Denník N

Prešovčan z pražskej nemocnice: Bojím sa, že starších nezoberieme, aby sme zachránili mladších

Foto - archív Roberta Rolanda
Foto – archív Roberta Rolanda

Denne tu zomiera jeden pacient. Umieranie je tu menej dôstojné a osamote, hovorí Robert Roland. Kardiológ, ktorý od začiatku októbra pracuje na covidovom oddelení pražskej nemocnice Motol.

Robert Roland pochádza z Prešova a pracuje vo Fakultnej nemocnici Motol v Prahe. Je kardiológ, aktuálne však pracuje v oddelení oxygénoterapie pre pacientov s ochorením covid-19.

V minulosti pôsobil na kardiologickej klinike v Bavorsku a je doktorandom v obore kardiovaskulárne vedy na 2. lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Ako vyzerá váš bežný deň v práci počas druhej vlny?

V druhej vlne sa zmenilo veľa. Bežne pracujem na kardiológii, teraz sa starám o covidových pacientov. Predtým som sa staral na lôžkach o kardiologických pacientov s úplne inými problémami. V súčasnosti mám na starosti polymorbídnych pacientov, ktorí majú ako primárne ochorenie covid-19 pneumóniu. Od začiatku októbra pôsobím v pľúcnom oddelení na covidovej stanici, kde sme začínali šiesti kmeňoví lekári. Traja z toho boli z iných odborov a traja z pľúcneho.

Prihlásili ste sa dobrovoľne. Prečo? Nebojíte sa nákazy?

Nevnímam, že je to až také nebezpečné. Máme ochranné pomôcky a vieme, že pacienti sú infekční. Dávame si pozor. Omnoho nebezpečnejšie je, ak ste lekár v inom oddelení alebo na urgentnom príjme a neviete, kto je infekčný a kto nie. Máte štandardy, ako sa máte správať, ale ak neviete, či je niekto pozitívny, nemusíte si dávať taký pozor. V nemocnici sa pred druhou vlnou vytvoril zoznam ľudí, ktorí by mohli pracovať v covidovom oddelení. Prvá vlna lekárov bola dobrovoľná, tak som sa prihlásil.

Som, mladý, bezdetný s relatívne najnižším rizikom dosahu infekcie, a zároveň nerád stojím bokom, keď sa niečo deje. Mám relatívne väčšie riziko sa nakaziť, oproti práci v predchádzajúcom oddelení mám však menej papierov, odpadá rutina odborných seminárov, prezentácie pacientov na kardiochirurgickom seminári či hlásenia. Lepšie to je teda v tom, že všetko sa sústreďuje na starostlivosť o pacienta. Stále mám aj kardiologické služby a dochádzam do súkromnej ambulancie. Tam práve nikdy neviem, kto je pozitívny, som menej chránený a je to omnoho horší pocit.

Ako vás zaučili, aby ste sa vedeli o covidových pacientov starať?

Mám výhodu, lebo som v internom odbore, a tak transformácia na „covid“ lekára nebola veľmi ťažká. Teraz začínajú chodiť na oddelenie noví kolegovia, ktorí sú pediatri alebo z chirurgických oborov. Tí to môžu mať náročnejšie, lebo sa bežne starajú o deti alebo chirurgických pacientov a teraz sa majú starať o dospelých so zápalom pľúc. Prichádzajú aj neurológovia či urológovia. Na oddelenie dochádza pravidelne počas dňa primár z pľúcneho oddelenia, s ktorým si ráno a poobede prejdeme situáciu, a ak máme otázky, je stále k dispozícii. Vo svete aj v Česku sú určité štandardizované postupy pre pacientov s covidom-19, ktoré dodržiavame, takže to nie je také náročné. Určite to mali ťažšie kolegovia v prvej vlne, keď nebolo dostupných toľko informácií.

Pracujete teraz viac ako pred druhou vlnou?

To si myslí asi každý, ale ja to tak nevnímam. Prácou v covidovom oddelení odpadá aj veľa inej práce, ako je výuka medikov, vyhodnocovanie nálezov niektorých vyšetrení a iná práca navyše v rámci kliniky. Navyše hosťujúceho lekára berú ako posilu a nie sú na vás zo začiatku kladené také veľké očakávania a nároky.

A aké je to pre vás zo psychickej stránky?

Ak je človek zvyknutý, že pri jeho práci niekedy umrie pacient, niekedy sa mu môže zhoršiť stav a občas musíte resuscitovať, tak nezažije s príchodom na covidové oddelenie taký šok. Pre mňa to psychologicky nie je väčšia záťaž. Ak si odmyslíte strach z nákazy, je to v určitom zmysle zmena k lepšiemu s menšou byrokratickou záťažou a väčším časom stráveným s pacientom.

Koľko teraz bežne pracujete?

Mám teraz tri pozície. Pracujem ako lekár v covidovom oddelení, slúžim v materskom kardiologickom oddelení a v kardiologickej ambulancii na poliklinike. Mám bežné 8-hodinové služby, jeden kolega je tam vždy 24 hodín. Na svojom domovskom pracovisku mám tiež služby a potom môžeme individuálne pracovať po službe aj v ambulantnej sfére. Celkovo budem mať tento mesiac niečo viac než sto hodín nadčasov, čo je asi jeden a pol pracovného úväzku. Ale aj mimo covidového obdobia je celkom bežné odpracovať 60 hodín nadčasov.

V covidovom oddelení zomierajú pacienti častejšie ako v iných oddeleniach. Ako to zvládate?

Bohužiaľ, je to tak, že v priemere u nás zomrie jeden pacient denne, čo je veľmi veľa. Nie sme na to zvyknutí. Zhoršuje to neistota z vývoja ochorenia, ktorú zažívame. Na kardiológiu príde pacient so zlyhaním srdca, pozriete si anamnézu a viete si predstaviť, že keď mu podáte nejakú liečbu, očakávate v nejakom horizonte zlepšenie. A väčšinou to tak je. V covidovom oddelení je niekedy najšokujúcejší nasledujúci vývoj pacientov. Pacient príde v zhoršenom stave s potrebou kyslíkovej liečby. Zavolá rodina a pýtajú sa, ako na tom pacient je. Zvykol som povedať, že to zatiaľ nie je také zlé. Snažím sa ich upokojiť, väčšinou je to ich otec alebo matka, a odpovedám, že zatiaľ vyzerajú v poriadku. Ale o tri hodiny to môže byť inak.

Ako inak?

Zavolá mi sestra, že sa stav pacienta zhoršuje. Sledujeme, koľko litrov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie