Ilustrátorka Michaela Chmelíčková nakreslila Denník N: Dobrý dizajn nefunguje na masy

Od detstva vyrastáme so zlým dizajnom v podobe školských učebníc – nečudo, že keď sa potom človek stretne s dobrým dizajnom, často ho odmietne, lebo naň nie je zvyknutý, hovorí MICHAELA CHMELÍČKOVÁ.

Čítate tlačené noviny?

Stále ich beriem ako súčasť života, od detstva u nás doma boli noviny, chodili nám do schránky, ale dnes skôr patrím medzi tých, čo noviny čítajú iba na internete. Obyčajne čítam to, čo ma zaujme hneď, alebo to, čo zdieľajú moji priatelia na sociálnej sieti. V detstve som tlačené noviny čítala, ale hlavne som sa zabávala dokresľovaním portrétov vtedajších vládcov Slovenska. Potom som ich opäť začala viac registrovať, až keď som začala študovať grafický dizajn, ale to už najmä z pohľadu dizajnéra.

Keď sa laik pozrie na knihu alebo noviny, stále môže mať pocit, že na nich predsa niet čo meniť. Kniha stále vyzerá ako kniha a noviny ako noviny. Čo je teda tá práca – zmena, ktorú dizajnér urobí? Ako sa dá rozpoznať?

Úprimne, neviem si už predstaviť pohľad laika – neviem, čo vidí, keď sa pozerá na knihy. Ja sa na ne už dívam najmä z pohľadu grafického dizajnéra. Keď idem do kníhkupectva, sledujem najmä to, ako sú zalomené, ako majú urobenú obálku, či sa mi dobre číta text vo vnútri. Niekto, kto grafický dizajn neštudoval ani sa ním nijako nezaoberal, možno nevie vysvetliť, čo je tou prácou, ktorú dizajnér odvedie, no myslím, že ju spozná. Jej výsledkom môže byť, napríklad, to, že sa mu kniha dobre drží v ruke, že sa príjemne číta – že vybrané písmo a layout sú zvolené správne. Ten rozdiel naozaj vidno, najmä ak by sme vedľa seba položili dobre a zle urobenú knihu. Nedávno sa, napríklad, na našom trhu objavila reedícia kníh Ruda Slobodu. Dizajn im robil Boris Meluš. A je to také skvelé, že hoci mám Slobodove knihy v starých vydaniach, musím mať aj tieto – všetky. Ďalším dobrým príkladom, ktorý teraz vidno, je dizajn k výstave SNG Biedermeier, ktorý robil Palo Bálik, ale i dizajn festivalu Bratislava Design Week, ktorý sa konal v júni, bol tiež veľmi dobrý. Máme tu veľmi kvalitných ľudí.

Je práca na novinách pre dizajnéra výzvou?

Iste je, najmä pre tých, ktorí sa viac zaoberajú textom alebo napríklad tvoria písmo, lebo noviny sú najmä o typografii a layoute. Doteraz si pamätám, keď prešiel denník SME veľkou zmenou dizajnu, a veľmi ma to vtedy zaujalo. Bola som zyknutá na starý dizajn tak, že mi už neprekážal, ale bola to jednoznačne výborná zmena. Správny výber fontu a layout vie zlepšiť to, ako človek noviny číta, ako sú prehľadné, a určitý typ dizajnu sa spája s výrazom značky novín a ovplyvňuje, ako ich čitatelia vnímajú. Takáto práca si vyžaduje dlhú prípravu a je to náročný proces, ktorý trvá týždne.

Prečítajte si

Galéria: Ako vznikali noviny plné ilustrácií vojačikov, matriošiek či Amy Winehouse

Vy ste mali na úpravy dizajnu dnešného vydania a všetky jeho ilustrácie iba jeden víkend. Aké zmeny ste urobili?

Okrem ilustrácií sú to len malé zmeny. Od začiatku mi bolo jasné, že nechcem úplne meniť layout, lebo je nastavený dobre a jeho vývoj trval dlho. Pri tejto príležitosti som však chcela vymeniť písmo pre všetky nadpisy a titulky. Musel to byť novinový font, ktorý by ladil s písmom, ktorým je vytlačený ostatný text, a tiež musel spĺňať parametre sadzobného rámca, ktorý som meniť nechcela. Vybrala som písmo slovenského autora Jána Filípka, ktorý tvorí veľmi kvalitné písma. Domácich „písmarov“ – typografov mám veľmi rada (napríklad Ondreja Jóba, Karola Prudila či Sama Čarnokyho); sú úspešní aj na zahraničnom trhu, čo je skvelé. Dosť často pracujem s ich písmami, jednak preto, lebo som ich fanúšikom, ale i preto, že sa mi ich fonty hodia do projektov, na ktorých robím.

Môže dobrý dizajn pozdvihnúť hoci aj zlý obsah?

Áno, môže. U nás som si to všimla napríklad na časopise Zem a vek, ktorého dizajn nie je najlepší, ale zároveň je to úplne iný typ dizajnu, než aký by som od takéhoto typu média očakávala. Čakala by som dizajn podobný bulváru, úplné dno, ale je to inak. Nemôžem povedať, že je podľa môjho vkusu, ale jeho úroveň je lepšia, uveriteľnejšia aj pre mňa ako profesionála. Neviem, či je to z ich strany zámer, ale takto to funguje.

Keď sa pozriete na slovenské časopisy a noviny, vidno tu snahu robiť ich kvalitne z hľadiska dizajnu?

Je to lepšie ako pred pár rokmi, hoci bulvárne denníky a magazíny si držia stále tú istú úroveň dlhé roky. Chcú osloviť masy, je to ich stratégia. Ak by boli príliš pekné a minimalistické, možno by tým ľudí skôr odradili. Ostali by šokovaní alebo by ich to nudilo, nie sú na to zvyknutí. Ale napokon, nie je to iba záležitosť Slovenska, že bulvárne médiá vyzerajú tak, ako vyzerajú. Funguje to tak všade – majú šokovať, tak musia byť „bombastické“. Celkovo mám však pocit, že snaha robiť noviny a magazíny kvalitnejšie tu je; možno je to aj tým, že ich do rúk dostala konečne mladá generácia. Ale obsahovo mi naše magazíny nič nehovoria, takže ich veľmi nesledujem.

Prečo to tak funguje – že dobrý dizajn nefunguje na masy?

Popravde – netuším. Ale možno to má korene vo výchove k dizajnu, ktorá u nás prakticky neexistuje. Ak by sme sa s dobrým dizajnom stretávali od detstva, mali by sme v sebe nastavenú trochu inú estetiku. Bolo by dobré, ak by už na školách existoval priestor na základy dejín dizajnu, toho, čo vlastne znamená. A to by nemuselo mať vplyv iba na to, či neskôr v živote budeme vedieť oceniť dobrý dizajn, ale vplývalo by to aj na celkovú kultúru spoločnosti a správanie. Možno, že keby aj naše bulvárne noviny vyzerali inak, ľudí by začali zaujímať aj iné veci než tie, ktoré tam sú teraz. Lenže my so zlým dizajnom vyrastáme – stačí sa pozrieť na mnohé učebnice, z ktorých sa učia deti na základných školách. Potom niet divu, že keď sa človek stretne s niečím dobrým, často to neprijme, lebo je to naňho príliš odlišné.

Dá sa jednoznačne povedať, že zlý dizajn predáva lepšie? A vzniká tento zlý dizajn zámerne, alebo to má iný dôvod?

Asi je to prepojené s nevedomosťou o dizajne ako takom. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme vedeli rozoznať skutočne dobre urobenú prácu z hľadiska dizajnu. Nevieme, ako inak by veci mohli vyzerať, keby ich robili ľudia, ktorí to naozaj robiť vedia – ktorí majú vzdelanie, skúsenosti aj isté estetické vnímanie. Množstvo zlého dizajnu stále príliš prevyšuje množstvo toho dobrého. A to aj preto, lebo u nás platí, že grafickým dizajnérom môže byť každý, kto vlastní počítač.

Môže dizajn zachrániť noviny?

Neviem, či zachrániť, ak sa bavíme o dnešnej orientácii ľudí na elektronické médiá, ale pocit, že človek drží v rukách čosi fyzické, čo navyše dobre vyzerá, sa nedá len tak niečím nahradiť. Papierové noviny sa navyše človeku spájajú s príjemnými momentmi: číta ich ráno pri raňajkách alebo keď má voľný čas, papier vonia tlačou – to sú veci, ktoré (dúfam) stále budú fungovať, a dizajn tomu môže iba pomôcť.

Ako web vizuálne ovplyvnil printové médiá?

Skôr je to naopak – tlačené médiá ovplyvnili to, ako vyzerá web. Dnes už webstránky médií nevyzerajú ako v roku 1999 a veľa webov je inšpirovaných prácou s typografiou, ktorá bola výsadou tlačených médií či kníh. Práca s typografiou dnes poskytuje obrovské možnosti najmä na webe, kde síce platia iné pravidlá ako v printe, ale celkový vzhľad webstránok už môže vychádzať z tlačených médií a ísť oveľa ďalej. Čo sa týka predajnosti printového dizajnu, tak tá určite pre web klesla – preto sa vôbec nečudujem spoplatneniu niektorých portálov. Myslím si však, že postupne nastane návrat k pôvodným formám (už sa to vlastne aj deje) a vôňa materiálu a fyzický kontakt s médiami je príjemným zážitkom, ktorý si ľudia neodpustia.

Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, vraveli ste, že voči grafickým dizajnérom u nás existuje veľká nedôvera. Zmenilo sa to?

Nie, stále je to o tom istom – ak človek nepracuje v agentúre zamestnávajúcej človeka, ktorý robí prostredníka medzi dizajnérom a klientom a dookola vysvetľuje predstavy oboch strán, ostáva to na vás. A to znamená, že časť vašej tvorivej práce sa stráca vo večnom vysvetľovaní, prečo ste čosi urobili tak, ako ste to urobili, a že vaša práca nespočíva iba v spracovaní klientovho návrhu do tlače. Ale zdá sa mi, že to je zároveň jediná cesta, ako sa to dá zmeniť – že klientov budeme vychovávať a neustále im vysvetľovať, čo vlastne robí grafický dizajnér a čo im vie priniesť. Stojí to naozaj veľa energie a asi to u nás ešte chvíľu potrvá.

Istý čas ste pôsobili v Londýne. Tam už dizajnér nemusí vysvetľovať?

Musí, ale funguje to tam trochu inak – oveľa viac dôverujú grafickým dizajnérom, ale to súvisí s kultúrou, históriou aj vzdelávaním. Dôvera v dizajnérov je vybudovaná, vizuálneho spamu je tam stále veľa, ale dizajnéri, ktorí robia na malých, ale aj veľkých projektoch, majú úplne inú úroveň.

Vašu prácu poznajú mnohí najmä v súvislosti s lepiacou páskou, ktorou kreslíte na steny. Ešte sa vám za tých pár rokov nezunovala?

Jasné, veľmi. Ale paradox je, že ja som v tomto smere nikdy nebola aktívna. Vždy ku mne prišli zákazky alebo zadania z druhej strany – vždy ma niekto iný oslovil a chcel, aby som urobila čosi s páskou. Sú to komerčné projekty, sú pre mňa zdrojom príjmu, takže ich neodmietam. A je celkom zábavné, kam sa to posunulo. Prvý raz som kresbu páskou prezentovala na svojej diplomovke. Pýtali sa ma tam, kde sa vidím o desať rokov. Páska sa zrazu uchytila a mne sa zdá, že som stále na tom istom mieste. (smiech)

Michaela Chmelíčková (1985)

ilustrátorka a grafická dizajnérka. Vyštudovala bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení, počas školy spolupracovala na Dizajnshope 220, ktorý sprostredkúval domáci a zahraničný dizajn. Venuje sa tvorbe ilustrácií, webových stránok, korporátnej identity, grafickému dizajnu kníh, plagátov, VJ-ingu a voľnej tvorbe.