Novinár Hašan, ktorého urážal Kozák: V podstate mi spravil reklamu, stále si ho vážim

Žiadny slovenský športový novinár nepíše toľko kritických komentárov a žiadny nemá toľko problémov s trénermi. Najznámejší je ten s bývalým reprezentačným trénerom Jánom Kozákom starším.

Redaktor denníka Šport Miroslav Hašan sa po dvoch rokoch vracia ku Kozákovej neslávnej tlačovke.

Autor rozhovoru pracoval s Hašanom desať rokov v jednej redakcii.

Dočítate sa:

• prečo sa po zhliadnutí Kozákovej tlačovky v prvej chvíli rozosmial;
• ako vníma, že sa ho nikto z kolegov nezastal;
• ako Kozákova tlačovka uškodila slovenskému futbalu a Pavlovi Hapalovi;
• prečo sú slovenskí športoví novinári málo kritickí;
• prečo reprezentačného trénera vyberajú nesprávni ľudia;
• prečo by najlepším trénerom reprezentácie bol opäť Vladimír Weiss;
• prečo je Dávid Strelec talent na úrovni Petra Dubovského a ako s ním pracuje Slovan.

Ako často sa stáva, že vám tréner či futbalista chce vynadať, nakričať na vás či inak vás ovplyvniť?

Keď som bol mladší, stávalo sa to často. Mával som nepríjemné telefonáty, ktoré niekedy trvali aj hodinu. Ovplyvniť ma rôznymi spôsobmi skúšali desiatky trénerov, funkcionárov či hráčov. Niektorí sa chceli len porozprávať, iní ma zastrašovali. Časom ich kontinuálne ubúda. Asi pochopili, že v tomto smere so mnou nepohnú. Za názorom si stojím. Presvedčia ma len argumenty, nie vyhrážky. Väčšinou sa dotknutým ľuďom nepáčil článok na základe ich pocitov a nie overiteľných faktov. Nikomu právo na iný pohľad neberiem, len nechápem, prečo by sme si pre to mali nadávať alebo sa nenávidieť.

Je známe, ako vás pre vašu prácu urážal tréner Kozák. Nebol však jediný, kto nahnevane reagoval na vaše články.

Ťažko ich niesli aj jeho predchodcovia – Adamec, Jurkemik, Galis či Kocian a mnohí iní.

Prečo s vami reprezentační tréneri aj iní respondenti mávajú problémy?

Lebo nemajú kritiku radi. A keďže hrám v tomto zápase proti nim oslabenie, plus druhá strana sa cíti byť voči mne nadradená, tak útočí. Pritom si robím iba profesionálne moju prácu. V článkoch hľadám a spájam argumenty. Nemôžem za to, že futbalisti, tréneri a funkcionári to berú osobne. Na Slovensku to v drvivej väčšine skĺzne do tejto roviny. Kritiky zasadenej do súvislostí je žalostne málo. Ľudia z futbalovej brandže na ňu nie sú zvyknutí. Z tohto uhla rozumiem, že im nie je príjemná.

Možno aj preto, že sú športovci. Kritického novinára považujú za súpera, ba priam nepriateľa, a chcú s ním ísť do boja. Je oveľa jednoduchšie nasmerovať svoj hnev proti niekomu, označiť ho terčom, ako sa zamyslieť nad tým, čo hovorí alebo píše. Skutočné osobnosti hľadajú chybu vždy najskôr v sebe, aby sa mohli posunúť ďalej, až potom na druhých. Môžete si byť istý, že najdrvivejším kritikom mojej vlastnej práce som ja sám. Taký tlak, aký vyvíjam na seba, si druhí nevedia ani predstaviť.

Preto neberiem tragicky, keď futbalisti alebo tréneri prechádzajú do osobných invektív. Nie je to príjemné, ale rešpektujem ich právo na názor. S tými z nich, ktorí ukážu dávku veľkorysosti, zamýšľajú sa aj nad argumentmi a súvislosťami, si väčšinou k sebe cestu nájdeme. Sú samozrejme aj takí, ktorí sa so mnou nerozprávajú a berú ma ako nepriateľa, hoci vnútorne to vnímam inak. Pre mňa nikto z nich nie je nepriateľ.

S kým napríklad sa váš profesionálny vzťah časom zlepšil?

S nebohým Jozefom Adamcom. Bol to geniálny futbalista a kontroverzný tréner. Búrlivák, ktorého často vylučovali a pranierovali. Mnohé veci robil napriek tomu vynikajúco. O niektorých som si myslel, že ich treba kritizovať a moja kritika bola viackrát veľmi tvrdá. Zo začiatku to medzi nami iskrilo. Celý čas som ho však považoval za futbalovú legendu a on neskôr ukázal veľký nadhľad, vďaka ktorému sme sa spriatelili. Vždy som ho oslovoval „vaša excelencia“, pretože mal takú kariéru, že vo futbalovom svete naozaj bol excelenciou.

Kozák vás predvlani na tlačovke nazval potkanom, ktorý škodí slovenskému futbalu. Vy ste vtedy pritom neboli, však?

Na tej tlačovke som bol, ale iba na začiatku. Asi po tridsiatich minútach som odišiel. Usúdil som, že nikam nevedie. Od začiatku bolo cítiť, že si tréner Kozák chce na nej len vyliať všetky žiale a pustí sa do každého, o kom si myslí, že mu ublížil. Na tej tlačovke bolo všetko zle. Nie preto, že by Kozák nemohol povedať svoj názor. Nemal by ho však takouto formou prezentovať na pôde Slovenského futbalového zväzu. Hoci už odchádzal z pozície, ešte stále bol hlavný tréner Slovenska, a teda oficiálny reprezentant SFZ. Z neskorších reakcií a ospravedlňujúcich telefonátov viem, že zväz s jeho slovami nesúhlasil.

Ako ste zareagovali, keď ste počuli, čo hovoril o vás?

Pozrel som si to na internete. Pri prvej reakcii som sa rozosmial. Opäť si totiž mediálne needukovaný človek myslel, ako sa pomstil ľuďom, ktorí zmýšľali kriticky. Pritom mi v podstate svojím spôsobom len urobil reklamu a sám svojím koncom pri reprezentácii stratil možnosť ovplyvňovať dianie. Keby som bol pomstychtivý, mohol by som odvtedy napísať päťdesiat článkov, kde by som dookola poukazoval na jeho chyby, a on by sa už nemohol brániť. Ja však takto nepracujem. Nelíham si v noci do postele s tým, komu sa idem zajtra pomstiť. Naopak, neustále sa snažím hľadať konštruktívne postupy, ako veci pohnúť dopredu, ako riešiť problémy.

Väčšina ľudí, ktorá sa so mnou dostala do konfliktu, automaticky predpokladá, že som pomstychtivý. Pritom ma vôbec nepoznajú. Navyše títo ľudia nevedia mediálne vystupovať, napokon neovládnu svoje ego, a preto ani nedosiahnu, čo chcú. Často vôbec nechápu dosah svojich činov. Kozák mal mediálne veľmi silný výstup. Vo výsledku ním však len negatívne ovplyvnil obraz reprezentácie a celého slovenského futbalu.

Kozák hovorí o Miroslavovi Hašanovi od 1:14:00

Kozák bol reprezentačný tréner päť a pol roka. Ako sa váš vzťah vyvíjal?

Ešte predtým, ako sa rozhodlo o tom, kto bude reprezentačný tréner namiesto Grigu s Hippom, som písal články, aby sa ním stal práve Ján Kozák. Úplne proti prúdu. Vysvetlil som argumentmi, prečo je v danej situácii najlepší kandidát. Vedel som, že potrebuje čas na prácu, preto som prvé dva roky reprezentáciu nekritizoval. Nebolo ani za čo. Mali sme výsledky, veci sa posúvali správnym smerom a dostali sme sa až na majstrovstvá Európy.

Po nich sa udial zlom, o ktorom verejnosť veľmi nevie. Kozák začal vyhlasovať, že treba spraviť vekovú prestavbu, že náš futbal treba posunúť ďalej. Všetky kroky, ktoré z môjho pohľadu od Eura 2016 podnikol, smerovali k opaku. Iste, robil najlepšie, ako vedel. Nikto mu však neudelil štatút nedotknuteľnej osoby. Neviem ani o tom, že by ku koncu jeho éry médiá stratili právo na kritické vyjadrenia. Najmä za procesy, ktoré v mojich očiach neboli progresívne ani konštruktívne.

Ako ho vnímate teraz?

Stále si ho nesmierne vážim. Bol to fantastický futbalista, ktorého som mal šťastie ešte zažiť a vidieť na vlastné oči. Je vynikajúci tréner, ktorý patrí do Siene slávy slovenského futbalu. Toto vo mne zostane po ňom ako jeho trénerská stopa. Ostatné považujem za malichernosti.

Nemrzelo vás, že sa nenašiel nikto z kolegov, kto by sa ozval na vašu obhajobu a ohradil sa voči Kozákovi, že takéto urážky sú za hranou?

Nie. V médiách už pracujem viac ako dvadsaťpäť rokov. Podobných prípadov sa vyskytlo viacero a predošlé skúsenosti ma naučili, že spoliehať sa môžem iba sám na seba. Len veľmi výnimočne sa stalo, že sa ma zastal niekto iný. Keďže moje očakávania v tomto smere boli nula a takmer nula sa aj stala, nebol som sklamaný.

