Denník N

Moja dcéra bola od septembra v škole osem dní a vráti sa asi až v januári. Prečo sa o ňu a o ďalších tínedžerov bojím

Ilustračné foto N - Vladimír Šimíček
Ilustračné foto N – Vladimír Šimíček

Tínedžerov zastihli karantény a lockdowny v čase, keď sa odpútavajú od rodičov. Namiesto objavovania nového sveta zostávajú doma, odkázaní na digitálny priestor.

Osem dní. Presne toľko som narátala vo svojom diári, keď som si chcela overiť, koľko času strávila moja 13-ročná dcéra Ruth v tomto školskom roku v škole.

Zhruba od polovice septembra v Izraeli nariadili pre prudký nárast infikovaných aj hospitalizovaných s covidom celoštátny lockdown. Začína sa síce postupne uvoľňovať, ale plán so siedmimi fázami ráta s tým, že žiaci od štvrtej triedy vyššie sa do školy vrátia až v poslednej fáze. Tá podľa odborníkov aj ministerských úradníkov zrejme nenastane skôr ako okolo 10. januára 2021.

Doma zostáva aj významná časť tínedžerov na Slovensku, lebo stredné školy sú zatvorené a dištančne sa učia aj na viacerých univerzitách. Nárast infikovaných prakticky v celej Európe dáva tušiť, že aj inde sa rozhodnú nechať deti doma, ako to bolo na jar počas prvej vlny covidu. Tínedžeri, ktorí sa vyznačujú väčšou mobilitou ako menšie deti a majú vyššiu šancu nakaziť sa, sú spravidla medzi prvými, ktorých presúvajú na dištančné vzdelávanie, a poslednými, čo sa vracajú do škôl.

Hoci takýmto opatreniam rozumiem, obávam sa toho, aký bude ich vplyv na generáciu, ktorá o pár rokov či dokonca mesiacov vstúpi do sveta dospelých. Z rozhovorov s priateľmi a priateľkami z viacerých kútov sveta mám dojem, že tieto obavy sú globálne.

Napokon, nejde len o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Školstvo

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie