Denník N

Z hokejistu tankista, slepý delostrelcom a iné absurdné príbehy z vojenčiny

Záber z filmu Žert (1968) podľa knihy Milana Kunderu.
Záber z filmu Žert (1968) podľa knihy Milana Kunderu.

Štyri rozprávania mužov, ktorí museli nezmyselne stráviť mesiace na vojenčine. Jedného so štvorkami dioptriami prinútili robiť zameriavača u delostrelcov. Hokejista zasa spomína, ako ich šikanoval politruk.

Ste mladý muž, máte osemnásť rokov, obidve ruky a nohy, skončili ste strednú školu a rozmýšľate, či pôjdete študovať, pracovať do Írska, zbierať jablká do Talianska, alebo či sa budete ešte chvíľu len tak poflakovať po Európe. Čokoľvek si vyberiete, vrátane kopania kanálov, by bolo lepšie ako to, čo čakalo osemnásťročných chlapcov pred približne tridsiatimi rokmi.

Z pohľadu histórie nie tak dávno taký istý mladý muž, na tom istom mieste, uvažoval o tom, či ho pošlú „bojovať“ na dva roky do Čáslavi, za Prahu alebo na východ k hraniciam so Sovietskym zväzom.

Hovorilo sa, že „vojna robí z chlapcov chlapov“. U mnohých sa tento bizarný projekt neujal; niektorí, psychicky slabší, sa jeho výsledok nestihli dozvedieť. Vojnový stroj ich prevalcoval a radšej sa zabili.

[poll id=“132″]

Elitná vojna šoféra

V roku 1977, keď nastupoval mladý Igor König do povinnej vojenskej služby v Bratislave, Československo už bolo takmer dokonale „normalizované“ po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy (august 1968).

Zopár nespokojných založilo Chartu 77 a väčšina spokojných, ako napríklad herečka Jiřina Švorcová, podpísala antichartu. Na prvom televíznom programe (boli dva) išiel vždy v nedeľu obľúbený romanticko-nekonečný seriál o predavačke lahôdok Žena za pultom a na následky mučenia ŠtB zomrel vo väzení filozof a jeden zo zakladateľov Charty 77 Jan Patočka.

Počas dvojročnej vojny Igora Königa vyletel do vesmíru prvý Čechoslovák Vladimír Remek, pápežom sa stal Poliak Ján Pavol II. a popravili posledného Francúza gilotínou.

Igor König nikdy nebol v komunistickej strane. Na vojne to nevyžadovali a po vojne automechanika nezavolali. „Dalo mi to veľa do života. Osamostatnil som sa, vedel som sa o seba postarať. Vedel som, čo mám robiť, čo je moja povinnosť,“ spomína na vojenčinu.

König však mal na rozdiel od mnohých iných brancov šťastie. Dostal sa do elitnej bratislavskej posádky a veliteľov šofér práve odišiel do dôchodku. Vojak König do konca vojny robil generálovi šoféra a osobného strážcu. Najazdil 500-tisíc kilometrov a zodral tri autá.

„Boli sme elita. Držať hubu bolo samozrejmosťou. Nikdy som nerozprával kam, kedy a kade generál pôjde. Tykal mi, ale pre mňa bol vždy súdruh generál.“

Vzorný vojak Igor König strávil vojenčinu vozením veliteľa. Foto – archív Igora Königa

Vzorný vojak sa dostal na nástenku na „buzeráku“, čo mu spolu so šetrením nafty vynieslo niekoľko „opušťákov“ navyše. Kúpali sa na plavárni a niektorí vo fontáne na námestí, občas ich do kasární priviedla hliadka. Jediný oficiálny alkohol bolo osemstupňové pivo v arme. Niektorí si cedili Okenu (určenú na umývanie okien) cez chlieb, iní pili Pitralon – vodu po holení.

Pri otázke o šikane sa zatváril prekvapene. „Ku mne si nikto nič nedovolil, lebo vedeli, koho vozím. Dali mi pokoj. Nemal som žiadny konflikt.“ Čistenie spoločných spŕch a toaliet zubnou kefkou za 50 halierov, nosenie jedla, pitia, pranie ponožiek mazákom za šikanu nepovažoval vtedy ani dnes.

Hovorí, že tam boli aj chlapci, ktorí nechceli byť na vojne. Jeden si strelil do nohy. Zostala v kanade a on išiel domov. „Ďalší si pustil dávku zo samopalu do hrude. Prežil to a v nemocnici sa otrávil,“ hovorí Igor König.

Z hokejového reprezentanta tankista

V roku 1985 sme sa stali majstrami sveta v hokeji v Prahe, Gustáva Husáka tretí raz zvolili jednohlasne za prezidenta, nadšenci masového športu si zacvičili posledný raz spartakiádu a v Sovietskom zväze nastúpil reformátor Michail Gorbačov. O rok neskôr buchla atómová elektráreň v Černobyle a Američania vypustili niekoľko raketoplánov. Challenger explodoval.

„Prečo by som sa tešil? Dva roky zabité,“ pýta sa prekvapene päťdesiatnik, ktorý v tom istom roku narukoval.

Reprezentant Československa v hokeji dúfal, že sa dostane na vysokú školu alebo aspoň do niektorej Dukly (vojenského hokejového klubu). Lenže žiadna vysoká škola, žiadna Dukla. Ocitol sa v Humennom na poddôstojníckej škole ako veliteľ tanku. Po pol roku ho prevelili do bojového tankového práporu do Čáslavi v Čechách.

Hneď na úvod absolvoval polhodinovú bitku s o hlavu vyšším „suprákom“ (pol roka do skončenia služby), pretože odmietol nezmyselne salutovať. Veliteľovi povedal, že spadol. „Za to, že som ho neprezradil, som si získal rešpekt a mal som pokoj.“

„Šikanoval nás politruk práporu. O polnoci, v mínus dvadsiatke, vyšiel opitý z vyhriatej pojazdnej dielne a dal prezuť 120 vojakov z teplých kapcov do kanád, pretože sa vraj nenaskakuje do tanku v limite deviatich sekúnd.“

Za dva roky sa dostal domov štyri razy. Dva trojdňové „opušťáky“ (cestu nerátali) a dvakrát desaťdňová dovolenka. „Dva roky boli veľa. Prvý rok sa učíš ešte novým veciam, ale druhý len prežívaš. Rok by úplne stačil,“ dodal.

Mali tanky, výzbroj aj laserové zameriavače, ale či by to stačilo proti imperialistom, ako ich vtedy nazývali, nevie.

Pri otázke, či môže vojna urobiť z chlapca chlapa, sa usmial. Keď bol v kasárňach, tak si myslel, že nie. Po terajších skúsenostiach s mladými chlapcami, ktorí neabsolvovali vojnu, zmenil názor.

„Žiadny rešpekt pred autoritou, nič. Vojaci nikdy neboli nejako extra múdri, ale naučili poriadku. Mne to dalo veľa.“

Ako mi Saddám pokazil život

V roku 1990 odchádzala z Československa Sovietska armáda a štát prechádzal radikálnou ekonomickou reformou. Jej súčasťou bola devalvácia, rast cien a známa malá privatizácia. Tisíce škodoviek a trabantov zaplavili Rakúsko po zrušení vízovej povinnosti a pápež Ján Pavol II. prišiel prvý raz na Slovensko.

Bývalé štáty Sovietskeho zväzu Litva, Lotyšsko a Estónsko vyhlásili nezávislosť a prezident Michail Gorbačov dostal Nobelovu cenu mieru. Irak napadol Kuvajt a začala sa vojna v Perzskom zálive.

V tom istom roku sa ostatný svet zaoberal úplne inými problémami. Navrhli jazyk HTML na vytváranie internetových stránok.

Bývalý primátor Banskej Bystrice a lesník Peter Gogola skončil Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici a takmer rok po páde socializmu si išiel ako vysokoškolák odkrútiť rok „riadnej“ vojny.

Peter Gogola na vojne. Foto – archív Petra Gogolu

Banskobystrickí vysokoškoláci chodili počas štúdia dva roky na vojenskú katedru do Zvolena. Raz za týždeň vyrážali o štvrtej ráno pešo z internátov na vlak, lebo autobusy nechodili. O šiestej už museli stáť na „buzeráku“.

„November 1989 bola zásadná zmena. Skrátili mi vojnu na desať mesiacov, ale ukázalo sa, že nebola až taká zásadná, aby sa dotkla kasární v Brne. Pozerali sme v televízii Havlovu humanizáciu väzníc a kládli sme si otázku, prečo my máme jedáleň, ktorá sa podobala maštali a rovnako smrdela,“ hovorí.

Pre Petra Gogolu bola vojenčina po revolúcii sklamaním. Myslel si, že si zlepší kondíciu, získa nové skúsenosti, vyskúša si zbrane, ktoré ho bavili. Namiesto toho strážil vojakov, aby nekradli naftu. Odnášali ju do dediny a chlastali v krčme zadarmo.

„Až tam som zistil, že armáda bola zvláštna organizácia určená na plytvanie času a peňazí,“ sklamane dodal.

Pád socializmu v brnianskych kasárňach Gogola nezažil. Keď sa pýtal vojakov, ako to vyzeralo, konštatovali krátko: „Všichni byli posraní!“ Čo sa zmenilo? „Bývalý politruk sa plynule zmenil na dôstojníka pre kultúru a výchovu. V trezore v jeho kancelárii som videl, že tam má maličké busty Gottwalda a Lenina.“

Gogolu na vojenčine zastihla vojna v Perzskom zálive. Hovorí, že to bola mimoriadne nepríjemná situácia. Československo deklarovalo spojenectvo s USA proti Iraku, ale na brnianskej vojenskej akadémii školili irackých dôstojníkov, vtedy už nepriateľského štátu. Veliteľ čaty si spomína, že v posádke odobrali osobné zbrane, irackí dôstojníci mali domáce väzenie a všetkým vojakom posádky zrušili vychádzky a dovolenky.

„Tak mi Saddám pokazil život. V ten deň sme mali ísť s priateľkou na delostrelecký ples… Už sme sa viac nestretli.“

Keď minister obrany pred desiatimi rokmi na festivale Pohoda oznámil, že budeme mať profesionálnu armádu, Gogola tomu tlieskal. Dnes si myslí, že to bolo nepredvídavé rozhodnutie. Mladí ľudia by podľa neho mali mať aspoň základný dvojmesačný vojenský výcvik. Ráno príprava, popoludní domov.

„Evakuácia obrovskej masy ľudí, v ktorej málokto rozumie rozdielu medzi radom a zástupom, je pre mňa strašná predstava. Keby v Bystrici pristavili sto autobusov, ľudia by nenastúpili, ale prevrátili by ich.“

„Slepý“ delostrelec nevystrelil ani raz

Samostatné Slovensko sa v roku 2000 počas prvej Dzurindovej vlády pomaly zotavovalo z mečiarizmu a prvý raz sme priamo volili prezidenta. Vladimíra Mečiara porazil v druhom kole Rudolf Schuster a Slovensko malo po 470 dňoch opäť prezidenta.

Peter Buran pracoval v rozhlase, keď mu prišiel povolávací rozkaz. Jelšava, delostrelci – našťastie, už len na necelý rok.

Dnes kameraman rozpráva svoj príbeh ako vystrihnutý z Hlavy XXII. Keďže mal na obidvoch očiach štvorky dioptrie, pre armádu nemohol byť nikde užitočnejší ako u delostrelcov. Zameriavač.

„Nosil som silné okuliare, vážil som asi päťdesiat kilogramov. Keď sa na mňa pozreli, povedali, že budem mierič, alebo že môžem v Jelšave tanky roztláčať,“ zasmial sa.

Nakoniec zistil, že vojna nie je až taká vyčerpávajúca, ako si myslel. V McDonald’s, kde chvíľu pracoval, to bolo vraj hektickejšie. „Ale podstatne zmysluplnejšie,“ dodal.

Život v kasárňach opísal ako zvláštny absurdný svet s ničím neporovnateľný. Keď rozkvitli púpavy na trávniku, veliteľ zareval „vojenčinou“ s neopakovateľným slovensko-českým prízvukom, ktorý si pamätá ešte z vojenskej katedry.

„Vojáááááááci! Tento trávnik je žlutýýýýýýýýýý, ale zanedlho bude zéééélený…“

Peter Buran hovorí, že poštvornožky trhali púpavy, kým nemali ruky po lakte od bielej horkej tekutiny.

„Dostal som z toho nejakú infekciu. Mal som krvavo červené bielka a vytekal mi z očí dajaký zelený hnis. V nemocnici sa na mňa chodili pozerať.“

Vojaci v Jelšave tiež hrabali na jeseň lístie zo stromov. Padanie listov nebolo náhodné, ale riadené zhora.

Delostrelec Buran nevystrelil za celú povinnú vojenskú službu z dela ani raz. Presnejšie: raz sa mu to takmer podarilo. Tri húfnice Dana zamaskovali a do jeden a pol minúty mali zamieriť a vypáliť. Spomínaný čas bola podľa povier ich životnosť v reálnom boji.

„Jedna Dana začala horieť a ostatné už nevystrelili,“ smial sa, keď si spomenul na výcvik.

Pozitíva? Chvíľu zauvažoval a povedal: „Áno, človek si niečo vytrpel a obrnil sa voči debilite. Bolo to ako očkovanie.“

Teraz najčítanejšie