V tej situácii zlyhal aj Slovenský futbalový zväz. Pri Kozákovi sedel na tlačovke prezident SFZ Ján Kováčik a tiež bol celý čas ticho.

Jedna vec sú novinári a druhá Slovenský futbalový zväz. Absolútne invektívy zazneli síce až na konci, ale inkriminovaná tlačovka k nim celý čas smerovala. Prezident Kováčik sa už po prvých náznakoch mohol jednoducho postaviť a povedať: „Táto tlačovka nie je v gescii Slovenského futbalového zväzu. Nepreberám zodpovednosť za to, čo tu odznie, a ja ako prezident SFZ odchádzam. Ak tréner chce ešte niečo povedať, ide to mimo SFZ.“ Žiadalo sa urobiť práve takýto krok. Aj Kováčik vyhodnotil ako chybu, že ho nespravil, hoci to možno oficiálne neprizná.

Povedali ste, že Kozákova tlačovka negatívne ovplyvnila dianie v reprezentácii a slovenskom futbale. Ako?

Začnime tým, že dôvod, ktorý Kozák uviedol pri svojom odstúpení ako hlavný, sa vyskytol za jeho éry aj viackrát predtým.

Narážate na životosprávu hráčov.

Ideme sa teraz tváriť, že slovenskí futbalisti vždy predtým dodržali večierky? Že nikdy nepili na zrazoch alkohol? Nebuďme naivní. Veď sú to ľudia, normálni mladí ľudia. Nerobme z nich falošné idoly a dokonalé bytosti bez chýb. Ak si niekto myslí, že iné reprezentácie sú výnimkou, mýli sa. Stáva sa to aj v najlepších svetových mužstvách a najlepším svetovým hráčom. Pritom netvrdím, že ich to ospravedlňuje.

Tým, že Kozák dôvernú informáciu zvnútra vytiahol von, zatĺkol klin do futbalovej pospolitosti. Rozbil mužstvo, zbytočne vyvolal negatívnu náladu a najmä ničomu nepomohol. Aj preto bol jeho nástupca už na štartovej čiare hendikepovaný. Nikdy som pritom nebol za to, aby Kozáka nahradil práve Hapal. Predurčovalo ho k tomu len málo preferencií. Viem však, že Hapal je ľudsky skvelý a nezaslúžil si prebrať mužstvo v takomto stave.

Dosah Kozákových slov na futbalové dianie vás mrzí viac ako osobný útok na vás?

Jednoznačne. Osobný útok? To sa stane. Aj s kamarátom sa niekedy pohádate – nakopia sa nezrovnalosti, vzplanú emócie a vynadáte si. Bežná životná situácia. Aká som však ja súčasť slovenského futbalu? Keby ma Kozákov útok zasiahol osobne, čo to znamená pre slovenský futbal? Zhodneme sa, že nič.

Oveľa škodlivejšie boli slová o žlto-zelených zväzoch a podobne. Žilina je prosto najväčší dodávateľ reprezentantov. Mali by nimi byť Slovan a Trnava, ale nie sú. Budeme teraz kritizovať toho, kto najlepšie robí s mládežou a má systém? Keby takýto útok poukázal na reálne problémy a pomohol naštartovať pozitívnu zmenu, poviem, že to Kozák urobil super. Odstup času však len potvrdil, že z jeho tlačovky nič dobré nevzišlo.

Kozák sa vás popri osobných urážkach snažil zdiskreditovať aj odborne. Tvrdil, že vás pri písaní ovplyvňujú hráčski agenti. Ako na takéto obvinenia reagujete?

Keby ma naozaj poznal, vedel by, že pre mňa je úplne najdôležitejšia sloboda. Vždy budem slobodne písať, čo si myslím. Kým si vytvorím názor, môžem sa rozprávať s tisíckou ľudí a niektoré myšlienky si od nich osvojiť, ale konečné stanovisko bude vždy len a len moje. Nikdy v živote sa nestalo, aby mi niekto povedal alebo dokonca prikázal, čo mám napísať. Neexistuje!

Keď vás populárny človek nazve potkanom, môže proti vám poštvať aj čitateľov či športových fanúšikov. Nevyhrážal sa vám niekedy niekto z nich?

Priamo nie. Vyhrážali sa mi len ľudia v diskusiách pod článkami. Niektoré veci sa nedajú ovplyvniť. Keď píšem komentár, je mi jasné, že časti čitateľov nebude pochuti. Ani by nebolo dobré, keby sa páčil všetkým, potom by bol text nezmyselne uniformný. Celý život polarizujem futbalových čitateľov, čo by pravdepodobne mohlo znamenať, že som dobrý novinár. Ak totiž nevyvoláte žiadnu reakciu, asi veľmi dobrý nie ste. Snažím sa správať profesionálne a negatívne reakcie odfiltrovať.

Osobné útoky sú v prvom rade vizitka trénerov či hráčov. Nie je to však sčasti aj odraz stavu športovej žurnalistiky na Slovensku? Kritiky je tak málo, že športovci potom každú berú ako zradu či útok. Keby kriticky písalo viac novinárov, zrejme by Kozák či iní neútočili na jednotlivca. 

Jednoznačne je to tak. Kritiky je extrémne málo a keď sa už aj niekedy dostaví, je nárazová. Keď kritizujeme, tak zrazu všetci. Robíme to preto, lebo taká je všeobecná nálada. Módna záležitosť. Navyše väčšinou nekritizujeme vecne, nepomenúvame, čo konkrétne bolo zlé: ako sme bránili, ako sme prechádzali do útoku, ako sme útočili a dopĺňali útok. Pálime od boku, bez ctenia faktov – tento tréner je teraz neobľúbený, tak ho zostreľme.

Chýba mi odborné posúdenie, čo tréner mohol a čo nemohol ovplyvniť. Všetci napíšu komentár s pointou, že Hapal bol zlý, no málokto už napíše prečo. Len preto, lebo sme dosiahli zlý výsledok a je taká nálada v spoločnosti? Väčšinou sa nedočítam, kde konkrétne spravil chyby. Ja som sa takejto povrchnej kritiky vždy snažil vyvarovať, hoci netvrdím, že sa mi to vždy podarilo.

Odvolaný Pavel Hapal zažíval v posledných mesiacoch kritiku, no aj on sám v rozhovore pre Šport povedal, že českí novinári sú kritickejší ako slovenskí. Prečo je to tak?

A to sa nebavíme o anglických. Zažil som anglických novinárov na majstrovstvách Európy 2016 vo Francúzsku, kde sme s Angličanmi remizovali 0:0. Oba tímy po tomto výsledku postúpili zo skupiny, no anglický tréner Roy Hodgson bol celú tlačovku pod paľbou. Všetky otázky mali jedinú pointu – demisia, odstúpenie, odchod.

Otázky boli také tvrdé, že si ich na Slovensku ani nevieme predstaviť. Nebola jedna či dve, išlo o sériu, na tlačovke pred zápasom aj po ňom. Toto u nás nezažíva nikto. Rozumiem, že naše médiá nemajú takú tradíciu ako britské, sú inak štruktúrované aj menej bulvárne. Aj tak je však adresnej kritiky podloženej faktami žalostne málo. Druhý problém je, že športovci a tréneri nie sú dostatočne mediálne vzdelávaní, aby vedeli, že vecná kritika je normálna súčasť novinárskej práce, teda sveta, ktorého sú súčasťou.

Takmer všetci športoví novinári si s hráčmi tykajú a vzťahy s hráčmi sú často kamarátske. Kritizovať kamaráta je potom ťažké. Nie je problém aj v tom, že väčšina športových novinárov nemá od respondentov odstup?

Problém je podľa mňa skôr v celkovej profesionalite. Na začiatku kariéry som bol tiež kamarát s reprezentantmi, no časom som si uvedomil, že práve novinár by mal poukazovať aj na chyby. Samozrejme, nielen na ne, veď ja sám píšem veľa pozitívnych textov, akurát tie medzi ľuďmi rezonujú oveľa menej, lebo v sebe nenesú konflikt. Potom sa globálne zdá, že len kritizujem.

Politickí novinári sú strážni psi demokracie. Tí športoví by mali byť podľa mňa strážni psi športovej kvality a profesionality práce hráčov, trénerov a klubov. Ja som sa našu prácu vždy snažil robiť takto a nie som presvedčený, že väčšina mojich kolegov tiež. Nie je na to spoločensky vhodná doba, šport nemá primerané postavenie a ťažšia cesta je vždy ťažšia. Ak táto práca pre niekoho nie je poslaním, nepôjde s kožou na trh. Len si urobí robotu, zaplní písmenkami noviny či web a hotovo.

Pre vás je práca športového novinára poslaním?

Áno, som športový novinár preto, lebo milujem futbal. Nesmierne ma baví všetko s ním súvisiace – rád ho hrám, čítam si o ňom, vzdelávam sa a chodím na tréningy či zápasy. Zo všetkého najradšej sa o ňom rozprávam s ľuďmi, ktorí niečo dokázali, vyznajú sa, a môžu ma niečo naučiť.

Vo svojich komentároch potom píšem svoj názor. Nikdy som netvrdil, že je jediný správny, ale je môj. Dopracoval som sa k nemu premýšľaním nad faktami a ich spájaním. Keď však niekto za mnou príde a argumentačne ma presvedčí, že môj pohľad bol nesprávny, nemám problém priznať, že má pravdu a dokonca jeho názor prebrať, ak dáva logiku. Necítim sa neomylne.

Kritický môžete byť aj vďaka skutočnosti, že k tomu máte v denníku Šport utvorenú pozíciu. Môžete kritizovať Hamšíka, Škrtela či Škriniara, no nadriadení od vás nechcú, aby ste s nimi priniesli rozhovor. Na to sú v redakcii vaši kolegovia. Viete pochopiť novinárov z iných redakcií, že nejdú do kritiky, ak majú so športovcami zároveň prinášať rozhovory?

Rozumiem tomu a rešpektujem to. Jeden kolega mi však raz povedal: „Teraz nemôžem písať kriticky, pretože si začínam budovať pozíciu.“ Keď mu dám rovnakú otázku o pár rokov, takmer určite mi odpovie: „Teraz nemôžem písať kriticky, pretože už tú pozíciu mám a nechcem ju stratiť.“

Každý si vyberá svoju cestu. Ja nikomu nevyčítam, že nie je v textoch kritický. Len to vyznie zvláštne, keď sa všetci potľapkávame po pleciach, no zrazu prehráme s Čechmi 1:3 a hneď hovoríme o katastrofe. Lusknutím prstov je všetko zlé. Dovtedy bolo všetko dobré?

Kto chce písať profesionálne, nájde si cestu, ako byť kritický aspoň sčasti a udržať balans. Len mám pocit, že väčšina športových novinárov u nás túto cestu nechce hľadať, aby neprichádzali o pozície. Akú však máme pozíciu – vy alebo ja? Píšeme články, ktoré si niekto prečíta, večer na novinách ošúpe zemiaky a šupky aj s novinami zahodí do koša. Nikto zo športových novinárov nemá žiadnu reálnu pozíciu, tak o čo sa bojíme?

Juraj Kucka bol medzi futbalistami, ktorí vás na sociálnych sieťach prízemne urážali. Napriek tomu ste ho tento rok vychválili v komentári, kde píšete, že na neho slovenskí fanúšikovia môžu byť hrdí. Je pre vás jednoduché odosobniť sa pri práci od osobných útokov?

Absolútne. Sčasti preto, že sociálne siete nesledujem. Mám, pravdaže, Facebook, ale takmer neaktívny. Najviac zo všetkého si vážim slobodu. Všetci ľudia majú slobodné právo vyjadriť svoj názor. Keď ho vyjadria takýmto spôsobom, je to ich prezentácia. Ja môžem ovplyvniť len moju prezentáciu. K osobným útokom a vendetám sa nemienim znižovať.

Športovcov si hlboko vážim. Odmalička športujem a viem, koľko odriekania to stojí. Preto, keď môžem, každého sa snažím pochváliť. Niektorí si možno myslia, že sa pochvalou chcem ospravedlniť za predošlú kritiku a nájsť si k hráčovi cestu. Nie je to pravda. Riadim sa jednoduchým pravidlom: keď si športovec z môjho pohľadu zaslúži pochvalu, tak ho chválim. Keď si zaslúži kritiku alebo si myslím, že kritika môže veciam pomôcť, tak kritizujem. Keby sme spočítali všetky moje texty, nečakane zistíme, že pozitívnych je oveľa viac.

Nepáči sa vám spôsob výberu reprezentačných trénerov. Prečo?

Ján Kozák sa vzdal svojej pozície a SFZ zobral Pavla Hapala. Môj názor je taký, že sme nezobrali najlepšieho, ale najdostupnejšieho človeka. Ani sme nehľadali inú alternatívu. Preto nemáme nikoho pripraveného ani po jeho konci. Som presvedčený, že nikto z kompetentných neurobil analýzu národného mužstva, do ktorej by zahrnul aj informácie týkajúce sa reprezentácií do 21, 19 či 17 rokov.

Takouto analýzou by sme vyhodnotili hráčsku typológiu, ako naše mužstvo vyzerá a ako sa bude vyvíjať. Z toho by vyplynulo, akým štýlom môže a akým by nemalo hrať. Na základe nej by sme si vybrali typológiu trénerov, potom urobili menoslov a z neho kontaktovali najlepšieho. Ak odmietne, vyberáme ďalšieho v poradí. Sme päťmiliónová krajina. Žiaľ, bez poriadneho systému výchovy mládeže, preto potrebujeme trénera, ktorý je fantastický v organizácii hry a dokáže ju naučiť mužstvo. Len s takýmto trénerom dosiahneme konštantnú výkonnosť a progres.

Bol taký Hapal?

Nebol. Preto môžem povedať, že jeho obsadenie do funkcie bola chyba. On je fantastický človek so skvelými ľudskými vlastnosťami. Dokáže vytvoriť partiu a zvláda spoločenskú rovinu zrazov. Z tohto pohľadu do reprezentácie dokonale zapadol. Za celý čas však neposunul reprezentáciu v organizačnej rovine – v taktike, stratégii, schémach a princípoch hry.

Prehrať dvakrát s Chorvátmi je úplne akceptovateľné, no nedá sa akceptovať spôsob, akým sme sa k tým prehrám dopracovali. Som presvedčený, že Hapal robil najlepšie, ako vedel. Nebolo to však dostačujúce pre týchto hráčov a túto reprezentáciu.

Chýba vám, že sa vo výberovom procese neposudzuje viacero kandidátov?

Výberový proces vôbec neexistuje a celá štruktúra je nastavená zle. Nerozumiem tomu, prečo trénera vyberá prezident SFZ. Mala by to byť kompetencia technického riaditeľa zväzu. Na tej pozícii by mala byť najväčšia slovenská trénerská kapacita, ktorá sa pri výbere radí so svojou poradnou skupinou. Reprezentačného trénera predsa musia vyberať odborníci z fachu, nie prezident zväzu a výkonný výbor SFZ, ktorého väčšina členov nemá o tejto otázke ani šajnu. Proces schvaľovania je už o niečom inom.

Trénerov teda podľa vás vyberajú neodborníci na základe dojmov, nie podľa podrobnej analýzy?

Áno. A ešte podľa dostupnosti. Hapal bol voľný a blízko, tak sme ho zobrali a dali mu funkciu. Najľahšia cesta málokedy býva najlepšia, aj keď výnimka potvrdzuje pravidlo.

Hapal dobre poznal z dvadsaťjednotky Škriniara, Lobotku či Rusnáka a mal im pomôcť, aby sa stali lídrami aj v reprezentácii. Nedával pred dvoma rokmi jeho príchod logiku?

Škriniar s Lobotkom už v reprezentácii boli. Hapal tam implantoval ostatných. To by urobili aj iní tréneri, pretože my nemáme na výber sto kvalitných hráčov. Slovensko má obmedzený počet vynikajúcich futbalistov. Zato máme viacerých, ktorí môžu veľmi pomôcť tímu pri dobrej organizácii hry. Už v 26-člennej nominácii je niekoľko mien len do počtu. Keď dostali šancu, ukázalo sa, že na medzinárodnú úroveň nestačia. Nevytvárali teda reálnu konkurenciu pre základnú jedenástku. Keby sa nám s Hapalom nevydarili len výsledky a skončili by sme hoc aj štvrtí za Maďarmi, stále by sa to dalo brať pozitívne. Pokiaľ by mužstvo urobilo herný progres. To sa nestalo.

Bude to po jeho odvolaní lepšie?

Nestačí obetovať Hapala, ale treba zmeniť systém výberu trénerov, ich spolupráce s manažmentom a komunikáciu. Inak to nebude fungovať ani v budúcnosti. Prečo hovoríme, že trénerom musí byť len Slovák alebo Čech? Svet má len dve krajiny? Výhovorka, že na zahraničného trénera nemáme dosť peňazí, nepostačuje. Keď chceme prekonávať prekážky, prekonávajme ich. Keď vopred hľadáme alibi, pripravme sa na to, že bude horšie. A taký zápas, ako sme hrali proti Írsku, budeme vnímať ako sviatok, lebo tak bude vyzerať náš najlepší výkon. To si neprajem.

Hokejisti pod vedením Kanaďana Craiga Ramsayho spravili zjavný progres, a hoci sa im nepodarilo postúpiť do štvrťfinále na majstrovstvách sveta ani olympiáde, o Ramsaym sa hovorí ako o možno najlepšom trénerovi, akého sme kedy mali. Mali by sa nimi futbalisti inšpirovať?

Jednoznačne áno. Nie som odborník na hokej, ale pre mňa je Ramsay fantastický tréner. Šatan mal víziu aj odvahu na jej realizáciu. Iste, Ramsay bude mať aj nepriateľov, ktorí budú dookola omieľať zle zvolený oddychový čas. Môžu mať aj pravdu, no bavíme sa o malom čriepku vo veľkej mozaike, ktorá ako celok do seba zapadá. Ramsay je pedagóg, dokáže hráčov naučiť systém a progres v porovnaní s minulosťou je badateľný.

Fandiť na šampionáte mužstvu pod ním bolo zážitkom. Naše výkony ma napĺňali hrdosťou. Kanadský tréner sa obklopil šikovnými ľuďmi, z pozície úspešného staršieho a skúsenejšieho kolegu vychováva nasledovníkov. V progresívnom duchu. Podobné typy musíme hľadať aj vo futbale. Ak ich nájdeme na Slovensku alebo v Česku – super. Ak nie, oslovme Taliana, Nemca či Brazílčana. Kohokoľvek, kto prinesie posun. Teraz nejde len o to zdolať Severných Írov a dostať sa na majstrovstvá Európy. Potrebujeme človeka s víziou, ktorý naučí systém mládežníckych trénerov. Pokojne ho zaplaťme na 300 dní v roku a posielajme ho aj do klubov, ak budú mať záujem. Mali by sme sa snažiť o dlhodobú koncepciu.

Ak postúpime na Euro, ako tam môžeme dopadnúť?

Mnoho ľudí hovorí, nech tam ani nepostúpime, lebo urobíme iba hanbu. Zbytočne pesimistický a vopred znevažujúci scenár. Veci treba vidieť v súvislostiach. V lete môže byť situácia úplne iná. Áno, môže sa na šampionáte stať, že od niektorej z veľmocí dostaneme debakel, ale pokojne môžeme skončiť druhí či tretí v skupine a postúpiť do osemfinále.

Či sa to podarí, alebo nie, mali by sme aj tak v prvom rade vypracovať koncepciu. Povedať si, kde sme teraz a kde chceme byť o štyri, osem, pätnásť rokov. Plus vytýčiť trasu, kadiaľ sa tam dostať. Rakúšania si podobný dlhodobý plán stanovili pred pár rokmi, keď začali budovať akadémie. Trendovo sú dnes už ďaleko pred nami, výsledky mládežníckych kategórií to potvrdzujú.

Veľa ľudí hovorí, že hráči v terajšej reprezentácii sú slabí. Nie je to len tým, že prichádzajú po najúspešnejšej generácii od vzniku samostatnosti, ktorá mala Hamšíka a Škrtela na vrchole?

Veľa z nich zabudlo, aká nálada panovala vo futbalovej verejnosti, keď sa reprezentačným trénerom stal Vladimír Weiss. Aj ľudia považovaní za špičkových expertov slovenského futbalu hovorili, že náš tím je slabý a že nemá na to, aby kamkoľvek postúpil. Už vtedy tam bol Škrtel aj Hamšík. V tom čase som verejne hovoril: „Utekajte od ľudí, ktorí vravia, že títo hráči sú slabí. Nie je to pravda.“ Hneď v ďalšej kvalifikácii sme s takmer identickým kádrom postúpili na majstrovstvá sveta. Podobná situácia nastala pred nástupom Jána Kozáka. Zachraňovali sme remízy doma s Litvou a v Lichtenštajnsku. Následne sme sa kvalifikovali na ME 2016.

O terajších hráčoch je tiež najpohodlnejšie povedať, že sú slabí. Možno sme z nich pritom len nevyťažili, čo sa dalo. Skúsme im ušiť systém na mieru, v ktorom sa budú cítiť dobre, a nechajme sa prekvapiť, čoho sú schopní. Len prispôsobme stratégiu tomu, aby vynikli ich silné stránky a zanikli slabšie.

Je teda hlúposť tvrdiť, že terajšia reprezentácia je oveľa horšia ako tá, ktorá bola v osemfinále na MS v Juhoafrickej republike 2010?

Kto si myslí, že mužstvo z Juhoafrickej republiky malo fantastických hráčov, mýli sa. Radi veci idealizujeme, predovšetkým z minulosti. Mali sme Škrtela a Hamšíka, ktorí boli na svetovej úrovni, kanoniera Vitteka a popri nich veľa iných dobre fungujúcich a správne vedených futbalistov. Tréner Weiss bol najúspešnejším mužom v odbore. Dokázal chalanov okolo seba zblázniť. Mimochodom, najlepším kandidátom na trénera je aj teraz, hoci aktuálne vedie gruzínsku reprezentáciu.

Súčasný tím dopláca na to, že niektorí veľmi talentovaní mladí hráči sa nevyvinuli podľa očakávania. László Bénes je napríklad obrovský talent, ktorý mal byť dávno zabudovaný v reprezentácii, ale, bohužiaľ, je 280 dní v roku zranený. Máme aj hráčov, ktorých sme mali dávno vyskúšať, nespravili sme to v príhodný čas a teraz od nich chceme, aby boli ťahúni.

Môžu byť terajší reprezentanti o pár rokov oveľa lepší?

Môžu. V reprezentácii sa nestanete oporami za 10 či 15 zápasov. Robia sa neférové porovnania 25-ročného Valjenta s 34-ročným Ďuricom. Len sa pri nich zabúda, že keď mal Ďurica 25, dával si v reprezentácii vlastné góly a robil kiksy. Ani vtedy nebol slabý hráč, no až neskôr sa vypracoval na oporu a lídra. Aj dnešní mladí potrebujú čas a dôveru. Keď nazbierajú skúsenosti, až potom ich objektívne hodnoťme.

Chodíte každý týždeň na najvyššiu slovenskú súťaž. Veľa ľudí si radšej v rovnakom čase pozrie v televízii anglickú či španielsku ligu. Oplatí sa ísť aj na naše štadióny?

Je to všetko otázka nastavenia očakávaní. Ak chcem zápas Senica – Sereď porovnávať so zápasom Barcelona – Real, odídem sklamaný a frustrovaný. Ak však idem do Senice, lebo mám rád futbal, viem sa potešiť z dobrej akcie, bránenia či výkonu šikovných mladých hráčov, oplatí sa to. Aj napriek tomu, že dobre poznám problémy nášho futbalu.

Aké sú tie najväčšie?

Kluby to robia, obrazne povedané, za päť korún a ani tých päť korún niektoré nemajú. Futbal financujú podnikatelia zo svojich ziskov. Zväz prispieva veľmi málo a len na mládež, štátna podpora neexistuje. Príjmy z predaja televíznych a marketingových práv sú slabé. Systém nemotivuje kluby, aby stavali slovenských hráčov, špeciálne odchovancov, a vychovávali reprezentantov. Tie, ktoré to robia, nedostávajú žiadny bonus. Preto viacerí radšej nakúpia legionárov, ktorí sú často lacnejší a dostupnejší ako našinci.

Aj so slabšími hráčmi sa dá hrať pekný futbal pri atraktívnom hernom štýle. Stane sa vám počas roka, že odchádzate zo zápasu slovenskej ligy nadšený?

Často. Skvelý zápas v tejto sezóne bol Žilina – Dunajská Streda 4:1. Viackrát som bol nadšený z hry Dunajskej Stredy. Dávnejšie ma vedel nadchnúť Trenčín, ktorý hral prekrásny futbal. Slovan má zas takých dobrých hráčov, že keď hrajú aktívne, som nadšený aj z nich.

Slovenskú ligu mám rád, je naša. Často mi urobí väčšiu radosť ako priemerný zápas niektorej z piatich najlepších líg v Európe. Samozrejme, keď vidím šláger v Anglicku, Španielsku alebo Taliansku, je to extra. Ale to sa už bavíme o svetovej kvalite a špičkovom produkte za obrovské peniaze.

Je to už dvanásť rokov, odkedy Ivan Kmotrík kúpil Slovan. Viac to klubu pomohlo alebo uškodilo?

Mňa v súvislosti so Slovanom ruší, že sa málo venuje mladým slovenským hráčom. Napriek tomu, že sídli v najväčšom meste, v najväčšej spádovej oblasti a disponuje prostriedkami, vďaka ktorým by mohol vytvoriť podmienky na výchovu najväčších talentov. Mrzí ma, že neskúša ísť cestou odchovancov. Viem, že Slovan ako slovenská špička musí mať výsledky a 19-ročný domáci hráč je málokedy taký dobrý ako 27-ročný legionár. Aj tak mi však chýba lepšia výchova a program rozvoja mladých.

Odchovanec Slovana Dávid Strelec má devätnásť a už viackrát ukázal, že je mimoriadny slovenský talent. Nemal by byť takýto hráč v klube pozitívne diskriminovaný a hrať aj vtedy, ak je zatiaľ o čosi horší ako starší legionár na jeho pozícii?

Nie som zástancom umelej preferencie. Hráča totiž vo vákuovej škatuli nevychováte. Ako deti sme hrali futbal na ulici. Ak sa niekto učil zavretý doma v izbe, mohol byť najtechnickejší zo všetkých, ale ulica ho zožrala, pokiaľ sa neprispôsobil. Aj Strelec si musí miesto vybojovať, nie som za to, aby hral za každých okolností. Druhá vec je, že s ním treba veľa komunikovať. V klube musí mať narysovaný plán, podľa ktorého sa bude vyvíjať. Fyzicky, mentálne, sociálne. Je povinnosťou Slovana pomôcť mu v napredovaní, pretože ide o extra talent na úrovni Petra Dubovského. Nie som si istý, či takýto projekt Strelcovho rozvoja majú a či v podobných intenciách rozmýšľajú.