Denník N

Storočnica Devětsilu

Adolf Hoffmeister: Devětsil
Adolf Hoffmeister: Devětsil

Jubilujúci spolok pôvodne preferoval proletárske umenie, no preslávil sa avantgardným poetizmom.

„Boli sme práve deviati, ale to nebol ten pravý dôvod,“ spomínal Jaroslav Seifert na hľadanie názvu nového umeleckého spolku. „Vtedy vyšla Krakonošova zahrada bratov Čapkovcov a v tej sme listovali. Adolf Hoffmeister navrhoval Zlaté kapradí, no to neprešlo. Ale o chvíľu tam Karel Teige objavil slovko devětsil, a toto meno bolo okamžite prijaté.“

Umelecký zväz Devětsil vznikol práve pred sto rokmi, v októbri 1920. V povedomí verejnosti je vnímaný ako symbol poetizmu, no začiatky tomu príliš nenasvedčovali.

Nové umenie, ku ktorému sa Devětsil od svojho vzniku hlásil, malo byť umenie proletárske, ktorého koncepcia vychádzala z komunistickej ideológie. Vzorom bolo Rusko a snaha o sprístupnenie umenia čo najširším vrstvám obyvateľstva viedla k jasnému imperatívu: Buď bude nové umenie proletárske, alebo nebude vôbec.

Avšak úloha žánrovo, tematicky či štylisticky definovať podobu proletárskeho umenia veľmi rýchlo viedla k rozmanitosti názorov a polemikám. Napríklad vo vzťahu k industrializácii spoločnosti Devětsil na jednej strane odmietal civilizáciu techniky ako spupnú a odľudštenú, no zároveň bol fascinovaný čistotou línií a usporiadanosťou strojov. Veľmi rozšírené bolo očarenie exotikou vzdialených krajín („já myslím, že je smutné být jenom Evropanem“) a v úsilí o odmietanie akademizmu a v nadbiehaní zábave proletariátu pôsobí až bizarne príklon k pokleslým umeleckým žánrom a nachádzanie poetiky v ľudových veseliciach či dokonca nedeľnom futbalovom zápase.

Tento vnútorný zápas Devětsilu bol, samozrejme, oveľa komplikovanejší, no čoraz jasnejší bol odklon od radikálnych kritérií proletárskeho umenia k poetizmu ako novému avantgardnému smeru. „Objavili“ ho Karel Teige a Vítězslav Nezval počas jednej nezabudnuteľnej večernej prechádzky jarnou Prahou roku 1923, keď „našli východisko z disharmónie svetových názorov“. Nazeranie na svet tak, aby bol básňou, príťažlivé rýmovanie, hra obrazotvornosti, sústredenie sa na okamihy radosti a šťastia sa podpísali pod vznik poetizmu ako „umenia žiť a užívať“.

Poetizmus síce po určitom čase splynul so surrealizmom, no získal si punc kultového literárneho smeru s rezonanciou medzi výtvarníkmi (Jindřich Štyrský či Toyen) a nemalou mierou ovplyvnil aj slovenských básnikov (Laco Novomeský, Valentín Beniak či Rudolf Dilong).

Devětsil existoval desať rokov. Hoci sa v začiatkoch hlásil k proletárskemu umeniu, neskĺzol do schematizmu a silu umeleckého potenciálu potvrdil nielen poetizmus, ale aj neskoršia tvorba jeho členov. Viacerí sa však napriek medzinárodnému uznaniu a „proletárskym“ začiatkom stali po nástupe komunizmu v Československu v roku 1948 indexovými autormi a niektorí radšej emigrovali. A na scénu nastupovala generácia opäť očarená komunistickými ideálmi – generácia kunderovcov či kohoutovcov, budúcich špičkových autorov, na ktorých očistec boja s démonom súhlasu ešte len čakal.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie