými pravidlami, diametrálne odlišnými od civilného života.

Československá armáda sovietskeho typu, začlenená do socialistického Varšavského paktu, cielene od príchodu brancov pracovala na odstránení individuality. Pôvodné „ja“ úspešne nahradzovali novým, použiteľným len v úzkom uzavretom priestore kasární.

Jednotlivca zbavili najprv všetkého, čo si so sebou priniesol, a potom ostrihali. Rovnaký odev, rovnaký účes… Tri mesiace v takzvanom „prijímači“ za múrom kasární, bez akejkoľvek možnosti kontaktu s vonkajším svetom, a ďalšie mesiace ponižujúcej „mazáckej“ vojny urobili postupne z individuality objekt, ktorým sa dala „nakŕmiť“ administratívna mašinéria armády.

Vojakov zbavili vlastnej vôle. Do dokonalosti to komunisti doviedli, keď ich ukazovali ako vzor. Napríklad, keď dobrovoľne volili, hoci nebolo na výber. Foto – archív TASR

Päťdesiatnička Olga Majerová zo Žiaru nad Hronom je dnes vydatá matka troch detí. Po vyše tridsiatich rokoch si spomína, ako jej terajší manžel odchádzal na vojnu.

Keď odchádzal na Moravu, vôbec si to neuvedomovala. Išla na druhý deň do školy a povedala kamarátke, že Ivan odišiel na dva roky.

„Prvý raz som ho videla po troch mesiacoch. Schudnutý, možno o pätnásť kilogramov, strhaný, iný… zľakla som sa ho,“ hovorí.

Neskôr sa občas stretli. Nejaké „opušťáky“, dve dovolenky, návštevy, v najhoršom útek z kasární na pár hodín. Mobilné telefóny, internet a email neexistovali. Len listy.

„Jednotlivci sú tu dlhodobo izolovaní, ich individualita je potlačená a ich životy sú riadené vedením inštitúcie,“ opísal systém fungovania totálnej inštitúcie Goffman.

Od príchodu do kasární je už všetko vynútené, dopredu naplánované a podriadené splneniu akéhokoľvek, aj absurdného cieľa totálnej inštitúcie.

„Bariéry oddeľujúce rôzne sféry života – ako napríklad spánok, hra, práca – sú odstránené. Všetky sa odohrávajú v totálnej inštitúcii,“ uviedol Goffman.

Hra na vojakov

Česká antropologička Hana Červinková, autorka zaujímavej knihy Playing Soldiers in Bohemia (Hra na vojakov v Česku), dlhodobo pracovala na vedeckej úlohe priamo v „predprofesionálnej“ armáde. Ťažiskom štúdie je grotesknosť, absurdita a „prízrak“ dobrého vojaka Švejka, ktorý transformujúcu sa českú armádu prenasleduje na ceste k novému „řádu věcí“.

Červinková tvrdí, že verejnosť nevnímala bývalú Československú ľudovú armádu – najmä nie po roku 1968 – ako úctyhodnú inštitúciu na obranu územia a občanov, ale naopak, ako spojenca nepriateľa.

„Československá armáda, pešiak sovietskej koloniálnej ríše, nikdy vo svojej histórii nebojovala – prvý raz bola demobilizovaná pri nemeckej a neskôr pri sovietskej okupácii,“ napísala antropologička v knihe.

Vstup do NATO a začlenenie do demokratických štruktúr postavil post-socialistickú armádu pred novú úlohu. Totálnu zmenu, ktorej prostriedkom je profesionalizácia a zrušenie brannej povinnosti. Preprogramovanie zhrdzaveného stroja trvalo roky. Od novembrovej revolúcie ich ubehlo šestnásť.

Antropológ a účastník misií v bývalej Juhoslávii a Afganistane Radan Haluzík presúva pocit absurdity aj do súčasnosti. Hovorí o známej úvahe, že armády trénujú na vojnu minulú, a nie na tú budúcu, o ktorej charaktere zatiaľ nevedia. Na cvičiskách sa podľa neho odohráva teda ritualizované predstavenie, politické divadlo, alebo ako uvádza názov knihy, akási hra na vojakov.

„Moderná armáda…, ktorá celé dekády trénuje a čaká na svoju príležitosť, o ktorej nikto nevie, či vôbec príde a ako bude vyzerať, je… inštitúciou, ktorá pocit absurdity magneticky priťahuje,“ myslí si Haluzík.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie