Denník N

Z hokejistu tankista, slepý delostrelcom a iné absurdné príbehy z vojenčiny

Záber z filmu Žert (1968) podľa knihy Milana Kunderu.
Záber z filmu Žert (1968) podľa knihy Milana Kunderu.

Štyri rozprávania mužov, ktorí museli nezmyselne stráviť mesiace na vojenčine. Jedného so štvorkami dioptriami prinútili robiť zameriavača u delostrelcov. Hokejista zasa spomína, ako ich šikanoval politruk.

Ste mladý muž, máte osemnásť rokov, obidve ruky a nohy, skončili ste strednú školu a rozmýšľate, či pôjdete študovať, pracovať do Írska, zbierať jablká do Talianska, alebo či sa budete ešte chvíľu len tak poflakovať po Európe. Čokoľvek si vyberiete, vrátane kopania kanálov, by bolo lepšie ako to, čo čakalo osemnásťročných chlapcov pred približne tridsiatimi rokmi.

Z pohľadu histórie nie tak dávno taký istý mladý muž, na tom istom mieste, uvažoval o tom, či ho pošlú „bojovať“ na dva roky do Čáslavi, za Prahu alebo na východ k hraniciam so Sovietskym zväzom.

Hovorilo sa, že „vojna robí z chlapcov chlapov“. U mnohých sa tento bizarný projekt neujal; niektorí, psychicky slabší, sa jeho výsledok nestihli dozvedieť. Vojnový stroj ich prevalcoval a radšej sa zabili.

[poll id=“132″]

Elitná vojna šoféra

V roku 1977, keď nastupoval mladý Igor König do povinnej vojenskej služby v Bratislave, Československo už bolo takmer dokonale „normalizované“ po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy (august 1968).

Zopár nespokojných založilo Chartu 77 a väčšina spokojných, ako napríklad herečka Jiřina Švorcová, podpísala antichartu. Na prvom televíznom programe (boli dva) išiel vždy v nedeľu obľúbený romanticko-nekonečný seriál o predavačke lahôdok Žena za pultom a na následky mučenia ŠtB zomrel vo väzení filozof a jeden zo zakladateľov Charty 77 Jan Patočka.

Počas dvojročnej vojny Igora Königa vyletel do vesmíru prvý Čechoslovák Vladimír Remek, pápežom sa stal Poliak Ján Pavol II. a popravili posledného Francúza gilotínou.

Igor König nikdy nebol v komunistickej strane. Na vojne to nevyžadovali a po vojne automechanika nezavolali. „Dalo mi to veľa do života. Osamostatnil som sa, vedel som sa o seba postarať. Vedel som, čo mám robiť, čo je moja povinnosť,“ spomína na vojenčinu.

König však mal na rozdiel od mnohých iných brancov šťastie. Dostal sa do elitnej bratislavskej posádky a veliteľov šofér práve odišiel do dôchodku. Vojak König do konca vojny robil generálovi šoféra a osobného strážcu. Najazdil 500-tisíc kilometrov a zodral tri autá.

„Boli sme elita. Držať hubu bolo samozrejmosťou. Nikdy som nerozprával kam, kedy a kade generál pôjde. Tykal mi, ale pre mňa bol vždy súdruh generál.“

Vzorný vojak Igor König strávil vojenčinu vozením veliteľa. Foto – archív Igora Königa

Vzorný vojak sa dostal na nástenku na „buzeráku“, čo mu spolu so šetrením nafty vynieslo niekoľko „opušťákov“ navyše. Kúpali sa na plavárni a niektorí vo fontáne na námestí, občas ich do kasární priviedla hliadka. Jediný oficiálny alkohol bolo osemstupňové pivo v arme. Niektorí si cedili Okenu (určenú na umývanie okien) cez chlieb, iní pili Pitralon – vodu po holení.

Pri otázke o šikane sa zatváril prekvapene. „Ku mne si nikto nič nedovolil, lebo vedeli, koho vozím. Dali mi pokoj. Nemal som žiadny konflikt.“ Čistenie spoločných spŕch a toaliet zubnou kefkou za 50 halierov, nosenie jedla, pitia, pranie ponožiek mazákom za šikanu nepovažoval vtedy ani dnes.

Hovorí, že tam boli aj chlapci, ktorí nechceli byť na vojne. Jeden si strelil do nohy. Zostala v kanade a on išiel domov. „Ďalší si pustil dávku zo samopalu do hrude. Prežil to a v nemocnici sa otrávil,“ hovorí Igor König.

Z hokejového reprezentanta tankista

V roku 1985 sme sa stali majstrami sveta v hokeji v Prahe, Gustáva Husáka tretí raz zvolili jednohlasne za prezidenta, nadšenci masového športu si zacvičili posledný raz spartakiádu a v Sovietskom zväze nastúpil reformátor Michail Gorbačov. O rok neskôr buchla atómová elektráreň v Černobyle a Američania vypustili niekoľko raketoplánov. Challenger explodoval.

„Prečo by som sa tešil? Dva roky zabité,“ pýta sa prekvapene päťdesiatnik, ktorý v tom istom roku narukoval.

Reprezentant Československa v hokeji dúfal, že sa dostane na vysokú školu alebo aspoň do niektorej Dukly (vojenského hokejového klubu). Lenže žiadna vysoká škola, žiadna Dukla. Ocitol sa v Humennom na poddôstojníckej škole ako veliteľ tanku. Po pol roku ho prevelili do bojového tankového práporu do Čáslavi v Čechách.

Hneď na úvod absolvoval polhodinovú bitku s o hlavu vyšším „suprákom“ (pol roka do skončenia služby), pretože odmietol nezmyselne salutovať. Veliteľovi povedal, že spadol.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kotleba - kniha od autora tohto textu

Viac info

Teraz najčítanejšie