Denník N

Do areálu krematória v Bratislave mal pribudnúť kríž, po zásahu vdovy po Ferdinandovi Milučkom ho tam nedajú

Krematórium a urnový háj vznikli podľa návrhu Ferdinanda Milučkého. Foto - Olja Triaška Stefanović
Krematórium a urnový háj vznikli podľa návrhu Ferdinanda Milučkého. Foto – Olja Triaška Stefanović

Riaditeľ pohrebnej služby Marianum chcel do areálu bratislavského krematória osadiť centrálny kríž. Je to neprípustné, hovorí historik architektúry Matúš Dulla.

Ak by všetko išlo podľa plánu, možno ešte tento rok by v areáli bratislavského krematória a urnového hája od architekta Ferdinanda Milučkého pribudol centrálny kríž.

Krematórium s urnovým hájom je ako celok národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň jednou z najuznávanejších stavieb, aké na Slovensku máme.

S nápadom postaviť tam kríž prišiel súčasný riaditeľ bratislavskej pohrebnej služby Marianum Boris Šramko. Na starosti to mal architekt Klement Trizuljak, ktorého návrh už aj schválil Krajský pamiatkový úrad Bratislava.

Nebyť iniciatívy Júlie Kunovskej, vdovy po Ferdinandovi Milučkom, by mesto zrejme nevidelo dôvod zakročiť.

Po tom, ako sa ozvala, to vyzerá, že nateraz sa kríž stavať nebude.

Celá situácia je však podľa historika architektúry Matúša Dullu absurdná. „Architekt Milučký s nesmiernym citom vkladal do svojho diela to, čo tam podľa neho patrilo. Je absolútne neprípustné, aby sme doň hocičo len tak dopĺňali. To je, akoby sme si teraz vybrali nejaký obraz a chceli naň čokoľvek domaľovať,“ hovorí Dulla.

Ešte aj kamene vyťažené pri hĺbení základov budovy uložil Milučký na okraj lesa zámerne. Foto – Olja Triaška Stefanović
Fotografie Olji Triaška Stefanović vznikli pre knihu Na konci cesty (Slovart), ktorej autorom je historik architektúry Matúš Dulla. Budovu s areálom fotografovala počas celého roka s meniacimi sa ročnými obdobiami. Foto – Olja Triaška Stefanović

Ako k celej situácii vôbec došlo

Ferdinand Milučký, ktorý zomrel vlani vo veku 89 rokov, bol známy tým, ako dôsledne obhajoval svoje autorské práva a ako do posledného momentu dbal a kontroloval stav svojich stavieb.

Nedávno to výstižne ukázal aj dokument zo seriálu Ikony, ktorý práve vysiela RTVS.

Ferdinand Milučký v ňom v jednom momente opisoval svoje rozhorčenie, keď mu bez vysvetlenia vypílili dominantný zdravý dub, ktorý bol kompozične dôležitým prvkom oddychovej zóny pre pozostalých. „Strom je nenahraditeľný,“ hovoril v dokumente. Ani strom preňho totiž nebol len detail.

Boris Šramko, riaditeľ pohrebníctva Marianum, tvrdí, že Ferdinandovi Milučkému navrhol, aby v areáli pribudol aj takzvaný centrálny kríž a on s ním súhlasil. Dokonca podľa Šramka sám určil jediné možné miesto jeho osadenia – na kruhovom betónovom podstavci, ktorý je situovaný pred kolumbáriom.

„Dal som to do čestného vyhlásenia a stojím si za tým, čo mi architekt Milučký povedal. Ešte som ho poprosil, či by bol taký láskavý a naskicoval by tento kríž, aby do jeho diela nevstupoval žiaden iný architekt. Či skicu urobil, alebo neurobil napriek tomu, že mi ju sľúbil, neviem. Vyššia moc rozhodla. A pani Kunovská mi po jeho smrti žiadnu skicu nepredložila,“ hovorí Boris Šramko.

Riaditeľ pohrebníctva začal vo veci pred pár mesiacmi aktívne konať. Podal návrh na schválenie zámeru Krajskému pamiatkovému úradu, ktorý doložil vyhlásením, že kríž aj jeho umiestnenie ústnou dohodou schválil autor diela Milučký.

Konkrétny návrh kríža spracovaný architektom Klementom Trizuljakom následne Krajský pamiatkový úrad Bratislava schválil s odôvodnením, že „jednoduchý ‚priehľadný‘ tvar kríža z tmavého kovu nebude v priestore kultúrnej pamiatky pôsobiť rušivo“.

Interiér krematória je strohý, prakticky bez výzdoby, neustále je však prítomný pohľad do okolitej prírody. Foto – Olja Triaška Stefanović

O usporiadaní súťaže na kríž riaditeľ pohrebníctva neuvažoval. „Išlo o objednávku do tisíc eur, keď máme možnosť priameho zadania objednávky. Nepredpokladali sme, že by to vôbec niekto za takú sumu bol ochotný urobiť,“ hovorí Boris Šramko.

Na otázku, prečo mu vôbec napadlo, že by v areáli krematória mal zrazu stáť aj kríž, keď ho tam Milučký nepostavil, odpovedá, že ide o jediné pohrebisko v Bratislave, ktoré nemá centrálny kríž.

„Ľudia sa na to pýtajú. Väčšinové obyvateľstvo Bratislavy je kresťanského vierovyznania, centrálne kríže jednoducho na pohrebiskách sú a aj v preambule Ústavy je predsa napísané, že táto krajina je založená v duchu cyrilometodskej tradície,“ hovorí Šramko. V prvom oddiele Ústavy sa pritom zároveň píše, že Slovenská republika sa „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“.

Kríž mal podľa Šramka poskytnúť priestor tej časti návštevníkov Krematória, ktorí najmä počas dušičkového obdobia nemajú možnosť navštíviť hroby svojich blízkych po celom Slovensku, a tak vyhľadávajú miesta centrálnych krížov. „Okolie centrálnych krížov na všetkých pohrebiskách v Bratislave ožiarené stovkami sviec je toho dôkazom,“ dodáva.

Malo to byť miesto pre všetkých

Júlia Kunovská sa o objednávke kríža dozvedela od Klementa Trizuljaka, ktorý ju oslovil a požiadal o konzultáciu.

„Nebyť jeho, tak o tom dodnes možno neviem. Obratom sme sa korektne dohodli, že nie je možné konať bez súhlasu autora a pokračovať v objednávke na kríž, ktorú dostal,“ hovorí Júlia Kunovská.

S aktuálnym vedením pohrebníctva nemal jej manžel v minulosti vážnejšie spory. V súčinnosti s riaditeľom Šramkom sa dokonca podarilo vysadiť aj nový dub na mieste toho vypíleného alebo opraviť časť dlažby na príjazdovej ceste.

O to viac ju počínanie riaditeľa Šramka prekvapilo.

Spomína si, ako vlani na jar presviedčal jej manžela, že by v areáli krematória mal byť kríž. Na otázku prečo, vraj reagoval tým, že „ľudia sa na to pýtajú“.

„Bol to dvojhodinový monológ. Môj muž bol tým návrhom prekvapený, ale nešiel do konfrontácie. Jeho reakciou bolo, že ho skrátka nechal hovoriť, ale viac sa nad tým nezamýšľal. Nebolo to jeho rozhodnutie a nedal súhlas k umiestneniu kríža. Kto ho poznal, vie, ako precízne a dôsledne zvažoval každý detail, kým ho autorizoval k realizácii. Takýto počin by bol niečo oveľa viac,“ hovorí Júlia Kunovská.

Koncepciu krematória a urnového hája pozná dôverne a je presvedčená, že pietnych miest je v ňom dostatok aj pre tých, ktorí tam nemajú pochovaných svojich blízkych. „Celý život sme viedli dlhé debaty o filozofii tohto diela otvoreného pre ľudí rôznych konfesií, aj tých, ktorí sa k žiadnej konfesii nehlásia. Podstatné je, že celý areál bol navrhnutý a dodnes funguje ako otvorený, slobodný a univerzálny priestor pre všetkých. A je neuveriteľné, akou duchovnou silou oslovuje každého, kto doň vstúpi,“ vraví.

Samotný symbol kríža pritom nechce nijak zdôrazňovať. Podľa nej ide oveľa viac o princíp.

„Z môjho pohľadu je to nekompetentné, neprofesionálne a protizákonné zasahovanie do národnej kultúrnej pamiatky. Náplňou práce správcu krematória je starostlivosť o zachovanie koncepcie krematória a urnového hája v jej pôvodnej podobe, a nie svojvoľná tvorivosť a realizácia ním navrhovaných nových objektov,“ hovorí Júlia Kunovská.

Mrzí ju, že aj ona sama v tomto procese zrejme urobila chybu. V januári ju riaditeľ Šramko pozval na stretnutie, predmetom ktorého bola diskusia o pripravovaných projektoch v krematóriu – vrátane kríža. Zo stretnutia vznikol dokument, ktorý podpísala, považujúc ho za zápisnicu pracovného stretnutia, aj napriek tomu, že Boris Šramko do nej včlenil aj svoju víziu kríža, s ktorým nesúhlasila.

Riaditeľ Šramko tento dokument považuje za jej záväzný súhlas s návrhom a umiestnením kríža a bol aj súčasťou podkladov pre Krajský pamiatkový úrad.

„Predpokladala som, že ide len o pracovné stretnutie, po ktorom budú nasledovať ďalšie. Ani vo sne by mi nenapadlo, že o takých závažných témach by bolo možné rozhodovať na jednom stretnutí bez hlbšieho zvažovania širších súvislostí a prizvania ďalších odborníkov,“ hovorí Júlia Kunovská.

Upozorňuje pritom na fakt, že aj keby v tom čase podpísala záväzný dokument, nemal by právnu platnosť, keďže uznesenie dedičského konania o nadobudnutí autorských práv k dielam jej manžela nadobudlo platnosť až v júni 2020.

Dnes má bratislavské krematórium päťdesiat rokov. Bratislavčania oň bojovali niekoľko storočí, výsledok však stál za čakanie. Foto – Olja Triaška Stefanović
Obradná sieň s pohľadom do priľahlého lesa. Foto – Olja Triaška Stefanović
Krematórium Ferdinanda Milučkého leží zasadené do svahu, kopírujúc vrstevnice. Foto – Olja Triaška Stefanović

Mesto zorganizovalo stretnutie

So znepokojením sa Júlia Kunovská obrátila na magistrát, keďže pohrebníctvo Marianum je mestskou organizáciou a Krajský pamiatkový úrad momentálne rozhoduje aj o ďalšom návrhu v areáli krematória v súvislosti s ekosektorom na ukladanie urien. Potrebné je vyriešiť aj umiestnenie kontajnera, ktorý teraz slúži ako dočasná predajňa kvetov.

Súčasne žiada riaditeľa Krajského pamiatkového úradu Bratislava o zrušenie dvoch záväzných stanovísk, ktoré boli podľa nej vydané v rozpore so zákonom o ochrane pamiatok a autorským zákonom.

Výsledkom jej iniciatívy bolo stretnutie na magistráte, ktoré mesto tlmočilo s tým, že „kríž v tejto situácii vyhotovovať nebude a reflektuje skutočnosť, že autorské práva architekta Milučkého prešli na architektku Kunovskú“.

Zároveň by každý ďalší navrhovaný zásah v areáli krematória mal byť výsledkom rokovaní a schvaľovania komisie, v ktorej bude nielen organizácia Marianum, ale aj Metropolitný inštitút Bratislavy a Spolok architektov Slovenska za účasti Júlie Kunovskej ako dedičky autorských práv.

Primátor tiež ponúkol pani Kunovskej pomoc zo strany mesta pri vytvorení miesta posledného odpočinku architekta Milučkého, rešpektujúc jeho vôľu.

Súčasťou komplexu krematória a urnového hája sú aj tri sochy v okolí budovy – ich autorov si Ferdinand Milučký osobne vybral a konzultoval s nimi aj pripravené diela, s Vladimírom Kompánkom, autorom stĺpu na fotografii, boli dobrí priatelia. Foto – Olja Triaška Stefanović
Socha Zblíženie, ktorej autorom je Rudolf Uher, stojí na mieste výhľadu z obradnej sály. Foto – Olja Triaška Stefanović
Socha Smútok Pavla Tótha stojí ďalej od ostatných, na rozptylovej lúke obklopenej svahmi dávneho kameňolomu. Foto – Olja Triaška Stefanović

Keď strom nie je detail, kríž už vôbec nie

Historik architektúry Matúš Dulla, ktorý pred troma rokmi napísal o Milučkého najdôležitejšej stavbe knihu, sa pozerá na celú situáciu v širšom kontexte.

Ak ide o samotné umiestnenie čohokoľvek nového do natoľko premysleného a komplexného diela, akým je areál krematória a urnového hája, je to podľa neho neprístupné. Naopak, za viac než potrebnú považuje debatu o pamiatkovej ochrane a o tom, čo presne to má znamenať.

„Milučký umiestnil do areálu tri umelecké diela, ak nerátame fontánu, ktorá je na terase. Všetky boli vybrané s konkrétnym zámerom a tak boli aj umiestnené veľmi precízne. Spomínam si, ako mi opisoval situáciu, keď žeriav na lúke pod budovou krematória osádzal Kompánkovu sochu. Posúval ňou až dovtedy, kým nesedela čo možno najlepšie voči krematóriu pri pohľadoch od prístupovej cesty,“ hovorí Dulla.

Okrem sochy od Vladimíra Kompánka je vo výhľade z obradnej sály abstraktná socha s názvom Zblíženie od Rudolfa Uhera a na rozptylovej lúke stojí socha Smútok Pavla Tótha.

Že by mal v areáli pribudnúť centrálny kríž, a to rovno v časti kolumbária, ktoré pôvodne vzniklo ako sektor pre socialistických pohlavárov, sa mu zdá priam smiešne.

„Na jednej strane to vidím ako otázku symbolu, ktorý je symbolom katolíckej cirkvi. Akým právom by sa tam teraz mal ocitnúť symbol jedného náboženstva, hoci je väčšinové? Čo všetci ostatní, ktorí sú tam pochovaní – tiež by si mali nárokovať na vlastné symboly?“ pýta sa Matúš Dulla.

Na druhej strane má podľa neho už samotná stavba dostatočne jasnú symbolickú výpoveď. „Krematórium síce postavil ateistický režim, no až v čase, keď už aj katolícka cirkev kremáciu tolerovala. A toto všetko je súčasťou tejto stavby,“ hovorí Matúš Dulla.

Rozpočet krematória, ktoré otvárali v januári 1969, bol 15 miliónov vtedajších československých korún. Navýšil sa iba jemne – stavba napokon stála 16,5 milióna korún. Foto – Olja Triaška Stefanović

Rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Bratislava, ktorý povolil stavbu kríža, ho prekvapilo. V tomto, ale aj podobných prípadoch podľa neho nejde ani tak o autorské práva a súhlas či nesúhlas ich nositeľov, ako o samotnú pamiatkovú ochranu objektu, ktorá by mala dostať prioritu.

Príklad dovedený do extrému: ak by sa napríklad autor alebo vlastník autorských práv rozhodol pamiatkovo chránenú budovu zásadne prestavať, posledné slovo by mal mať pamiatkový úrad, ktorého záujmom by mala byť snaha zachovať pamiatku v čo najväčšej možnej autentickej podobe.

„To, že sa nám krematórium zachovalo v takmer neporušenej pôvodnej podobe, je aj zásluha architekta Milučkého, ktorý naň dozeral. Teraz je úlohou pamiatkarov dbať na to, aby sa aj naďalej zachovala autentická podoba tejto stavby. Pri obnove pamiatok sa debatuje aj o najmenších detailoch, kríž pritom nie je detail, išlo by o zásah, ktorý mení principiálne vlastnosti tohto diela,“ dodáva Dulla.

Architektúra

Kultúra

Teraz najčítanejšie