Je škoda, že vláda nebude testovať súdržnosť spoločnosti, ale jej poslušnosť
Na jar bola slovenská spoločnosť voči pandémii zjednotená, dnes podlieha aj vinou vlády zmätku, ktorý sa však nedá vyliečiť sankciami.
Ak si takmer polovica učiteliek a učiteľov na druhom stupni základných škôl myslí, že covid-19 je len čosi ako chrípka, potom je logické, že celá tretina považuje nosenie rúšok za obmedzenie slobody. Je ťažké ich presvedčiť, že pod pojmom sloboda dnes rozumieme právo „nebyť nakazený idiotom, ktorý odmieta nosiť rúško“. (Tak tento pojem definoval americký novinár Michael Tomasky v New York Times.)
Nemá vôbec zmysel presviedčať o tom luzu, ktorá v sobotu lomcovala bránou pred úradom vlády, lebo hoci kričí o slobode, rukolapne popiera ďalšiu jej zľudovenú definíciu: „Tvoja sloboda robiť si so svojimi päsťami, čo chceš, sa končí tam, kde sa začína moja sánka.“
Názory učiteliek a učiteľov a správanie luzy sú však len odrazy vo vypuklom zrkadle, ktoré spoločnosti nastavuje vláda. Jej členovia si totiž slobodu vysvetlili ako právo na vlastnú vulgárnosť bez zábran, teda úplný opak toho, ako má chápať svoju slobodu vládny politik.
Ten by mal byť zo všetkých občanov republiky najmenej slobodný. Zväzovať ruky by mu mala
