Mama ôsmich detí: Pýtali sa ma, či som v sekte alebo či neviem, čo je to antikoncepcia

Nika Macinská napísala pred dvomi rokmi na svojom blogu článok s názvom Prečo som sa nerozviedla a pred rokom ďalší s názvom Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo. Dnes je už všetko inak. V rozhovore hovorí o tom, aké je to byť mamou ôsmich detí, ako zvládla vyhorenie, rozvod a napokon – ako prežila smrť syna.

Keď ste niekomu, kto vás nepozná, povedali, že máte osem detí, aké otázky ste najčastejšie dostávali?

Niekedy sa ma priamo pýtali, či neviem, čo je to antikoncepcia. No asi najčastejšie to bola otázka: „A to ste všetky chceli?!“

Dnes sa už s podobnými otázkami veľmi nestretávam – už mám nejaký vek, deti sú staršie a hlavne o tom viac rozprávam. Ak sa stretnem s niekým, kto ma aspoň trochu pozná alebo o mne vie, tak ho táto informácia nezaskočí. No keď som ešte bola mladá a stále tehotná, vtedy tieto otázky padali pravidelne, od bližšieho aj širšieho okolia. Niekedy som sa aj sprostredkovane dozvedela, čo sa o mne rozpráva, napríklad, že som určite v nejakej sekte. Alebo ak nie som v sekte, potom musím byť strašne prísna katolíčka. A pritom to tak nie je.

Veľmi často sme tiež s manželom počuli: „A to vám bolo treba? Veď ste už mali chlapčeka aj dievčatko. Tak načo sú vám ďalšie deti?“

Ako ste na to reagovali?

Zo začiatku ma to dosť mrzelo. Bolo mi ľúto, že to ľudia takto berú. Hovorila som si, že oni sa mi predsa nebudú starať o deti ani ich nebudem živiť z ich daní. A v konečnom dôsledku – čo koho do toho? Veď je to moje rozhodnutie.

Vtedy som ešte na to nevedela reagovať. Postupom času som si však našla vtipné odpovede, tak som to trochu zľahčovala. Keď sa ma pýtali, či sú to všetko moje deti, odpovedala som: „Nie, požičala som si od kamarátky.“

Postupne som sa s tým sama vyrovnala. Pochopila som, že nezáleží na tom, čo si myslia iní – a potom už ma tie otázky nedokázali rozhodiť.

No aj ja sa vás musím spýtať – prečo práve osem?

Ani my sme nemali od začiatku zadefinované, že ich bude osem. Prišlo to postupne.

Po prvom pôrode som mala pocit, že mať dieťa je to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Neviem, či som bola vtedy pod vplyvom hormónov, no ani neskôr ma to už nepustilo. Manželovi som vtedy povedala, že by bolo fajn, keby sme mali štyri až šesť detí.

Myslím si, že ma dosť výrazne ovplyvnilo aj to, keď mi lekári povedali, že deti pravdepodobne mať nebudem – niečo také určite poznačí myslenie ženy. Ja som vždy vedela, že chcem mať deti. Už od strednej školy. Dokonca som sa pýtala, prečo sa na škole neučíme, ako vychovávať deti, veď vychovávať deti je ťažké. Mala som vtedy 16 – 17 rokov.

Lekári sa v mojich diagnózach nezmýlili, no napriek tomu deti mám.

Ženy niekedy váhajú, či mať aj to jedno dieťa, pretože nevedia, či dokážu skĺbiť rodičovstvo s prácou.

Asi som dôkazom, že sa to dá, ale zároveň musím dodať, že je to naozaj veľmi náročné. Ak by sa ma dnes niekto spýtal, či by som mu to odporúčala, asi by som povedala nie.

Prečo nie?

Lebo to, že som to nejako zvládla, ešte neznamená, že je to v pohode a že ma to nestálo veľa síl. Aj môj zdravotný stav tým určite utrpel.

Zladiť rodičovstvo s prácou je náročné, aj keď máte povedzme dve deti. Ak si žena môže vybrať, tak podľa mňa nech si radšej vyberie buď jedno, alebo druhé. Nehovorím, že by nemala mať deti, ale keď sú deti malé, je dobré byť s nimi nejaký čas doma a zbytočne netrieštiť sily, lebo človeka to raz dobehne. No ak si vybrať nemôže a musí pracovať popri starostlivosti o malé deti, nehovorím, že sa to nedá prežiť – dá sa to zvládnuť –, ale je to naozaj ťažké.

Mnohí rodičia, s ktorými som sa rozprávala, hovoria, že najťažšie bolo pre nich obdobie, keď sa narodilo druhé dieťa – vtedy už nič nestíhali. Ako to bolo u vás?

Mne pripadalo extrémne náročné, keď som mala prvé dieťa. Lebo som išla z nuly na jedno a nevedela som, do čoho idem. Jasné, mala som všeličo načítané, takže nejakú predstavu som mala, ale ako vieme, realita sa potom dosť zásadne líši od tej predstavy.

Keď potom prišlo druhé dieťa, hovorila som si, čo som to pri tom prvom dieťati robila, keď mi to vtedy pripadalo také ťažké. Určite to bolo aj tým, že niektoré veci už pre mňa boli rutinou – už ma neprekvapilo, ako často treba prebaľovať, kŕmiť, umývať… Samozrejme, prekvapili ma iné veci, ale tie súviseli skôr s osobnosťou toho-ktorého dieťaťa.

Takže ja mám skôr pocit, že s druhým dieťaťom je to ľahšie ako s prvým a s každým ďalším dieťaťom to platí o to viac. Veľa vecí som už jednoducho vedela. Pravdaže, s pribúdajúcim počtom sa objavovali nové výzvy – bolo čoraz náročnejšie všetko zmanažovať, zvládnuť logistiku. Šieste dieťa sa mi narodilo, keď malo prvé osem rokov. Keď sa to povie takto, tak aj mne to dnes príde ako nepredstaviteľné. Hovorím si, že som to vtedy nemohla normálne zvládnuť. Áno, nebolo to ľahké, ale som tu. A dokonca som vtedy, keď malo šieste dieťa necelý rok, začala aj podnikať.

Podnikanie bolo pre vás pri toľkých deťoch prijateľnejšie riešenie než chodiť do klasického zamestnania?

Presne tak. Vedela som, že potrebujem robiť z domu, no nielen potrebujem, ale aj chcem, pretože som chcela byť s deťmi. Napriek tomu to bolo pre mňa naozaj ťažké obdobie. Rozbehnúť firmu na Slovensku nebolo vtedy ľahké a nie je to ľahké ani dnes. Ja som vtedy fungovala veľmi nezdravo, v podstate som robila po nociach, aby som mohla byť cez deň s deťmi. Keď sa na to pozerám spätne, neľutujem, že som sa do toho vtedy pustila, ale keby bola iná možnosť, tak by som to asi neurobila. No vtedy som až tak nemala na výber.

V Denníku N sme mali rozhovor s mladou ženou, ktorá sa rozhodla nemať deti z ekologických dôvodov. Čo si o tom myslíte vy?

Už som sa stretla s takými názormi, ale mám sa naozaj cítiť vinná, že som na túto planétu priviedla ďalších osem ľudí, ktorí ju úplne zdrancujú?

Myslím si, že nič nie je čierno-biele. Z určitého uhla pohľadu má zrejme pravdu a je podľa mňa na slobodnom rozhodnutí každého, či chce alebo nechce mať deti. A je úplne jedno, z akého dôvodu sa tak človek rozhodne. No zároveň je podľa mňa úplne v poriadku, keď sa niekto rozhodne mať viac detí. Nedá sa úplne všetko podriaďovať financiám alebo ekológii. Iste, desaťčlenná domácnosť viac zaťaží planétu ako štvorčlenná, ale záleží aj od prístupu. My sa v rámci rodiny snažíme dbať na to, aby sme vecami neplytvali a neprodukovali zbytočne odpad. Keď sa na našej ulici vysypávajú smeti, tak vidím, že dokonca produkujeme menej odpadu ako domy, kde nežije toľko ľudí ako u nás.

Nehovorím, že som sa vždy zaoberala ekológiou. Niekedy som tomu nevenovala takú pozornosť, lebo sa o tom ani toľko nevedelo a nerozprávalo. No v posledných rokoch je to veľká téma, treba jej venovať pozornosť a aj my sa snažíme v tomto smere robiť, čo sa dá. V našom prípade to asi nebude dokonalý zero waste, ale robíme všetko, čo je v našich silách, a snažím sa to naučiť aj deti.

Vy ste už na strednej škole rozmýšľali nad výchovou detí, no tieto témy sa aj dnes objavujú na školách skôr okrajovo. Mala by sa im podľa vás venovať väčšia pozornosť?

Je dobré robiť osvetu, no zároveň si sama uvedomujem, že by bolo veľmi ťažké zaviesť tieto témy do vyučovania. Prístupov k výchove je dnes veľmi veľa a nedá sa objektívne určiť, ktorý je správny. Čo by potom na tých hodinách učili? A kto by to učil? Naozaj to nie je také jednoduché. No určite je dobré, keď sa o týchto témach rozpráva a keď deti vedia, kde si k tomu môžu nájsť informácie.

Všímam si, že na sociálnych sieťach ma sledujú aj mladí ľudia a v poslednom čase sa mi začínajú čoraz viac ozývať mladé dospievajúce ženy. Desať rokov som robila mentoringový program pre takéto dievčatá, ale pochopila som, že ak chcem pomôcť dospievajúcim mladým ľuďom, potrebujem zasiahnuť skôr ich rodičov, lebo tam niekde sa to začína.

S čím sa na vás najčastejšie obracajú tí, ktorí majú záujem o vzťahové poradenstvo?

Vo väčšine prípadov potrebujú riešiť otázky, ktoré v nich vyvolalo to, čo ako deti zažívali doma.

Čiže zažili niečo, čo nechcú ako rodičia opakovať?

Dá sa to tak povedať. Nie vždy je to o tom, že by tá rodina bola nefunkčná alebo že by tam zažívali nejaké traumy. Skôr sa to týka emocionálnej roviny. Myslím si, že sme si mnohí ako deti prešli tým, že naše emocionálne potreby neboli sýtené. Dnes sa už tomu venuje viac pozornosti, mnoho mladých rodičov, ktorí sami ako deti emocionálne strádali, sa to už snažia robiť inak. No je to len zrnko v púšti. Veľa rodičov stále len odovzdáva to, čo ako deti sami dostali – presnejšie povedané, odovzdávajú málo, pretože sami nedostali to, čo potrebovali dostať. Dúfam, že si čoraz viac ľudí bude uvedomovať, aké je dôležité venovať sa emocionálnym potrebám svojich detí.

Vy ste o tom napísali aj knihu Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú. Nemáte psychologické ani pedagogické vzdelanie, vychádzali ste teda hlavne z vlastných skúseností?

Presne tak. Vychádzala som zo skúseností z výchovy ôsmich detí. Keď máte v dome osem rôznych ľudí, ktorých emocionálne potreby musíte neustále napĺňať, tak tie skúsenosti postupne nazbierate.

Ja som svoje poradenstvo postavila vyslovene na vlastnej skúsenosti, volám to skúsenostný mentoring, je to vedenie zdieľaním života. Nie je to o teórii, je to reálny život, ktorý žijem. Vôbec to však neznamená, že je pre všetkých vhodné žiť tak, ako žijem ja. Ale tak ako som ja vo svojom živote prechádzala rôznymi obdobiami a hľadala odpovede na mnohé otázky, tak aj mladé ženy, ktoré za mnou chodia, zažívajú niečo podobné a kladú si tie isté otázky. A ja sa im s tým snažím pomôcť.

Sama som ako matka musela hľadať, čo každé moje dieťa potrebuje, aj moje vnímanie výchovy sa postupne vyvíjalo. Môj najstarší syn má dnes 22 rokov. Ak by sme urobili strih a pozreli sa na mňa pred pätnástimi rokmi, určite by sme v mojom vtedajšom prístupe k deťom našli dosť rozdielov oproti dnešku. Každý vzťah sa vyvíja. Aj preto zvyknem hovoriť, že ak chceme urobiť nejakú zmenu vo svojich vzťahoch s deťmi, vždy je na to priestor. No netreba s tým otáľať donekonečna, lebo keď budú dospelé, už sa to dá len ťažko zvrátiť.

Potom sa už ani nenechajú vychovávať.

Nemám rada slovo „výchova“, pretože ho máme často spojené s direktívnym, autoritatívnym prístupom. Preto radšej používam slovo „vzťah“, ktoré má širší záber. Lebo vzťah nie je o tom, že idem niekoho prerábať, napomínať, usmerňovať. Vzťah zahŕňa aj rešpektujúcu zložku. Na jednej strane som autorita, lebo som rodič, takže keď sú deti malé, som tá, ktorá v domácnosti určuje nejaké pravidlá, ale čím sú deti staršie, tým viac na tých pravidlách pracujeme spolu a už sú vecou dohody. No aj autorita by mala rešpektovať toho druhého.

Myslím si, že drvivá väčšina problémov, ktoré dnes máme, vyplýva práve z toho, že sa nevieme navzájom rešpektovať. Nevieme rešpektovať toho druhého a prijímať ho takého, aký je. Je dobré mať hranice, ale nemali by sme tlačiť na ľudí a prerábať ich na svoj obraz. Myslím si, že keby sme si to uvedomili, potom by sa nám v každom vzťahu – či už v partnerskom, alebo vo vzťahu s deťmi – žilo lepšie.

Keby sme to teda strihli na vás pred pätnástimi alebo aj dvadsiatimi rokmi, čo by ste už dnes robili inak?

To je dobrá otázka. V podstate som sa už na začiatku snažila robiť veci inak, ako som to zažívala sama ako dieťa.

Prečo?

Práve preto, že som doma nedostávala to, čo som potrebovala. A keďže som vedela, že mi bolo nejakým spôsobom ublížené, nechcela som to posúvať ďalej. Chcela som byť svojim deťom viac oporou, dať im to prijatie, proste ich neprerábať. Netlačiť ich do niečoho, čo chcem ja, ale pomôcť im, aby sa ich osobnosť mohla rozvíjať tým smerom, ako to majú dané a ako to potrebujú.

Nehovorím, že všetko, čo robili moji rodičia, bolo zlé. Ale bolo to viac pod nátlakom. Moji rodičia boli z tej generácie, ktorá trvá na prísnych pravidlách – „keď žiješ pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ti poviem“, „bude to takto“, „toto je správne a toto nie“, „do tejto školy pôjdeš a do tejto nie“. Vedela som, že ja to pre svoje deti takto nechcem. No nebolo to ľahké, pretože tie vzorce správania sú niekde hlboko v nás. Ak je človek v pohode a nie je vystavený stresu, dokáže to racionálne vyhodnotiť a vie na svoje dieťa zareagovať úplne v pokoji. No keď sa nabalí niekoľko stresových faktorov, v tej chvíli prepneme na tie najhlbšie vzorce. Aj zo mňa v stresových situáciách vyleteli veci, o ktorých som si myslela, že ich deťom nikdy v živote nepoviem. Lenže ony vyleteli a potom mi to bolo strašne ľúto. Začala som pracovať na tom, aby sa to zmenilo. Bola to mravčia práca.

Ak by sa to dnes dalo vrátiť späť, tak možno ešte predtým, ako som vstúpila do materstva, by som venovala viac pozornosti tomu, kto v skutočnosti som, aké vzorce som si priniesla zo svojej rodiny a čo s nimi môžem robiť. No nemyslím si, že by som potom rodičovstvo zvládla úplne bez chýb. Podľa mňa ani nie je cieľom nerobiť žiadne chyby, lebo to ani nie je možné. Cieľom je naučiť sa vyrovnať sa s tými chybami, ktoré sme urobili, vedieť si ich priznať a niesť za ne následky. A tiež vedieť o nich komunikovať s deťmi – samozrejme, primerane ich veku. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Nikdy ste nepochybovali o sebe, či ste dobrá matka?

Samozrejme, túto otázku som si kládla stále. Či som dobrá mama, či to zvládnem, či svojim deťom, hoci aj nevedomky, neubližujem. Veľmi som sa tým trápila.

Keď bola moja najstaršia dcéra v puberte, mali sme raz dlhý rozhovor, ktorý trval do tretej rána – v podstate sme si to spolu odplakali. Ona mi vtedy povedala: „Mami, nie všetko je tvoja vina. Keď mi je zle, tak za to nemôžeš.“

Veľmi dlho som žila tým, že som zodpovedná za to, keď je mojim deťom ťažko alebo keď sa necítia dobre. Nie vždy to tak bolo. Chcela som ich za každých okolností ochrániť a brala som tú zodpovednosť na seba. Myslím si, že aj ja som v tomto smere potrebovala istým spôsobom dozrieť.

Od detstva som bola presvedčená, že keď sa deje niečo zlé, je to moja vina. A tie moje pocity viny sa potom spájali so všetkým, čo som žila. Myslela som si, že keď sa vo vzťahu niečo deje, tiež je to moja vina. Uverila som tomu. Musela som sa zbaviť tej obete v sebe.

Tento rok ste sa po vyše dvadsiatich rokoch manželstva rozviedli. Zrejme nikto nevníma rozvod ako výhru, no podľa psychológov je dôležité, že keď už sa rodičia musia rozviesť, mali by to urobiť pokojne a podľa možností rýchlo, aby tak minimalizovali negatívny vplyv na deti. Ako ste to zvládli vy?

Ešte sme to nezvládli.  Už sme síce rozvedení, ale to, či sme to zvládli, sa ukáže o pár rokov. Lebo to, aké stopy to zanechalo na všetkých zúčastnených, sa dá vidieť až následne.

Ale ak mám zhodnotiť posledný rok – pretože tak dlho sme už oddelení –, tak to prebehlo pokojne. Nebolo to „extrémne“, lebo mi veľmi záležalo na tom, aby to také nebolo. Mojím cieľom bolo, aby sme čo najviac zmiernili dôsledky tohto nášho rozhodnutia, aby sme tým všetci veľmi netrpeli.

No keby si odo mňa niekto pýtal radu, ako zvládnuť rozvod, určite by som sa do tejto témy nepúšťala. Nemám na to recept ani si netrúfam robiť krízové párové poradenstvo. V týchto otázkach radšej smerujem ľudí na odborníkov.

Keď sa dvaja ľudia majú radi a počujú o rozvode, mnohí si určite hovoria „nám sa to nestane.“ A napriek tomu sa to stáva – aktuálne okolo 40 percentám párov. Čo také zásadné sa v priebehu tých rokov zmení, keď sa ľudia rozhodnú pre rozvod?

Bolo by pekné povedať, že za to môže doba, ale nie je to tak – môžeme za to my sami. Žijeme veľmi uponáhľané, rýchle životy a v určitom momente si ani neuvedomíme, že sa nám to už deje. Postupne skĺzneme k tomu, že toho druhého už berieme ako samozrejmosť.

Na začiatku vzťahu je všetko vzácne, chcete toho druhého spoznať, máte naňho kopec otázok, je pre vás naozaj výnimočný. Chcete mu urobiť radosť, chcete, aby mu bolo dobre – a to isté prichádza aj z druhej strany. Keď sa potom zadefinuje, že je to oficiálny vzťah, rozvíja sa to ďalej: už ste si viac istí sebou navzájom, ste tam jeden pre druhého, celé sa to usádza a upokojuje. Hovoríte si, že je to presne to, čo ste chceli, lenže keď už ste v tomto bode, zrazu tam aj končíte.

Je to ako v rozprávke, ktorá sa končí svadbou – „…a žili šťastne, až kým nepomreli“. Možno to vyznie surovo, ale myslím si, že rozprávky a romantické filmy sú ešte horšie ako porno. Mnoho mladých žien sa pozerá na romantické filmy a očakáva, že to tak bude aj v ich živote – že stretnú svoju životnú lásku, a keď sa vezmú, všetko bude fajn. Lenže v skutočnosti sa to vtedy ešte len začína. Keď sa dostanú do bodu, že sú tam jeden pre druhého a majú spolu žiť, zrazu sa prestanú zaujímať o toho druhého. A ten vzťah upadá. Keď nemáme zo strany partnera pozornosť, ktorú potrebujeme, postupne sa začínajú nabaľovať ďalšie problémy, a keď sa neriešia správnym spôsobom, môže sa to skončiť tým, že ideme od seba.

Pároví terapeuti hovoria, že skúškou pre vzťah býva aj narodenie dieťaťa. Ale čo, keď je tých detí osem? Ako si potom môžu partneri nájsť čas jeden pre druhého?

Tým sme si určite prešli aj my, ale nemyslím si, že to bol jediný problém v našom vzťahu.

Naozaj sme sa zo začiatku obaja dosť snažili neskĺznuť do toho, aby sme na seba nemali čas. Raz do týždňa sme mávali pravidelne rande, snažili sme sa tráviť spoločný čas tak, aby sme jeden druhému naozaj venovali pozornosť. No prišli iné problémy – a už to bolo nezvrátiteľné.

Naozaj by som nechcela, aby to vyznelo tak, že navádzam niekoho na rozvod. Myslím si, že rozvod je vždy zlé riešenie. Aj keby sa ľudia vedeli dohodnúť a spracovali by to úplne pokojne, každá jedna strana vždy utrpí. Nikdy by som si nedovolila nikomu povedať: „Rozveď sa, bude to lepšie.“ Samozrejme, sú situácie, keď je to lepšie riešenie, napríklad keď žijete s násilníkom či v toxickom vzťahu, ale to neznamená, že to potom bude ľahké.

No mám takú skúsenosť, že ešte aj ženy, ktoré žijú v toxickom vzťahu, sa nevedia rozhodnúť pre rozvod. Často sú v situácii, keď to už s partnerom vyskúšali riešiť z každej strany, vyhľadali odbornú pomoc, párovú terapiu, všetko, čo sa dá, a ten vzťah sa napriek tomu nepodarilo oživiť, no ešte aj vtedy ich brzdia mnohé otázky. Dokážem sama uživiť deti? Utiahneme to finančne? A to už do konca života budem sama?

Práve to sú často argumenty, prečo sa nerozviesť.

Aký argument brzdil vás?

Deti. Hovorila som si, že im to predsa nemôžem urobiť. No aj to sa zlomilo, keď som si uvedomila, že trpíme tak či tak.

Treba sa v takej situácii pýtať aj detí na ich názor?

Nedá sa to povedať takto paušálne. Ale skôr si myslím, že nie. Rozhodne sa na to nemáme pýtať malých detí, ale ani tínedžerov alebo detí, ktoré sú už dospelé. V každom prípade je to podľa mňa prenášanie zodpovednosti za svoje rozhodnutie. A deti nesmú niesť túto zodpovednosť, nie je to ich boj.

Neznamená to však, že sa s nimi netreba o tom rozprávať. Dieťa hlavne potrebuje vedieť, že ste tam stále preňho, nech sa deje čokoľvek. Ale že ho zároveň nevťahujete do svojho boja, aj keď je to niekedy veľmi náročný zápas a stojí vás to veľa energie.

Na blogu píšete, že ste sa museli naučiť „pustiť svoje deti“, prestať ich stále ochraňovať a zachraňovať. Prečo je to pre rodičov také ťažké?

Je to ťažké hlavne vtedy, ak to chcete urobiť až v momente, keď dieťa dovŕši 18 rokov. „Máš 18, tak už ťa pustím – choď.“ Takto to nefunguje. Musíte s tým začať už vtedy, keď sa dieťa narodí, lebo v podstate k tomu celý čas smerujete. Dieťa máte len na nejaký čas, vlastne ho ani nemáte, lebo to nie je o tom, že ho vlastníte, ale že ho sprevádzate životom.

Treba si uvedomiť, že ako rodič som tu na to, aby som pomohla dieťaťu vnímať svet, vnímať seba a nájsť seba. To je podľa mňa základná úloha rodiča. Pomôcť dieťaťu zistiť, kým vlastne je. Aby nemalo pocit, že musí byť niekým iným. Má byť samo sebou. A čím skôr to človek zistí, tým lepšie.

Každým rokom je dobré viesť dieťa k samostatnosti a k zodpovednosti za svoje činy. Postupne ho pripravovať na to, že ho raz pustím.

Čo dnes hovoria na váš rodičovský prístup vaše staršie deti?  

Nedávno som sa o tom rozprávala s najstaršou dcérou, ktorá si niekde prečítala, že podľa štatistík deti prísnych rodičov sú v dospelosti viac benevolentné na svoje vlastné deti a ďalšia generácia je potom zase o niečo prísnejšia. Dcéra mi vtedy povedala: „Ty si mala prísnych rodičov a na nás si bola oveľa miernejšia. Bojím sa, že ja budem prísna.“ Pobavilo ma to, no tiež ma zaujalo, že sa už nad tým takto zamýšľa.

Neviem, čo by povedali moje deti, ale myslím si, že s každým z nich mám férový vzťah. Rozprávame sa naozaj o všetkom možnom, nemáme medzi sebou tajnosti, dokonca si myslím, že niektoré veci by som možno ani nemala vedieť…

Ale či budú ako rodičia robiť veci inak? Určite budú. Aj v našom vzťahu sa určite nájde niečo, čo budú chcieť mať inak. Ale verím tomu, že je tam viac vecí, ktoré vyhodnotili ako pozitívne, a budú ich chcieť odovzdať aj svojim deťom. No už dnes všetky hovoria, že určite nechcú mať tak veľa detí.

Prečo nie?

Aj keď im je spolu dobre, určite si uvedomujú, že nikdy nemali dosť priestoru, aby mohli byť sami. A tiež vedia, aké náročné to bolo pre mňa.

Je pravda, že ja som dlhý čas zanedbávala svoje vlastné potreby a len málokedy som si našla čas pre seba. Priviedlo ma to k vyhoreniu. Myslím si, že aj pre nich je to výstraha a vedia, že jedným zo spôsobov, ako sa tomu vyhnúť, je nemať až toľko detí. Takže na jednej strane oceňujú to, čo som im dala, no na druhej strane sa chcú chrániť, aby sa nedostali do takého štádia ako vtedy ja.

Čo bolo u vás príčinou vyhorenia?

Nemyslím si, že by to bolo tým, že mám veľa detí. Vyhorieť môže aj mama, ktorá má jedno dieťa – ak mu chce dať to najlepšie, čo sa len dá, a neodhadne pritom svoje sily. V dnešnej dobe je veľmi ľahké preťažiť sa, neustále totiž cítime tlak, aby sme boli ako rodičia dokonalí. Byť dobrá mama je ten najvyšší cieľ, no byť dobrá mama ešte neznamená byť dokonalá mama.

Pozorujem, že veľa žien v mojom okolí je dnes na pokraji vyhorenia. Aj keď majú jedno-dve deti, snažia sa urobiť maximálne maximum – a preťažia sa.

Ako ste to vtedy zvládli vy?

U mňa to bolo pred piatimi rokmi, keď som skolabovala a skončila na JIS-ke. Bolo to naozaj dosť zlé. Vtedy mi došlo, že sa veci jednoducho musia zmeniť, že nemôžem ísť ďalej tak ako dovtedy.

Snažila som sa prekryť všetko, čo sa dalo, pracovať, starať sa o rodinu, o financie a kryť problémy, ktoré sme zažívali vo vzťahu, lebo to proste nefungovalo… Vtedy sa u mňa začal proces tej výraznej zmeny, ktorý napokon vyústil aj do rozvodu.

Aké to je – začínať po štyridsiatke nový život?

Je to ťažké, ale zároveň… mi je dobre. Keby nezomrel môj syn Filip, mohla by som dnes s pokojným svedomím povedať, že som šťastná. Naozaj som, ale zároveň mám v sebe krutú bolesť. Lebo sa nedá inak…

O smrti syna ste napísali dlhý text na svojom blogu, skôr akýsi denník, ktorý vznikal tri mesiace. Ešte o tom nedokážete hovoriť, preto sme sa dohodli, že na poslednú otázku mi odpoviete písomne. V rozhovore sme viackrát hovorili o zvládaní – ako zvládnuť rozvod, ako zvládnuť vyhorenie. Ako sa dá zvládnuť smrť dieťaťa? Dá sa to vôbec?

Nemyslím, že sa to dá. Nemyslím, že sa to niekedy bude dať. Ale asi záleží na tom, čo sa pod zvládnutím rozumie. Ak sa tým rozumie to, že my ostatní žijeme ďalej a život ako taký nám prináša rôzne okolnosti a ďalšie výzvy a my sme sa odhodlali kráčať ďalej, v takom prípade sme to zvládli. Lebo žijeme a kráčame. Ťažko, ale ideme ďalej. Neprejde však deň, keď by som na neho nemyslela, neprejde deň, keď by mi nebolo smutno a ťažko. Neprejde deň, keď by som si neuvedomovala, že ho už nikdy v živote viac neuvidím a nebudem počuť.

Vypočula som si za ten čas od jeho smrti veľa „povzbudenia“, ktoré ma v skutočnosti nepovzbudilo, ale zarmútilo. Často sa opakovala veta, že čas to zahojí. Ale ako môže? Čas nič nezahojí. A to platí vo všetkom. Nie čas je to, čo hojí naše rany. Potrebujeme s našimi ranami pracovať, krok po kroku. No pri smrti dieťaťa mi to príde ako neuzdraviteľná rana. Je to, akoby zomrel kus zo mňa. A už nikdy nemôže ožiť. Bolí to. Ten čas len možno trochu zmierni tú bolesť. Možno nebude taká intenzívna každý deň a celý deň. Obávam sa však, že sa už nikdy nestratí.