Denník N

Kultúra tu bola vždy na poslednom mieste, asi nie je súčasťou našej genetickej výbavy, hovorí Sláva Daubnerová

Sláva Daubnerová. Foto - archív S. D.
Sláva Daubnerová. Foto – archív S. D.

„Neviem, či sem vôbec chcem patriť, či sa ešte cítim byť súčasťou tohto prostredia, ktoré kultúru tak veľmi vytesňuje nabok,“ vraví nezávislá umelkyňa, performerka a režisérka Sláva Daubnerová.

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanRSS

Minulý mesiac ste pred publikom uviedli svoje autorské predstavenie Masterpiece, ktoré sa stretlo s mimoriadne pozitívnym ohlasom, no vy ste avizovali, že táto sólová pohybovo-vizuálna inscenácia je vaša posledná. Prečo? 

Projekt Masterpiece vznikal dlho, popri viacerých projektoch, ktoré som režírovala v zahraničí. Prvý raz som o ňom začala uvažovať asi v roku 2016. Vtedy som si ešte nemyslela, že bude môj posledný. Odráža môj dlhodobý a silnejúci pocit, ktorý opisujem slovami, že „plávam v skafandri po obežnej dráhe“.

Rozhodnutie, že pôjde o posledné predstavenie, prišlo postupne. V tejto krajine som totiž pre seba prestala vidieť perspektívu. Vďaka režijným ponukám zo zahraničia som začala hľadať alternatívu svojho profesionálneho umeleckého pôsobenia inde. Masterpiece sa pre mňa stal ukončením jednej osobnej aj umeleckej etapy.

Musím sa priznať, že neviem, či do slovenského prostredia ešte patrím. Posledné dva roky som tvorila už iba v zahraničí a za celý ten čas som nadobudla pocit akéhosi vzduchoprázdna. Necítim sa tu už doma. No na druhej strane, v zahraničí, kde tvorím, som stále cudzinka, aj vďaka tomu, že život režisérky je neustále na cestách, po hotelových izbách, z projektu do projektu. Celú dnešnú situáciu na Slovensku preto pozorujem akoby z nejakej vesmírnej kapsuly. Neviem, čo si mám o nej myslieť. Neviem, či sa ma to všetko ešte týka. Či sem vôbec chcem patriť, či sa ešte cítim byť súčasťou tohto prostredia, ktoré kultúru tak veľmi vytesňuje nabok.

V čase celosvetovej pandémie je však aj kultúra globálne výrazne obmedzená – podujatia sa rušia, mnohé divadlá, koncertné sály a operné domy sú zatvorené. Aký vplyv to má na vaše plány a všeobecne na nezávislých umelcov, ako ste vy?

Samozrejme, že to má veľký vplyv, aj na mňa osobne. Operné podujatia, ktoré sú v posledných rokoch hlavnou náplňou mojej práce, padajú ako prvé vzhľadom na to, že ide o veľké projekty s veľkým počtom ľudí. Som teda vo veľmi zvláštnej situácii. Korona prišla paradoxne práve vtedy, keď sa mi konečne začali otvárať viaceré cesty a možnosti pracovať v zahraničí.

Na druhej strane musím zopakovať, že súčasná situácia v kultúre na Slovensku ma vôbec ničím neprekvapuje. Keď prišla pandémia, bolo mi jasné, že na slovenskú kultúru bude mať likvidačné následky.

Prečo?

Kultúra tu bola vždy na poslednom mieste. Obrazne by som povedala, že nie je súčasťou našej genetickej výbavy. Slováci kultúru nepociťujú ako nejakú vyššiu potrebu pre svoju existenciu. To som si uvedomila už dávno a to bol v podstate aj hlavný dôvod, prečo som odtiaľto chcela odísť.

Tvrdenie, že Slováci kultúru vnútorne nepotrebujú, ma vždy prekvapí. Ja napríklad nepoznám vo svojom okolí človeka, ktorý by kultúru nepociťoval ako prirodzenú životnú potrebu. Ako podľa vás dochádza k tomu, že človek stratí kontakt s kultúrnymi stimulmi a nechýbajú mu? 

Základná otázka je, či bola kultúra na Slovensku vôbec niekedy bytostne prítomná. Či kultúru považujeme za niečo, čo bytostne potrebujeme k životu, či máme isté návyky, ktoré by sme vedome pestovali, rituály s tým spojené.

Vy zrejme pochádzate z rodiny, kde vám bolo kultúrne vedomie vštepované, a žijete v prostredí, v ktorom vás obklopujú ľudia, ktorí majú ku kultúre blízko. Ja síce tiež nepochádzam z umeleckej, ale z učiteľskej rodiny, no u nás doma sme vzťah ku kultúre mali vždy.

Detstvo, rodina a najmä škola sú podľa mňa prvotné a základné míľniky, miesta, kde musí nastať cieľavedomá výchova ku kultúrnosti. Škola formuje človeka od raného detstva. Skúste si však spomenúť, akým spôsobom nám bola kedysi vštepovaná kultúra na škole – dokopy to bolo pár povinných divadelných alebo filmových podujatí, v podstate išlo možno o jedno podujatie za rok.

Hovoríte o odchode do zahraničia. To je pri špičkových umelcoch, odborníkoch a vedcoch asi prirodzený, možno dokonca aj očakávaný krok, hoci niekedy býva označovaný za nevďačnosť. Úspech v zahraničí však nie je vždy len o talente. Mnohokrát závisí od načasovania a často je aj o známych, ktorí vám tú prvú a zásadnú príležitosť dajú. Ako sa s takouto kritikou vyrovnávate?

Uvedomujem si, že niektoré moje vyjadrenia môžu na niekoho pôsobiť arogantne, no ja som si v jednom momente uvedomila, že už nemám čas. Investovala som tu polovicu svojho života. Divadlu sa venujem od svojich šestnástich rokov, profesionálne divadlo robím pätnásť rokov. Viem, že by som tu za súčasných okolností nič dobré nepriniesla. Udupalo by ma to tu. Pravdepodobne by som s divadlom a umením po čase úplne skončila.

Beh na dlhú trať človeka vyčerpá. Ako profesionálka potrebujem nové podnety, nové príležitosti. Slovenské prostredie sa v tom, čo mi ponúka a poskytuje, pre mňa vyčerpalo. V nadväznosti na to mám aj ja pocit, že už neviem zo seba poskytnúť adekvátny diel naspäť. Keďže osobne fungujem tak, že pokiaľ nemôžem veci robiť profesionálne na tej úrovni, kde mám položenú svoju latku kvality, radšej umenie nebudem robiť vôbec. Dnes som nastavená robiť aj niečo celkom iné. Mám proste nastavené hraničné kritériá.

Sláva Daubnerová v predstavení Masterpiece. Foto – Ctibor Bachratý

V predstavení Masterpiece ste zobrazili príbeh umelkyne, to, ako prežíva svoju tvorbu. Hovoríte, že musí vedieť a neustále obhajovať to, čo robí a prečo to robí. Že musí „všetko stratiť, aby našla“, že „musí veľakrát zažiť, že nič nemá“. U nás je častou predstavou, že umelci sú tí, ktorí majú všetko, slávu aj peniaze. Kým je umelec v skutočnosti?

Neviem to celkom posúdiť. Zdá sa mi, že medzi svetom umelca a ostatnými ľuďmi existuje obrovská bariéra. Mám pocit, že ostatní ľudia netušia, nerozumejú, o čom je naša práca. Do určitej miery to samozrejme deformuje najmä televízia. Diváci nadobúdajú pocit, že seriály, ktoré sledujú, sú umenie a že každý v televízii zarába milióny. To je, samozrejme, úplne mylná predstava. Sama som točila seriál, takže poznám, ako je to naozaj. A nejde iba o hercov, ale o mnohé ďalšie profesie, ktoré sú na to naviazané, ako sú asistenti réžie, zvukári, osvetľovači, rekvizitári a mnohí iní. Nie je jednoduché byť na pľaci dvanásť hodín, točiť v rôznych interiéroch, v náročných exteriéroch, či sneží, či prší. Možno by mala vzniknúť nejaká reality show o tom, ako vyzerá bežný deň umelca, človeka v kultúre, bez ohľadu na to, kde pracuje, aby ľudia pochopili, čo všetko je za tým v skutočnosti.

Na trhu umenia je obrovská rôznorodosť. Sú tu nezávislí umelci ako ja, sú tu technické profesie, škála ľudí v kultúre je proste obrovská. Znalosti verejnosti o tom, ako vyzerá a funguje kultúrny sektor, kto a čo ho tvorí, sú veľmi maličké. Nie každý chápe, čo stojí a koľko trvá pripraviť napríklad také predstavenie, akým je Masterpiece. Človeka potom reči typu „choďte k lopate!“ veľmi zraňujú. Predovšetkým umelci z nezriaďovanej kultúry vedia, čo je to chytiť do ruky lopatu a namáhať sa aj fyzicky.

Nemálo umelcov však pristalo na prezentáciu seba samých celebritným až bulvárnym spôsobom dobrovoľne, so zámerom ukázať len ten záverečný ľúbivý výsledok, občas dokonca iba pozlátku. 

Myslím si, že je to spôsobené sociálnymi sieťami, cez ktoré sa dnes každý snaží promovať svoju prácu. Ale to sa netýka iba umenia, je to celospoločenský fenomén. Sociálne siete sú vo svojej podstate založené na tom, že sa človek chce zapáčiť a prezentuje tú lepšiu stránku.

Ako teda umelec v skutočnosti prežíva svoju tvorbu?

Je to veľmi komplexná otázka. Mohli by sme sa zamýšľať nad tým, čo pre umelcov znamená ich tvorba, a následne sa rozprávať o tom, aký význam pre diváka má to, čo umelci robia. Ja osobne neviem posúdiť význam pre diváka, pretože umeleckú tvorbu som vždy poznala len zo svojej strany. Ako diváčka mám profesionálnu deformáciu a nikdy sa nedokážem na umenie pozrieť bez toho, aby som počas sledovania „nepracovala“.

Pre mňa samu je umelecké vyjadrenie niečo nedefinovateľné, neuchopiteľné. Aj preto som na začiatku Masterpiece zvolila vesmírny, mierne ezoterický motív.

Spomínali ste, že divák nie vždy chápe, čo umelec robí, čo chce svojou prácou povedať. Nie je však aj pre umelca problém, ak nie je schopný vyjadriť sa tak, aby mu divák porozumel? Nemalo by umenie hľadať jazyk, ktorému rozumie čo najviac ľudí?

Odpoviem vám za seba. Divák mi nikdy nie je ukradnutý, no ja osobne pri svojej tvorbe neuvažujem nad tým, či ma niekto pochopí. Či je to, čo chcem povedať, dostatočne zrozumiteľné. V prvom rade potrebujem mať všetko zanalyzované sama pre seba. Musím vedieť, prečo robím to, čo robím. Prečo daný obraz vyzerá tak, ako vyzerá, čo ním chcem povedať. Dávam všetkému svoju vnútornú dramaturgiu.

V prvom rade teda musím rozumieť ja. Keď to tak je, keď si všetko poskladám tak, že som s tým sama stotožnená, verím, že pochopia aj diváci. Verím, že som dostatočné médium na to, aby sa to prenieslo ďalej. Netvorím so zámerom, aby som divákom niečo servírovala.

Keď stojíte na javisku, kedy cítite, že „toto je ono“, že kúzlo funguje a komunikácia s divákom prebieha?

To neviete do poslednej chvíle. Do poslednej chvíle pochybujete. A čím viac riskujete, čím viac sa pohybujete na hrane, tým je tá pochybnosť väčšia. Netušíte, či to vyjde alebo nie. Či vás divák prijme.

Mne v skutočnosti záleží na tom, či to, čo robím, bude prijaté a ako to bude prijaté, aj keď si celý čas hovorím, že na to kašlem, že to robím pre seba. Pri Masterpiece bol pre mňa pocit, že je to moja posledná vec, ktorou v sebe uzatváram jednu kapitolu svojho života, veľmi oslobodzujúci. Oblúkom som sa vracala k svojej prvej performancii Cely, ktorá bola pre mňa veľmi arteterapeutickým projektom, priam záchranou života. Tým, že som už dva roky preč, že plávam v tom spomínanom vákuu, netvorím tu, nie som previazaná s domácou scénou, pocitovo som sa oslobodila od akýchkoľvek štruktúr. V tomto som vnímala svoju obrovskú slobodu. Napriek tomu som sa do poslednej chvíle bála, ako to vlastne publikum prijme. Zopakujem, že divák mi nie je ukradnutý.

Sláva Daubnerová v predstavení Masterpiece. Foto – Ctibor Bachratý

Postaviť sa sama na javisko a – obrazne povedané – čeliť celému svetu je veľmi odvážne. Ako sa cíti umelkyňa na záver predstavenia, keď sa uzavrie oblúk medzi počiatočným momentom, keď ešte stojí na javisku v tme, a tým posledným, keď stojí v svetle bodového reflektora a počúva záverečný potlesk publika?

Ani vám na túto otázku neviem odpovedať. Vo mne vtedy všetko doznieva. Na začiatku cítim obrovský stres, býva mi zle aj dva týždne predtým. Hovorím si: Panebože, prečo to vlastne robím? Ale potom, po prvých desiatich minútach na javisku, prichádza zvláštny stav maximálneho vypätia, maximálnej sústredenosti a koncentrácie.

V podstate každé moje predstavenie bolo iné. Pri niektorých som viac pracovala s divákom, niektoré boli viac textové, niektoré viac fyzické. Nedajú sa teda porovnávať ani z hľadiska môjho javiskového vnímania. V prvom rade je to celé mentálne aj fyzicky veľmi vyčerpávajúce. Obzvlášť pri Masterpiece si vlastne ani nestíham uvedomovať a zamýšľať sa nad tým, čo sa deje a ako to ubieha. Celá moja energia je sústredená do výkonu.

Najfascinujúcejšie na divadle je, že je to neopakovateľný čas strávený s ľuďmi. Je to vyjadrenie umelcovej potreby myslieť, hovoriť, podeliť sa, odovzdať sa a zo strany diváka je to ochota prijímať. Diváci sú naším partnerom. Vy viete, že vás niekto počúva, nastáva priama výmena, dialóg, možno polemika – a to celé sa deje len v určitý čas, na určitom mieste a už nikdy sa to nezopakuje, už nikdy to nebude rovnaké. Je to v podstate veľmi neopísateľný, intímny zážitok. Preto by som povedala, že na konci cítim vďačnosť. Bez divákov to nemá zmysel.

Ľudské telo zvykne reagovať na psychické vypätie pomerne intenzívne, mávate po predstaveniach svalovú horúčku?

Samozrejme. Začiatkom októbra to bol extrém, pretože sme hrali päťkrát za sebou. To som si už povedala, že to nie je dobrý nápad. Veľmi som to cítila. Stres je totiž náročný nielen v danom momente, ale nedá sa naň pripraviť. Môžete športovať, cvičiť, fyzicky skúšať a trénovať v sále, ale takzvanú javiskovú kondíciu nadobudnete len pravidelným hraním pred ľuďmi. Potrebujete istú výbavu psychických a fyzických schopností, a ak máte medzi predstaveniami veľké pauzy, javiskovú kondíciu strácate. Potom je to postavenie sa na javisko oveľa ťažšie.

V prípade nezávislého divadelníka, ktorý nepôsobí v stálom súbore a nehrá pravidelne, pretože istý čas čaká, či získa grant, a potom hráva nárazovo, je to veľmi náročné. Je to iné ako v prípade kamenných divadiel, kde herec stojí na javisku predsa len častejšie.

Vedeli ste odjakživa, že budete divadelnou umelkyňou?

Od detstva som cítila, že som iná. Bola som tichá, zádumčivá a vždy som inklinovala k samote. Umenie bolo pre mňa istou formou terapie. Pocity, ktoré som mala, by som opísala ako vedomie, že niečo vo vás drieme, ale vy ešte neviete, čo to je. Ukáže sa to až neskôr. Mala som vzťah k hudbe, chodila som na klavír, recitovala som, ale stále som cítila, že to ešte nie je ono. Zhruba niekedy na strednej škole som začala mať potrebu svoj vnútorný nepokoj do niečoho pretaviť.

A tu sa vraciame k tomu, čo som spomínala na začiatku – aký obrovský vplyv majú na dieťa, na mladého človeka škola a konkrétni učitelia. Môj gymnaziálny učiteľ slovenčiny a jeho manželka, ktorá nás učila estetiku, výrazne ovplyvnili moje ďalšie smerovanie tým, že mi predstavili svet poézie. Začala som recitovať, vytvárať si svoje prvé formy počas umeleckého prednesu. Postupne som sa dostala do prostredia amatérskych divadelníkov. Tam som sa našla.

Sólové performancie som začala produkovať po vysokej škole. Budem sa opakovať, ale bola to moja bytostná, psychická potreba, bez toho by som bola zahynula. Po vysokej škole som začala pracovať ako projektová manažérka v galérii. Istý čas som umenie nerobila, ale cítila som, že môj život bez neho nemá zmysel. Preto som sa rozhodla skúsiť robiť ho profesionálne.

Nemala som istotu ani záruku, že to vyjde, že mi to pôjde, ale povedala som si, že keď sa o to nepokúsim, do konca života budem ľutovať. Keď sa na to dívam spätne, bolo to odvážne rozhodnutie. Bola som totiž úplná amatérka, samouk vo všetkom – v herectve aj v réžii. Vlastne všetko, čo robím, som sa naučila sama. Chcela som robiť umenie profesionálne, nie ako koníček, ako som na to bola zvyknutá.

Čo ste teda urobili?

Mala som obrovské šťastie, že sa mi dostalo podpory od rodičov. Mama ma vtedy veľmi psychicky podržala, dodala mi odvahu. Ponúkla mi, aby som sa vrátila na nejaký čas domov. A tak som dala výpoveď v práci a presťahovala som sa naspäť k rodičom do Prievidze. Založila som občianske združenie a začala zháňať granty na projekty.

Bez rodičov by som začiatok prežila len ťažko, vďaka nim som sa mohla na všetko sústrediť na sto percent. Otec mi pomáhal nielen s účtovníctvom, ale robil mi aj technika, chodil so mnou na všetky prvé predstavenia a zájazdy, bol mojím osvetľovačom, zvukárom, šoférom. Dnes si uvedomujem, že to bol vabank, buď – alebo. Zhodou okolností to vyšlo. Ale takúto podporu nemá každý umelec.

Foto – Ctibor Bachratý.

Kedy prišiel prvý úspech?

Zarezonovalo už moje prvé predstavenie. Ocitla som sa na festivaloch a pomaličky a po troške sa celý vlak začal rozbiehať. Ale treba zopakovať, že toto sa dialo pred pätnástimi rokmi.

Komu z profesionálneho prostredia za tých pätnásť rokov najviac vďačíte za to, kým ste ako umelkyňa dnes?

Ťažko spomenúť všetkých. Na začiatku ma na jednej z recitačných súťaží odchytila Katarína Súkeníková, ktorá vtedy viedla dielňu mladého divadla v Prievidzi. Stala sa mojou divadelnou mamou. Vďaka nej som sa dostala k svojej prvej kamarátskej partii, s ktorou sme si založili ochotnícke divadlo. Tam som začala písať a režírovať svoje prvé veci.

Druhým veľkým medzníkom bolo stretnutie s profesorkou Janou Wild z VŠMU. Videla moje predstavenie HAMLETMACHINE vo Viedni, ktoré som vytvorila a hrala, keď som už bola dávno po štúdiu kulturológie na filozofickej fakulte, mala som tridsať rokov. Vnukla mi myšlienku prihlásiť sa na doktorandské štúdium na katedre divadelných štúdií na VŠMU a počas neho ma viedla. Ona ma nielen nasmerovala v teoretickom vnímaní, čo ma viedlo k oveľa lepšiemu pochopeniu môjho predchádzajúceho štúdia, ale vďaka nej som tiež dostala nový impulz a doktorandské štipendium mi pomohlo opäť sa presťahovať od rodičov do Bratislavy. Dostala som tým nový priestor a možnosti na tvorbu. Mohla som tak začať pracovať na performancii M.H.L., čo bol síce úspešný projekt, ale nesmierne náročný na rešeršovanie (ide o dokumentárnu monodrámu inšpirovanú životom a dielom Magdy Husákovej Lokvencovej, prvej slovenskej divadelnej režisérky a manželky socialistického prezidenta Gustáva Husáka – pozn. red.).

Treťou osobou bola Silvia Hroncová, ktorá si na festivale Divadelná Nitra pozrela spomínanú M.H.L.. Akosi intuitívne vycítila, že by mi opera mohla sedieť. V tom čase pripravovala pre Košice – európske hlavné mesto kultúry pôvodnú slovenskú operu Mareka Piačeka podľa dokumentárneho filmu Petra Kerekeša 66 sezón a zavolala ma ju režírovať. Keďže to v Košiciach dopadlo dobre, spomenula si na mňa, keď sa stala riaditeľkou opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe, a podarilo sa jej presadiť, aby som v Prahe dostala svoju prvú príležitosť. Od toho momentu sa začala odvíjať naša kontinuálna spolupráca v Prahe a zároveň moja operná kariéra. Bez nej by mi ani nenapadlo podujať sa na réžiu opery.

Veľkou profesionálnou a ľudskou oporou mi bol aj bývalý partner Pavel Graus. Faktom je, že by som musela menovať ešte veľa ľudí. Mnohým, ktorých som stretla, som veľmi vďačná za ich pomoc.

V Prahe ste režírovali aj dielo ruského hudobného skladateľa, manžela legendárnej primabaleríny Maje Pliseckej, Rodiona Ščedrina Lolita. Ako ste sa dostali k tomuto titulu?

Lolita bola čerešnička na torte spolupráce s pražskou operou. Tituly, ktoré som tam režírovala, boli rôznorodé a zhodou okolností sme pri tretej premiére, ktorou boli Výlety pana Broučka skladateľa Leoša Janáčka, žartovali, že jediná scéna Národného divadla v Prahe, na ktorej som operu ešte nerobila, bolo Stavovské divadlo. Onedlho nato som dostala ponuku režírovať práve v Stavovskom s tým, že si dokonca môžem vybrať titul. To je sen každého režiséra, diskutovať s intendantom a dramaturgiou, ktorý titul by chcel naštudovať.

Keďže pochádzam z oblasti autorského divadla a som zvyknutá na vysokú mieru originality, osobne mi sedia neošúchané, neznáme tituly. Také, ktoré predo mnou nerežírovali stovky iných. Pôvodne sme začali uvažovať asi nad štyrmi až piatimi titulmi, Lolita bol Silviin nápad, ktorý všetky moje predstavy a podmienky spĺňal. Bolo to ideálne dielo, absolútny vrchol, aký si len viete predstaviť.

V Prahe si operu pozrel aj Valerij Gergijev, generálny riaditeľ a umelecký šéf Mariinského divadla a šéfdirigent Mníchovskej filharmónie, a vy ste sa následne s Lolitou dostali do Mariinského divadla v Petrohrade. Aký to bol pocit?

Úžasný.

Nestúplo vám to do hlavy? Neopojilo vás to?

Dúfam, že nie. Viete, pocit opojenia je v umení veľmi vágny. Kým to všetko stihnete spracovať, rýchlo to pominie. Petrohradská premiéra Lolity bola pre mňa predovšetkým obrovským stresom. Pri každej premiére ste ako režisérka úplne mimo, ani nedýchate. V strese čakáte, ako to celé dopadne, večer si veľmi nestíhate užiť. Aj keď ste režisérka, v momente, keď sa predstavenie začne, ho už neriadite, je to mimo vás, mimo vašej kontroly. Pomyselné dieťa spustíte v lodičke na vodu a už len z brehu sledujete, či ide dobrým smerom, či sa nevyklopí.

A nevyklopilo sa? 

Nevyklopilo! Dopadlo to fantasticky.

Ako si na to celé dnes spomínate?

V Petrohrade som mala toľko vnemov, že som ich naozaj nestíhala spracovať. Naskúšanie opery a všetko s tým spojené je taký náročný proces, taký maratón, že stihnúť vnímať, vstrebávať a pochopiť všetko, čo sa deje, je nemožné.

Samotný Petrohrad je z architektonickej stránky plný krásy, nádherných budov, múzeí. Zažila som tam doslova kultúrny šok. V skúšobnom procese ubehne všetko veľmi rýchlo. Vždy je to súboj s časom. Ani mi nestihlo dôjsť, že skúšam v Mariinskom divadle, ktoré bolo od svojho vzniku v 19. storočí jednou z najväčších hudobných divadelných scén v Rusku a dnes je jednou z najlepších operných scén na svete. Niečo podobné som zažívala na začiatku svojho pôsobenia v Prahe, keď som prvý raz skúšala v „Zlatej kapličke“ – v Národnom divadle. Aj tam som si ráno kráčajúc na skúšku hovorila: Panebože, čo tu ja robím? Kde to skúšam?

Pri práci na opere Lolita v Mariinskom divadle. Foto – archív S. D.

V Mariinskom divadle som počas predstavenia sedela v cárskej lóži. Vedľa mňa sedeli tie najväčšie hudobné osobnosti a celebrity, od Maxima Šostakoviča (ruský dirigent a klavirista, syn hudobného skladateľa Dmitrija Šostakoviča – pozn. red.) cez Placida Dominga až po monackú princeznú. No mňa viac ako tieto spoločenské bonusy zaujímal výsledok, to, ako to celé dopadne.

Aké ste mali v Rusku odozvy?

Celý súbor a vedenie divadla v Petrohrade boli na mňa veľmi pozitívne naladení, dokonca som mala to šťastie, že sa premiéra odohrala za účasti samotného autora Lolity Rodiona Ščedrina. Začali sme debatovať o ďalšej spolupráci. Veľmi ma chceli na ďalšiu réžiu. Ešte pred Ruskom som mala potvrdenú réžiu aj v nemeckom Halle a Karlsruhe. No keď som sa vrátila z Ruska domov a začala som pracovať na Masterpiece, prišla korona.

Neviem síce, čo bude, ale myslím si, že toto veľmi náročné obdobie jednoducho musíme zvládnuť, musíme ju prežiť. Verím, že sa situácia časom dostane do normálu a budeme fungovať ďalej. Zároveň si však celý čas uvedomujem, že pre veľké množstvo ľudí to má už teraz likvidačné následky. Aj moja situácia sa môže radikálne zmeniť.

Svet operného manažmentu je stále prevažne maskulínny. Ako ľudia zvyknú reagovať na to, že režisérkou je mladá, krásna, vzdelaná a úspešná žena? Hrajú pohlavie, rod a fyzická krása v umení rolu?

Vnímanie tohto aspektu sa veľmi mení vekom a prostredím, v ktorom pracujete. Osobne som sa touto témou začala zaoberať už vtedy, keď som robila spomínanú monodrámu o Magde Husákovej Lokvencovej. Tá bola totiž označovaná za mimoriadne krásnu ženu, v ktorej sa snúbila fyzická krása s obrovskou osobnostnou charizmou, mimoriadnym vzdelaním a profesionálnym úspechom. Zaujímalo ma, do akej miery to bola pre ňu výhoda a do akej nevýhoda. Navyše, bola to naša prvá divadelná režisérka, pohybovala sa teda vo výlučne mužskom prostredí.

Toto sa dnes mení. Aj moja situácia pred pätnástimi rokmi bola odlišná než dnes. Počet ženských operných a divadelných režisérok vzrástol. Iná situácia je u nás a iná v zahraničí. V zahraničí je téma fyzického vzhľadu a narážok na to, ako vyzeráte, dokonca považovaná za nevhodnú.

Ja sama mám skúsenosť s rôznymi situáciami, no zdá sa mi, že veľa z nich som už pozabúdala, niektoré možno vytesnila. Je dobré vrátiť sa v hlave pár rokov dozadu. V každom prípade je dnes moja pozícia vekom a nadobudnutými skúsenosťami iná.

Opera je naozaj veľmi mužský svet, najmä v riadiacich pozíciách. Doteraz som tam považovaná za mladú. Na jednej strane je to pre ženu lichotivé označenie, no na druhej strane je to aj jasný náznak, že si niekto o vás myslí, že ešte nemáte dostatok profesionálnych skúseností. Že ste ešte stále na začiatku, v rozlete, že neviete dosť.

Ja už rozhodne mladá a neskúsená nie som a ani sa tak necítim. Pritom sa stále stretávam s tým, že mi niekto povie alebo o mne napíše, že som mladá východoeurópska režisérka. Musím súhlasiť s tým, že ľudia vás na základe toho, ako vyzeráte, zaškatuľkujú. Podcenia vás. Musíte potom vyvinúť dvakrát také úsilie, aby ste dokázali, že pozícia, ktorú máte, je oprávnená.

Sláva Daubnerová (39) 

Vyštudovala odbor kulturológia na Univerzite Komenského v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvovala na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. V roku 2006 založila profesionálnu divadelnú platformu P.A.T., ktorá sa venuje súčasnému divadlu a tancu s využívaním nových médií. V rámci neho uviedla svoj prvý sólový projekt Cely a neskôr rad ďalších multimediálnych, hudobných či scénických inštalácií a divadelných projektov (Hamletmachine, Polylogue, M.H.L., Some disordered interior geometries, Iluminárium, Untitled, Solo lamentoso). V posledných rokoch hosťovala ako autorka, režisérka a herečka vo viacerých divadlách doma i v zahraničí (Mariinské divadlo v Petrohrade, Badisches Staatstheater Karlsruhe, ND Praha, Činohra SND, Divadlo Aréna v Bratislave, HaDivadlo v Brne). Je nositeľkou dvoch ocenení DOSKY a niekoľkých cien slovenského Literárneho fondu, ocenení festivalu Nová dráma/New Drama či Ceny Mladý tvorca Nadácie Tatra banky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Divadlo

Koronavírus

    Kultúra v karanténe

    Podcasty Denníka N

    Rozhovory

    Kultúra

    Teraz najčítanejšie