Denník N

Radi sa pozeráte na obrazy? Skúste to s maľbami Ludmily Hrachovinovej, bude to celkom nový zážitok

Z výstavy Ludmily Hrachovinovej Silent Immediacy, Knoll Gallery Budapest, 2020. Foto - Ján Šipöcz
Z výstavy Ludmily Hrachovinovej Silent Immediacy, Knoll Gallery Budapest, 2020. Foto – Ján Šipöcz

Finalistka Ceny Oskára Čepana Ludmila Hrachovinová hovorí o tom, prečo robí umenie, čo ju naučilo štúdium vo Švédsku na Royal Institute of Art a že umelci a umelkyne na Slovensku majú len málokedy ten luxus, že môžu iba tvoriť.

Ludmila Hrachovinová je maliarka. Tu by možno mohla byť bodka za vetou, ale nebolo by to úplné.

Keď Ludmila Hrachovinová pracuje na obraze, otáča ho zo všetkých strán, aby nebolo rozoznateľné, kde je horizont, kde sa obraz začína a kde sa končí. Robí to preto, lebo chce, aby to, čo sa deje na obraze, pokračovalo aj mimo neho. Aby bol otvorený.

Čosi podobné robí s divákmi.

Keď prídete na jej výstavu, obrazy zväčša nevisia presne v horizonte očí, ako sme na to zvyknutí. Občas nimi dokonca počas výstavy manipuluje a prizýva performerov, ktorí svojím pohybom akoby rozvíjali to, čo je na nich namaľované. Všetky pohyby, dotyky, napätia a vzťahy sú stelesnené a znásobené.

A vy ako divák ste chtiac či nechtiac nútení meniť uhol pohľadu, niekedy dokonca vlastný pohyb natoľko, že sa sám stávate súčasťou situácie. Súčasťou obrazu.

Vyskúšať si to môžete aj práve teraz na výstave finalistov a finalistiek Ceny Oskára Čepana v žilinskej Novej synagóge, medzi ktorými je aj Ludmila Hrachovinová.

Z aktuálnej finálovej výstavy Ceny Oskára Čepana v žilinskej Novej synagóge. Projekt Ludmily Hrachovinovej nesie názov Výpoveď polohy. Foto – Richard Köhler
Súčasťou diela Ludmily Hrachovinovej sú živé vystúpenia, ktoré sa budú diať každý piatok a sobotu počas trvania výstavy, v piatok od 16.00 do 18.00 a v sobotu od 15.00 do 17.00. Foto – Richard Köhler
Foto – Richard Köhler
Foto – Richard Köhler

Ako prekonať pasivitu

„Áno, je to pre mňa satisfakcia,“ hovorí Ludmila Hrachovinová.

Najskôr trochu opatrne, vzápätí so skromnou hrdosťou o čosi istejšie odpovedá na otázku, či je to pocit zadosťučinenia, že práve ona sa po rokoch dostala medzi finalistov Čepana ako maliarka.

„Je to tak. Maľba má stále akúsi stigmu toho, že je to čosi prežité, čo nemôže sprostredkovať súčasné témy, ale to je pre mňa bezpredmetné. Umenie sa dnes nemá čo posudzovať na základe toho, či je to socha, maľba alebo video,“ hovorí.

Účasť vo finále súťaže jej dala možnosť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie