Denník N

Sociológ Vašečka: Na to, akú máme vládu, to zvládame. Ale nenapínajme trpezlivosť ľudí donekonečna

Michal Vašečka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Michal Vašečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia čakali, že vďaka obeti, ktorú podstúpili na jar, príde odmena, lebo mnohí ich v tom utvrdzovali. Ale tá neprišla, čo vyústilo do frustrácie, vraví Michal Vašečka.

Michal Vašečka je sociológ, pôsobí v think-tanku Bratislava Policy Institute. V rozhovore hovorí:

  • prečo sa líši reakcia spoločnosti na pandémiu na jar a teraz;
  • o rúškach, ktoré sa stali symbolom, a o ich vzťahu s našou kultúrou;
  • prečo nie sme krajina s predpokladom na úspech plošného testovania;
  • o tom, v čom sa líši Matovič od Orbána
  • aj čím môže v čase pandémie nakaziť spoločnosť Kotleba.

Bojíte sa koronavírusu?

Áno. Začal som sa obávať. Prvú vlnu som prežil vo veľkej pohode pod vplyvom skratkovitej informácie, že mi nič nehrozí, lebo mám menej ako sedemdesiat rokov. Bál som sa o rodičov narodených tesne po druhej svetovej vojne. V tomto nastavení žilo viditeľne veľa ľudí.

A teraz sa každým týždňom, každým dňom ukazuje, že je to všetko oveľa zložitejšie. Hráme hru bez pravidiel, ktorú stále nevieme úplne rozkódovať. Aj tí, ktorí tomu naozaj rozumejú, prinášajú ako na bežiacom páse nové a často si odporujúce informácie.

Napríklad?

Niektoré sú na prvý pohľad konkrétne, no v skutočnosti nejasné – napríklad že rizikový je ten, kto je obézny. No už nevieme, kde sa začína z hľadiska covidu-19 nebezpečná obezita. Či ide o morbídnu obezitu, alebo aj o ľahkú nadváhu, ktorú má polovica našej populácie.

Niektoré informácie sú zase veľmi špecifické a vedecky zaujímavé, no nie je jasné, ako s nimi majú bežní ľudia naložiť – napríklad že väčšie riziko hrozí tomu, kto má viac neandertálskej DNA. Je to obrovská škála informácií, ktoré situáciu robia neprehľadnou, a strácajú sa v tom aj ľudia, ktorí to sledujú veľmi podrobne.

Ako táto presýtenosť informáciami dopadá na spoločnosť? Pomáha tomu, že začíname byť z pandémie unavení?

Je to jedna, menšia príčina únavy. Aj ľudia, ktorí sú nespochybniteľní odborníci, verejnosti hovoria, že nevieme, ako vírus vznikol. Napríklad český minister zdravotníctva Roman Prymula, ku ktorému existuje pomerne veľká dôvera, pred pár dňami povedal, že on si myslí, že vírus unikol z laboratória. Podľa neho náhodou, nie zámerne, a nebol vytvorený umelo. Ale povedal, že unikol.

To, že sa v informáciách o covide-19 stratili tí, ktorí podľahli informáciám o plochosti Zeme alebo sú schopní veriť v celosvetové sprisahanie pedofilných satanistov, by nás preto nemalo prekvapovať. Pandémia tak v hypetrofovanej podobe obnažila najväčší problém dnešnej doby – informácií je tak veľa a každou sekundou navyše pribúdajú ďalšie, že ľuďom sa ten príval zmenil na kakofóniu a informácie splynuli do veľkej neprehľadnej rieky. A z tej si ľudia náhodne občas niečo vytiahnu a tá náhoda začne určovať ich vnímanie sveta.

A tak rozdiel medzi tými, čo podľahli konšpiračným tézam, a tými, ktorí odolali, nie je vo vzdelaní a ani nie v intelekte, ale v sociálno-psychologickej predispozícii istým spôsobom vnímať svet, podľa nejakých pravidiel skladať takzvané atribučné rovnice, ktoré ten svet vysvetľujú.

Pred siedmimi mesiacmi po zavedení tvrdých opatrení proti šíreniu koronavírusu sme sa rozprávali o tom, ako Slováci nariadenia prekvapivo rešpektovali. „Zaskočilo ma, že v krajine, kde je takmer národným športom nedodržiavať niektoré z nariadení, ľudia zareagovali poslušnejšie a submisívnejšie, než to vidíme v krajinách západnej Európy,“ povedali ste vtedy. Z dnešného pohľadu to vyzerá už trochu ako dávna minulosť, nie?

Áno. Hovorili sme vtedy, že nás to prekvapilo, že v princípe by to tak na Slovensku nemalo byť. Po prvé, žijeme v krajine, ktorá je viditeľne anomická. A anómia (bezzákonnosť, ľubovôľa; pozn. redakcie) znamená okrem iného aj to, že začnete byť cynickí k svojmu okoliu a prestávate veriť informáciám, ktoré vás obklopujú, prestávate veriť expertom, inštitúciám, ľuďom okolo seba.

Toto nahrávalo skôr opačnej reakcii, než akú sme od spoločnosti pozorovali na jar. Po druhé, Slovensko naozaj nepatrí k etalónom v dodržiavaní nariadení, naopak, často mávame, bohužiaľ, veľkú radosť, keď môžeme nejaké zákony a predpisy obísť, a radi skonštatujeme „ale som obabral systém“.

Foto N – Vladimír Šimíček

Ale na jar sme nariadenia rešpektovali.

Na jar toto nastavenie spoločnosti nebolo viditeľné, ľudia sa podriadili. Zrejme prevážil strach z neznámeho a neviditeľného. Ľudia akceptovali autority i expertov, ktorí vraveli, že to bude niečo výnimočné, apokalyptické, čo zmení náš svet natrvalo – moderná obdoba biblickej potopy. No po takomto vystrašení sa nakoniec na Slovensku ukázalo, že to až také výnimočné nebolo. Samozrejme, že nebolo; bola to výborná ukážka sebapopierajúceho proroctva. Tým, že sa vyslovilo, ľudia zmenili svoje správanie a tým sa apokalypsa nekonala.

Ľudia sa tak s radosťou začali vracať k svojim ontologickým istotám – letným dovolenkám, večerným zábavám a veselým svadbám s ich bezstarostnou dotykovou kultúrou. Paradoxne tak to, ako sa správa slovenská spoločnosť teraz, by nás už prekvapovať nemalo. Je presýtená konšpiračnými teóriami, je dlhodobo naučená neakceptovať expertov, elity či verejných intelektuálov. Navyše, súčasný premiér túto časť spoločnosti v jej presvedčení podporuje.

Je antielitársky, antiintelektuálny a v niečom aj antiexpertný; dôveruje iba jednej časti expertov, iných do úvahy neberie. To, čo dnes vidíme v priamo prenose, je vlastne to, čo sa dalo očakávať už v prvej vlne. No vtedy to prevážil dôležitý faktor strachu.

Teraz sme sa teda vrátili k nášmu národnému štandardu.

Povedané s veľkou dávkou cynizmu – teraz sa predvádza to, čo na Slovensku naozaj drieme. Aj keď tu sú veľké rozdiely medzi regiónmi, ktoré sa podľa môjho názoru ukážu pri plošnom testovaní, ak k nemu vôbec príde. Na Orave napríklad môže prebehnúť pilotné testovanie pomerne úspešne v zmysle účasti.

V súdržnej tradičnej komunite, ktorá na Orave stále funguje, môže byť otestovaná veľká väčšina populácie a nebude tam ani problém zohnať dobrovoľníkov, ktorí majú vystužiť testovacie tímy. Ak sa celoplošné testovanie vôbec uskutoční, vo väčších mestách možno očakávať vážne problémy a napríklad v takej bratislavskej Petržalke môže testovanie úplne vybuchnúť.

Na jar sa stali symbolom pandémie rúška. Vy ste vtedy povedali: „Aj keď epidemiológovia hovoria, že rúška nie sú stopercentne účinné, ľudia sa podriadili. Videli prezidentku a premiéra, že ich nosia, a okamžite na to nabehli. V nepomerne väčšej miere ako v silne individualizovanej západnej Európe.“ Dnes sa akoby boj proti rúškam stal symbolom odporu proti pandémii či proti vládnym opatreniam. Ako to?

Aby sme boli féroví, rúška dnes spochybňuje menšia časť populácie, aj keď áno, je dostatočne veľká na to, aby z toho mohol vzniknúť vážny problém. Za tým, že ľudia na jar prijali rúška, bol do veľkej miery strach, ale ja som v tom videl aj niečo iné.

Čo?

Bolo to obdobie, keď Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) – z nepochopiteľných príčin, aspoň podľa mňa – hovorila, že rúška nepomáhajú a sú zbytočné. Slovensko a Česko ako prvé z krajín išli v protiprúde proti tomuto postoju. Ľudia v našich krajinách verili národným lídrom a to o nás hovorí veľmi veľa. V krajinách západnej Európy, napríklad v škandinávskych krajinách, by verejnosť zrejme viac načúvala expertom z WHO či globálnym expertným elitám. My tendenciu vnímať odporúčania zvonku nemáme.

Ako teda beriete fakt, že časť ľudí v Česku a na Slovensku sa proti rúškam obrátila?

To súvisí s naším etnocentrizmom, uzavretím sa do vlastných problémov a riešení. Rúška nesedia do našej kultúry, nie sme na ne zvyknutí. Na rozdiel od ázijských kultúr či veľkej časti moslimskej kultúry v našej tradícii nie je zvykom zahaľovať si tvár. Aj keď si ženy na rurálnom tradičnom Slovensku v minulosti zahaľovali vlasy, nikdy sa u nás nezahaľovala tvár.

Pri zahalených ústach v našej kultúre nevieme čítať emócie ľudí. V moslimskom svete či v Ázii dokážu ľudia čítať aj z očí – či je človek smutný, alebo sa teší. My to tak dobre nevieme. Preto vo chvíli, keď máme rúško, rúca sa nám náš samozrejmý svet, istota, že vieme, medzi kým sa pohybujeme a čo cítia ostatní ľudia okolo nás.

Férovo treba priznať, že to máme všetci aj tí, ktorí nosenie rúšok neodmietajú. Ani ja sa necítim komfortne, keď nevidím, akú emóciu má človek, s ktorým hovorím. Samozrejme, bežne si to takto neuvedomujeme, ale je to niečo, v čom nás naše podvedomie zradí.

Michal Vašečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Povedali ste, že presýtenosť informáciami je jedným, no nie kľúčovým dôvodom, prečo zo slovenskej spoločnosti cítiť únavu z pandémie. Čo sú tie ďalšie dôvody?

Únava z pandémie musela prísť, to je pochopiteľné. Skutočne žijeme zvláštne obdobie, toto nikto z nás nezažil, toto je laboratórium pre sociálnych vedcov. No teraz prišla aj preto, lebo sa to celé odohráva vo vlnách a príklad USA napovedá, že idú do tretej vlny. Ja nie som epidemiológ, ale je možné, že niečo podobné čaká aj nás. Ľudia, zdá sa, už minuli veľkú časť svojej trpezlivosti, výdrže a pochopenia pre chyby lídrov.

Čakali, že vďaka obeti, ktorú podstúpili, príde odmena, teda že covid-19 ustúpi, zmizne alebo sa minimálne dostane pod kontrolu. A mnohí ich v tom utvrdzovali, hovorili im: Ešte vydržte, ešte týždeň, ešte mesiac. Počúvali sme, že ak to vydržíme, budeme hviezdy. Nie Nový Zéland, to sú ostrovy, ale skutočné hviezdy sme my – vnútrozemský štát, navyše so schengenskými hranicami. No teraz prišla druhá vlna a ľudia sa hnevajú.

Na jar dostávali iné informácie a drvivá väčšina si sama zrejme nebola schopná vyhodnotiť to, čo písali niektorí odborníci v médiách. A to bol odkaz, že svet, aký poznáme, sa skončil a už nikdy nebude taký, aký bol. Skrátka, že aj keď sa covid-19 dostane pod kontrolu, niektoré bezpečnostné a hygienické opatrenia tu už zostanú a možno navždy. Mnohí experti, zahraniční aj domáci, to pritom ľuďom hovorili. No bolo to príliš kruté, nemysliteľné; ako informácia pre pacienta, že má rakovinu. A ľudia chcú veriť v pekné konce ako v hollywoodskych filmoch, ktoré každý večer pozerajú.

Takže problém je v tom, že sme čakali, že čoskoro bude všetko ako predtým.

A to sa nekoná. Návrat do minulosti už nebude. Mnohí to začínajú chápať a prináša to ohromné rozčarovanie, frustráciu a ontologickú neistotu. Čo s nami bude? V tomto smere veľmi negatívne hodnotím komunikáciu expertov, z ktorých mnohí dobre rozumejú, kde sme, ale napriek tomu ľuďom nehovoria krutú pravdu.

Tak ako treba onkologickému pacientovi povedať to nepríjemné, tak treba aj verejnosti otvorene povedať, že to, čo prežívame dnes, potrvá ešte dlhé-predlhé mesiace. A že ak to aj všetko pôjde dobre, dostaneme sa z toho možno o rok. Možnože Vianoce roku 2021 by mohli byť už celkom fajn, aj keď nakupovanie darčekov bude zrejme s rúškami ešte aj v decembri 2021. No toto sa dnes mnohí odborníci aj politici boja ľuďom povedať.

Je to pomerne logické, majú pocit, že by ich len ďalej strašili.

No podľa môjho názoru by ľudia po prvotnom šoku mohli začať prispôsobovať svoje životné stratégie realite, ktorú prežívame. A potom by možno boli aj menej nervózni, menej zasiahnutí hnevom, ktorý v nich dnes drieme. Frustrácia už začala prerastať do agresivity, ktorú dnes vieme v spoločnosti ohmatať. A z tejto agresivity sa stane skôr či neskôr hnev, ktorý môže byť nebezpečný. Keď ľudia chytia veľký hnev, prestanú sa kontrolovať.

Do akej miery platí, že si dnes verejnosť reakciu na šírenie koronavírusu spája s premiérom Igorom Matovičom, ktorý stráca popularitu? Prejavuje sa to v tom, že sa čoraz viac ľudí búri voči nariadeniam, pretože prichádzajú od predsedu vlády, ktorého nemajú radi?

Určite sú tu ľudia, ktorí to takto spájajú. Čiastočne majú pravdu, čiastočne nie. Je už pomaly zbytočné hovoriť, že Igor Matovič komunikuje problematickým spôsobom a niekedy prileje skôr olej do ohňa namiesto toho, aby situáciu upokojil. To už bolo povedané tisíckrát.

Ukážky toho, ako sa nemá komunikovať, dostávame prakticky každý deň v podobe jeho statusov či nekonečných tlačoviek. Niektoré sú lepšie, niektoré horšie, ale takmer vždy z nich vypláva nejaké malé autoritárstvo, ktoré mnohých popudí, vždy sa objaví urážka niekoho, vždy sa objaví nespokojnosť s niekým. No potom je tu druhý pohľad na vec, za ktorý už Igor Matovič nemôže.

A to je?

Keď prídu problémy, ľudia mávajú tendenciu hľadať vinníka a vinu personifikovať. Je to úplne prirodzené. Teraz si to personifikovali v postave premiéra Matoviča. No ak by bol premiérom aj Ján Zlatoústy, vinníkom by bol Ján Zlatoústy. Preto je úplne oprávnené zo strany podporovateľov Igora Matoviča očakávať istú mieru empatie s človekom, ktorý na seba zobral bremeno byť premiérom v takýchto časoch. No premiér si takéto pochopenie a empatiu systematicky ničí svojou sebadeštrukčnou jazdou.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aký môže mať toto nastavenie spoločnosti vplyv na projekt celoplošného testovania, s ktorým premiér Igor Matovič pred pár dňami prišiel?

Nikto nevieme, čo sa stane, nevieme predpovedať budúcnosť. Ale je možné, že v čase, keď budú ľudia čítať tento rozhovor, bude rozhodnuté o zrušení celoštátneho testovania. Plošné testovanie zrealizovali vo Wu-chane a uvažovali o ňom v mnohých krajinách. No keď vážili „za“ a „proti“, zistili, že aj keď tam je mnoho argumentov „za“, dôvodov „proti“ bolo ešte viac.

Môže naša krajina takýto veľký projekt zvládnuť?

Takéto testovanie sa dá pomerne úspešne urobiť v troch typoch krajín. Po prvé, v totalitnom alebo autoritárskom štáte, kde si ľudia netrúfnu odporovať, lebo sú zvyknutí na atmosféru strachu a vedia, že ak by nesúhlasili, bude nasledovať sankcia, ktorá môže byť aj veľmi brutálna. To, našťastie, už nie je prípad Slovenska.

Po druhé, takéto testovanie by mohlo byť úspešné v krajine, kde je veľmi dobrá skúsenosť s fungovaním štátnej a verejnej správy a ľudia majú vysokú dôveru k inštitúciám. To, bohužiaľ, tiež nie je prípad Slovenska.

No a po tretie, dalo by sa to ešte urobiť v krajine, kde žije racionálna populácia, ktorá masívne nepodlieha nezmyslom zdieľaným na sociálnych sieťach. A to tiež nie je prípad Slovenska. Ľudia, ktorí veria nezmyslom, sú všade, no vždy záleží na miere. A Slovensko je vírusom dezinformácií, infodémiou, zasiahnuté veľmi masívne.

Takže nie sme spoločnosť, kde by sa plošné testovanie dalo zvládnuť?

Protiargumentom by mohlo byť, že ak sa niečo v akejkoľvek krajine pripravuje dlhodobo a systematicky, fungovať to môže. To je pravda, ale to teraz tiež nie je náš prípad. U nás sa plošné testovanie pripravuje pár dní. Pochopiteľne, že nakoniec sa môže podariť otestovať nadkritickú masu ľudí.

Budú však testy spoľahlivé? Nenakazia sa ľudia, keď sa zhromaždia pred odbernými miestami? Takýchto otázok by každý čitateľ vedel doplniť množstvo. Ja budem len rád, ak sa mýlim, no nejaké veľké predpoklady na úspech testovania zatiaľ nevidím.

Účasť by ste si netrúfli odhadnúť?

Nie, vieme o tom príliš málo. Len v utorok sme sa napríklad dozvedeli, že ľudia nad 65 rokov sa testovať nemusia. Ak pri voľbách hovoríme, že sa nerozhodnutí voliči rozhodnú až po príchode do volebnej miestnosti, teraz to bude obrazne tak, že ľudia sa pre testovanie rozhodnú až vo chvíli, keď im zavolá armáda. Agentúra AKO vydala prieskum, ktorý s nejakým odhadom účasti prišiel.

No tak ako pri všetkých prieskumoch musíme mať na pamäti, že ide o snímku z konkrétneho dňa tohto týždňa. Všetko sa ešte zásadne zmení niekoľkokrát, aj na základe skúseností z pilotného testovania na Orave a v Bardejove. Potenciálne oboma smermi, teda že ľudia prídu alebo naopak, že v návale emócií môžu začať testovanie bojkotovať.

Existuje niečo, o čom sa nehovorí, a môže to motivovať ľudí, aby na testovanie prišli?

Príbeh slovenského testovania už teraz sleduje celá Európa a rôzni experti budú neskôr podrobne analyzovať každý krok – aby sa z toho poučili vo svojich krajinách. Všetko, čo sa na Slovensku nepodarí, bude sledované a vyhodnocované. Ak by sme to náhodou pokazili príliš, bude sa o Slovensku hovoriť, a nie v dobrom. To by ľuďom asi prekážalo.

Michal Vašečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Asi nemá význam rozoberať, či na takýto typ akcie treba veľkú a dlhodobejšiu vysvetľovaciu kampaň. To je asi jasné. Ale čo vravíte na militaristický jazyk, ktorým plošné testovanie vláda dopĺňa? Ide o operáciu, nasadí sa armáda, minister zdravotníctva ho prirovnáva k SNP…

Mám z toho veľmi rozpačité dojmy. Ale uvedomujem si, že nemajú veľmi inú možnosť, ako tieto slová používať. Armáda je najdôveryhodnejšou inštitúciou v krajine. Funguje hierarchicky, prísne, bez spochybňovania, teda bez toho všetkého, do čoho sa slovenská spoločnosť ponorila: neúcty k autoritám, expertom, k stavu, keď si každý robí, čo chce. Vláda komunikuje to, na čo sme na Slovensku trochu zabudli.

Čo máte na mysli?

Veľa teraz počúvame, že sa „siaha na ľudské práva“. Aj keď aj ja sa cítim nekomfortne pri rôznych obmedzeniach práv a slobôd, musím konštatovať, že sme zabudli, že každý štát má v čase ohrozenia, živelnej katastrofy či pandémie možnosť prikázať ľuďom povinné testovanie či očkovanie, zakázať vychádzanie z domu či v prípade vojny dokonca mobilizáciu. To je predsa bežná vec aj v kovaných liberálnych demokraciách.

Dočasné obmedzenie práv občanov je možné, pravdaže, ak sú obmedzenia krátkodobé, jasne časovo ohraničené a presvedčivo odkomunikované. Po páde komunistického režimu sme sa tak dostali do paradoxnej situácie. Predchádzajúce režimy siahali na občianske a politické práva ľudí na každodennej báze. My teraz reagujeme druhým extrémom, a to predstavou, že štát nemá do života ľudí nijako vstupovať, a ak to robí, tak automaticky porušuje ich práva.

Ako premiér pomohol tomu, že si časť verejnosti personifikuje opatrenia proti koronavírusu, ale aj plošné testovanie, a preto ich odmieta, keď nezorganizovanie testovania hneď na prvej tlačovke spojil so svojou demisiou? Nerobí chybu, ak vo všeobecnosti boj proti pandémii zosobňuje cez samého seba?

Je to taký zvláštny sentiment ľudí, ktorí v sebe majú malého autoritára; a nehovorím to tentoraz negatívne, taká je minimálne polovica slovenskej populácie. V tom, že premiér tieto kroky zosobňuje so sebou, je jeho slabosť aj sila. Sila v tom, že ak veci vyjdú, on bude tým, ktorý to zariadil. Ak veci nevyjdú, tak všetko padne na jeho hlavu.

No z posledných mesiacov sme si už zvykli, že Igor Matovič veľmi rýchlo nájde vinníka. Stačí si spomenúť na apríl, keď sa zatvárali okresy počas Veľkej noci. Policajti splnili, čo mali, no on im povedal, že to zle pochopili. Bolo mi až trápne, ako pri tom prihrial stereotyp o tom, že policajti sú tí, ktorí pomalšie chápu. V jeho verzii „pomalšie chápali“, čo im múdry a osvietený panovník chcel povedať.

Odvtedy premiér našiel rôznych iných vinníkov, od Richarda Sulíka po prezidentku, ktorá v lete údajne zobrala vláde „najsilnejšiu zbraň“ proti koronavírusu, keď vetovala zákon umožňujúci monitorovanie ľudí vracajúcich sa zo zahraničia. Môže mu toto hľadanie vinníkov v niečom pomôcť alebo vnesie do spoločnosti len viac nepokoja?

To je zložitá otázka, väčšinou to nebýva tak, že by platilo len jedno alebo druhé. Nebýva to len sofistikovaná stratégia perfídneho lídra, ktorý zámerne polarizuje krajinu, a nebýva to ani čisto nevedomý proces človeka, ktorý nevie kontrolovať svoje emócie. Autoritárski lídri sú zväčša presvedčiví vtedy, keď majú dobrú stratégiu, ale sú zároveň aj sami sebou. Nehrajú to.

Igor Matovič je dostatočne inteligentný na to, aby vedel, že pri vysokej polarizácii spoločnosti síce časť verejnosti bude proti nemu, ale, naopak, v tej druhej časti bude utužovať kohéziu cez afinitu k jeho osobe. Takto to robí Orbán či Kaczyński.

Ale oni sú iní v dôležitej veci – sú ako lídri predvídateľní. Ich elektorát presne vie, čo má od nich čakať. Čiže, aj keby správanie sa Igora Matoviča bolo premyslenou stratégiou, úplne ju ničí nekonzistencia a chaotickosť v jeho komunikácii.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Na jar, v prvých mesiacoch pandémie, sa zdalo, akoby kotlebovci, ale ani dezinformačné médiá nevedeli túto tému uchopiť. Teraz vidíme, ako si Kotleba buduje svoj imidž práve na odpore proti pandemickým opatreniam. Môže tým osloviť aj niekoho iného ako svoje jadro?

Nemáme na to dáta, no trúfam si povedať, že nových voličov týmto nezíska. Ale jeho politika môže byť nepríjemne úspešná v tom, že bude postupne „šíriť nákazu“ do priestoru, ktorý by sme ešte stále mohli nazvať mainstreamom. Čiže medzi voličov Smeru, ale možno aj koaličnej Sme rodina či v SaS.

V tom vidím problém – Kotlebova stratégia prispeje k tomu, že bude pokračovať proces deštandardizácie mainstreamu. Ale myslím si, že ĽSNS rásť dramaticky nebude, tak ako asi nebude klesať. Jej elektorát sa uzatvoril do akejsi prapodivnej sekty, ktorá nerastie ani nepadá. No mainstream, ktorý je racionálny a vytvára politiky na základe dát a nie sentimentov, sa na Slovensku zmenšuje.

Kam to môže zájsť?

Môžeme sa ocitnúť v situácii, keď Kotleba na politickej scéne nebude vôbec dôležitý, ale budeme svedkami toho, že polovicu politickej scény nakazil svojimi myšlienkami či konšpiráciami. Pozrite sa na antivaxerov, to už v žiadnom prípade nie je okrajová časť spoločnosti.

Dnes je odporcov očkovania toľko, že je vlastne veľmi otázne, kto bude onedlho mainstreamom. Či tí, ktorí hovoria, že vakcinácia je niečo, čo od roku 1945 zachránilo obrovské množstvo životov a významne nám zlepšilo kvalitu života, alebo tí, ktorí hovoria, že je to nebezpečná hra s imunitou a je to dobré iba pre farmaceutické firmy.

Zaskočil vás najnovší prieskum Focusu, podľa ktorého takmer tretina učiteľov verí, že očkovanie proti covidu je príprava na očipovanie ľudí?

Prekvapilo ma to. Je to dôkaz, že aj ľudia, ktorí sa snažia byť racionálni, a ja sa k nim radím, podliehajú ilúziám o našej spoločnosti. Možno by sme mali nasiaknuť „konzervatívnou skepsou“ a pri pohľade na spoločnosť okolo nás zostať pri zemi. Prekvapilo ma to, lebo aj keď sa takýto výsledok asi dal očakávať, aspoň pri učiteľoch mám tie očakávania stále vyššie. Ak prieskum medzi učiteľmi prináša takéto výsledky, čo môžeme očakávať od ostatných?

Plošné testovanie ešte viac odkrylo odstup, ktorý si od seba udržujú premiér a prezidentka. Aký má vplyv na spoločnosť, keď ľudia vidia, že prezidentka sa netrhá, aby držala chrbát premiérovi? V Česku prezident Miloš Zeman bráni vládu oveľa aktívnejšie.

Ľudia to nepochybne vnímajú. V situáciách ohrozenia je pre verejnosť dôležité, aby tí, ktorí ich vedú, držali spolu. Prezidentka sa rozhodla zamerať na to, že nie je exekutívou, nie je tou, ktorá by mala pripravovať politiky, ale mala by byť tou, ktorá vnáša do spoločnosti pokoj a rozvážnosť. A presne to robí.

Prezidentka svojou činnosťou iba správne odhadla, že pandémia je špecifický typ nešťastia. Pri živelných pohromách si ľudia väčšinou pomáhajú. No pri pandémii od seba často bočia. Prezidentka správne cíti, že sa trhajú tie jemné prepojenia, ktoré držia spoločnosť pokope. Ona sa váhou svojej osobnosti snaží sociálnu solidaritu udržať. Svoju úlohu štátnika tak plní najlepšie zo všetkých vrcholných štátnych predstaviteľov.

Aby sme neboli len pesimistickí, objavilo sa niečo, čo vás na spoločnosti v týchto dňoch príjemne prekvapilo?

Pri vláde, ktorá skupinám postihnutým prvou či druhou vlnou pomohla ekonomicky menej ako Rakúsko či Česko, v absolútnych aj relatívnych číslach; pri vláde, ktorá vinou svojho premiéra komunikuje nie vždy konzistentne, to slovenská spoločnosť ešte stále zvláda pomerne dobre.

Aj keď sú tu veľmi problematické signály, že trpezlivosť ľudí je pri konci. Poznajúc iné spoločnosti, americkú či francúzsku, keby tie boli vystavené tomu, čomu sú vystavení Slováci, už by to explodovalo. Trpezlivosť je veľkou devízou slovenskej spoločnosti, ale nenapínajme tetivu donekonečna. Lebo naozaj môže prasknúť.

Michal Vašečka (1972)

Narodil sa ako Tatranec, od roku 1974 bol Bratislavčan, dnes sa považuje za Stredoeurópana. Vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a Masarykovej univerzite v Brne. Následne študoval na New School for Social Research v New Yorku a v roku 2004 získal titul PhD. na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity.

Pracoval pre Dokumentačné centrum pre výskum slovenskej spoločnosti, Inštitút pre verejné otázky a na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity. Založil Centrum pre výskum etnicity a kultúry. Bol poradcom Svetovej banky a Agentúry pre vedu a výskum SR.

Dnes pôsobí v think tanku Bratislava Policy Institute. Je predsedom redakčnej rady Denníka N.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Rozhovory

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie