Jakobyho oči

„Sen nemám žiaden. Chcel by som iba maľovať.
Pravda, ateliér by sa mi zišiel.
Veľa plátna, farieb a ateliér,
v ktorom by sa dalo preháňať na motocykli.“ (Július Jakoby)

Daniel Liška vstupuje do monografie Jakoby. Retrospektíva (Košice, Artforum, 2020) dadaistickým mottom z roku 1934, hodným Motorky Andrého Pieyrea de Mandiarguesa, keby nebolo Jakobyho motto o vyše tridsať rokov staršie ako Mandiarguesov text. A zrejme nie je náhoda, že Albert Marenčin končí knižný rozhovor Košický pustovník – Július Jakoby parafrázou slávneho výroku dadaistického Kráľa Ubu Alfreda Jarryho „Keby nebolo Poľska, nebolo by Poliakov“ takto: „Keby nebolo Košíc, nebolo by Jakobyho.“

Jakoby sa pohyboval vo zvláštnom protipohybe k toku čias. Niekedy čas predbiehal, inokedy ho vracal späť. Sochárovi Jurajovi Bartuszovi povedal tesne pred smrťou, že z jeho diela neostane nič, pričom dnes je Jakobyho dielo živšie ako kedykoľvek predtým. Ale aj on si musel na monografiu Daniela Lišku počkať. Najprv musel Ladislav Saučin povedať v roku 1960, že Jakoby „nezazrel v proletárovi uvedomelého, kolektívne vystupujúceho bojovníka za svoje sociálne a politické oslobodenie“. Potom musel Jakoby absolvovať kolektívne výstavy venované boju za socializmus a komunizmus a Trati družby.

Niekedy mu to napriek družnej povahe nešlo a vytvoril namiesto toho kreaturálne autoportréty umelca sediaceho s holým zadkom na záchodovej doske, alebo ukazujúceho publiku holý zadok a spustené nohavice. Tie so socialistickým realizmom nemali nič spoločné, hoci jeden z nich sa ocitol na výstave »Prerušená pieseň«. Ján Abelovský to v roku 1994 opísal ako „zvnútorňovanie maliarovej výpovede, priam perverzné“. Nevedno, či Jakobyho kreaturálnosť chápal ironicky, ale faktom ostáva, že zlatá toaletná misa sorely to nebola.

Košický pustovník

V roku 1969 musela ešte Ľudmila Peterajová naučiť Jakobyho dvojitej životnej stratégii. Pri príležitosti výstavy v Slovenskej národnej galérii sa ho spýtala, čo znamenajú dve ponuré tváre na jednom z jeho obrazov. Keď povedal, že predstavujú Brežneva s Ulbrichtom, objasnila mu, že s takým názvom sa obraz na výstavu nedostane, a premenovala ho na »Imperializmus«. Z toho by mali veru radosť aj dnešní mladí historickí revizionisti.

Aj Marenčin musel ešte urobiť rozhovor s Jakobym, v ktorom ho nazval košickým pustovníkom. Prischlo mu to, hoci Jakoby bol radostný, družný, zhovorčivý človek, na rozdiel od Ľudovíta Fullu, o ktorom Abelovský dosvedčuje, že bol chladný,