Prešovčan z pražskej nemocnice: Bojím sa, že starších nezoberieme, aby sme zachránili mladších

Robert Roland pochádza z Prešova a pracuje vo Fakultnej nemocnici Motol v Prahe. Je kardiológ, aktuálne však pracuje v oddelení oxygénoterapie pre pacientov s ochorením covid-19.

V minulosti pôsobil na kardiologickej klinike v Bavorsku a je doktorandom v obore kardiovaskulárne vedy na 2. lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Ako vyzerá váš bežný deň v práci počas druhej vlny?

V druhej vlne sa zmenilo veľa. Bežne pracujem na kardiológii, teraz sa starám o covidových pacientov. Predtým som sa staral na lôžkach o kardiologických pacientov s úplne inými problémami. V súčasnosti mám na starosti polymorbídnych pacientov, ktorí majú ako primárne ochorenie covid-19 pneumóniu. Od začiatku októbra pôsobím v pľúcnom oddelení na covidovej stanici, kde sme začínali šiesti kmeňoví lekári. Traja z toho boli z iných odborov a traja z pľúcneho.

Prihlásili ste sa dobrovoľne. Prečo? Nebojíte sa nákazy?

Nevnímam, že je to až také nebezpečné. Máme ochranné pomôcky a vieme, že pacienti sú infekční. Dávame si pozor. Omnoho nebezpečnejšie je, ak ste lekár v inom oddelení alebo na urgentnom príjme a neviete, kto je infekčný a kto nie. Máte štandardy, ako sa máte správať, ale ak neviete, či je niekto pozitívny, nemusíte si dávať taký pozor. V nemocnici sa pred druhou vlnou vytvoril zoznam ľudí, ktorí by mohli pracovať v covidovom oddelení. Prvá vlna lekárov bola dobrovoľná, tak som sa prihlásil.

Som, mladý, bezdetný s relatívne najnižším rizikom dosahu infekcie, a zároveň nerád stojím bokom, keď sa niečo deje. Mám relatívne väčšie riziko sa nakaziť, oproti práci v predchádzajúcom oddelení mám však menej papierov, odpadá rutina odborných seminárov, prezentácie pacientov na kardiochirurgickom seminári či hlásenia. Lepšie to je teda v tom, že všetko sa sústreďuje na starostlivosť o pacienta. Stále mám aj kardiologické služby a dochádzam do súkromnej ambulancie. Tam práve nikdy neviem, kto je pozitívny, som menej chránený a je to omnoho horší pocit.

Ako vás zaučili, aby ste sa vedeli o covidových pacientov starať?

Mám výhodu, lebo som v internom odbore, a tak transformácia na „covid“ lekára nebola veľmi ťažká. Teraz začínajú chodiť na oddelenie noví kolegovia, ktorí sú pediatri alebo z chirurgických oborov. Tí to môžu mať náročnejšie, lebo sa bežne starajú o deti alebo chirurgických pacientov a teraz sa majú starať o dospelých so zápalom pľúc. Prichádzajú aj neurológovia či urológovia. Na oddelenie dochádza pravidelne počas dňa primár z pľúcneho oddelenia, s ktorým si ráno a poobede prejdeme situáciu, a ak máme otázky, je stále k dispozícii. Vo svete aj v Česku sú určité štandardizované postupy pre pacientov s covidom-19, ktoré dodržiavame, takže to nie je také náročné. Určite to mali ťažšie kolegovia v prvej vlne, keď nebolo dostupných toľko informácií.

Pracujete teraz viac ako pred druhou vlnou?

To si myslí asi každý, ale ja to tak nevnímam. Prácou v covidovom oddelení odpadá aj veľa inej práce, ako je výuka medikov, vyhodnocovanie nálezov niektorých vyšetrení a iná práca navyše v rámci kliniky. Navyše hosťujúceho lekára berú ako posilu a nie sú na vás zo začiatku kladené také veľké očakávania a nároky.

A aké je to pre vás zo psychickej stránky?

Ak je človek zvyknutý, že pri jeho práci niekedy umrie pacient, niekedy sa mu môže zhoršiť stav a občas musíte resuscitovať, tak nezažije s príchodom na covidové oddelenie taký šok. Pre mňa to psychologicky nie je väčšia záťaž. Ak si odmyslíte strach z nákazy, je to v určitom zmysle zmena k lepšiemu s menšou byrokratickou záťažou a väčším časom stráveným s pacientom.

Koľko teraz bežne pracujete?

Mám teraz tri pozície. Pracujem ako lekár v covidovom oddelení, slúžim v materskom kardiologickom oddelení a v kardiologickej ambulancii na poliklinike. Mám bežné 8-hodinové služby, jeden kolega je tam vždy 24 hodín. Na svojom domovskom pracovisku mám tiež služby a potom môžeme individuálne pracovať po službe aj v ambulantnej sfére. Celkovo budem mať tento mesiac niečo viac než sto hodín nadčasov, čo je asi jeden a pol pracovného úväzku. Ale aj mimo covidového obdobia je celkom bežné odpracovať 60 hodín nadčasov.

V covidovom oddelení zomierajú pacienti častejšie ako v iných oddeleniach. Ako to zvládate?

Bohužiaľ, je to tak, že v priemere u nás zomrie jeden pacient denne, čo je veľmi veľa. Nie sme na to zvyknutí. Zhoršuje to neistota z vývoja ochorenia, ktorú zažívame. Na kardiológiu príde pacient so zlyhaním srdca, pozriete si anamnézu a viete si predstaviť, že keď mu podáte nejakú liečbu, očakávate v nejakom horizonte zlepšenie. A väčšinou to tak je. V covidovom oddelení je niekedy najšokujúcejší nasledujúci vývoj pacientov. Pacient príde v zhoršenom stave s potrebou kyslíkovej liečby. Zavolá rodina a pýtajú sa, ako na tom pacient je. Zvykol som povedať, že to zatiaľ nie je také zlé. Snažím sa ich upokojiť, väčšinou je to ich otec alebo matka, a odpovedám, že zatiaľ vyzerajú v poriadku. Ale o tri hodiny to môže byť inak.

Ako inak?

Zavolá mi sestra, že sa stav pacienta zhoršuje. Sledujeme, koľko litrov