Denník N

Moja dcéra bola od septembra v škole osem dní a vráti sa asi až v januári. Prečo sa o ňu a o ďalších tínedžerov bojím

Ilustračné foto N - Vladimír Šimíček
Ilustračné foto N – Vladimír Šimíček

Tínedžerov zastihli karantény a lockdowny v čase, keď sa odpútavajú od rodičov. Namiesto objavovania nového sveta zostávajú doma, odkázaní na digitálny priestor.

[Tip na knihu: Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. „Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať iné je bláznovstvo.“]

Osem dní. Presne toľko som narátala vo svojom diári, keď som si chcela overiť, koľko času strávila moja 13-ročná dcéra Ruth v tomto školskom roku v škole.

Zhruba od polovice septembra v Izraeli nariadili pre prudký nárast infikovaných aj hospitalizovaných s covidom celoštátny lockdown. Začína sa síce postupne uvoľňovať, ale plán so siedmimi fázami ráta s tým, že žiaci od štvrtej triedy vyššie sa do školy vrátia až v poslednej fáze. Tá podľa odborníkov aj ministerských úradníkov zrejme nenastane skôr ako okolo 10. januára 2021.

Doma zostáva aj významná časť tínedžerov na Slovensku, lebo stredné školy sú zatvorené a dištančne sa učia aj na viacerých univerzitách. Nárast infikovaných prakticky v celej Európe dáva tušiť, že aj inde sa rozhodnú nechať deti doma, ako to bolo na jar počas prvej vlny covidu. Tínedžeri, ktorí sa vyznačujú väčšou mobilitou ako menšie deti a majú vyššiu šancu nakaziť sa, sú spravidla medzi prvými, ktorých presúvajú na dištančné vzdelávanie, a poslednými, čo sa vracajú do škôl.

Hoci takýmto opatreniam rozumiem, obávam sa toho, aký bude ich vplyv na generáciu, ktorá o pár rokov či dokonca mesiacov vstúpi do sveta dospelých. Z rozhovorov s priateľmi a priateľkami z viacerých kútov sveta mám dojem, že tieto obavy sú globálne.

Napokon, nejde len o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Školstvo

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie