Denník N

Martin M. Šimečka napísal knihu o pohybe v osamelej maringotke pod Muránskou planinou

Martin M. Šimečka pod Muránskou planinou. Foto N – Monika Kompaníková
Martin M. Šimečka pod Muránskou planinou. Foto N – Monika Kompaníková

„Máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako ja a máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom,“ vraví o svojej novej knihe Martin M. Šimečka.

[Pridajte sa do facebookovej skupiny, v ktorej môžete debatovať o profesionálnom športe, prinášať námety redakcii alebo sa jej pýtať otázky. Každý večer v nej nájdete sumár správ.]

Martin Milan Šimečka každý rok trávi niekoľko mesiacov na samote v sparťansky zariadenej maringotke, ktorú kúpil pred siedmimi rokmi na inzerát. Počas karantény tam napísal knihu, ktorú neskôr nazval Telesná výchova.

Lúky a lesy okolo obce Muránska Huta sú ohradníkmi rozdelené na veľké parcely, na ktorých sa pasú kone, kozy a kravy. Lúky sú spasené, rastú na nich vzácne stavače a mladé brezy. Pri prechádzke síce občas narazíte na kopu opracovaných kameňov a prastaré čerešne tam, kde kedysi stáli domy, no teraz je maringotka jediným obývaným obydlím široko-ďaleko. Aj stodolu, ktorá stojí na prudkom úbočí kúsok vedľa, sem preniesli brvno po brvne z iného miesta.

Martin M. Šimečka kniha Telesná výchova

Keď sme sa niekedy v januári pred parlamentnými voľbami rozprávali o jeho novej knihe, mal v hlave dve témy, o ktorých by chcel písať, a povedal si, že si jednu z nich vyberie podľa toho, ako dopadnú voľby – ak voľby opäť vyhrá Smer alebo vládu zostaví koalícia fašistov, nacionalistov a Smeru, bude písať o tom, ako žiť dobrý život v krajine, ktorá je prerastená korupciou a nenávisťou. Ak voľby dopadnú dobre, bude písať o pohybe.

„Vychádzal som z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako ja a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný má teda písať o pohybe, ak nie ja?“

Druhým dôvodom bol jeho vek – po šesťdesiatke má už odbehané a odplávané tisícky kilometrov, no telo už nefunguje tak ako kedysi. Pri písaní je dôležitá aj skúsenosť starnutia, vraví.

Martin M. Šimečka. Foto N – Monika Kompaníková
Foto N – Monika Kompaníková

V maringotke

Koncom mája sme zbalili do batoha spacáky, teplé oblečenie, trvanlivé konzervy, chlieb a jablká a na čítanie rukopis knihy Anne Applebaumovej Súmrak demokracie. Pripravované slovenské vydanie mal Milan doplniť svojím úvodom. Popri práci na svojej knihe o pohybe sa môže venovať aj eseji o tom, ako sa v Európe nenápadne zmráka nad demokraciou.

„Vyliezol som zo spacáka až po tom, čo do strechy maringotky prestal bubnovať dážď. V noci bola taká zima, že som spal s mobilom vo vrecku, aby sa nevybil. Zohrial som sa litrom čaju a tromi cigaretami, ktorými som odkladal okamih premeny z povaľača na bežca,“ píše Šimečka v prvej verzii rukopisu.

Ešte koncom mája sa v noci teplota na Muránskej planine pohybuje okolo nuly a v maringotke je len piecka na drevo, autobatéria a solárny panel, ktoré stačia na nabitie batérie telefónu a notebooku. Na benzínovom variči sa dá zohriať instantná polievka, na ohni upiecť slanina. Voda priteká plastovou hadicou z prameňa v kopcoch a ústi do starej vane, z ktorej zvyknú piť vodu kone a kozy. Treba ju prevariť, lebo do nádrže na kopci občas spadne myš alebo ju zapchá žaba.

„Bol to pocit organickej čistoty. Dlhým behom som vyhnal z pľúc dym zo včerajších cigariet, z krvi alkohol a stopy jedov z čínskej polievky a zo slovenskej konzervy, z mysle som vyčerpaním energie vypudil jedovaté myšlienky. Ale najmä to bol stav prázdnoty a nehybnosti, náznak smrti v jej láskavej podobe. Bolo to blažené vákuum, prestávka v živote.“

Kúsok od maringotky stojí stodola, v ktorej bývajú kozy, na klincoch visia konské postroje a na sene na povale sa môžu vyspať občasní návštevníci. Brvná stodoly sú očíslované – kým ju sem nepreniesli a neposkladali, stála na svahu o kus vyššie. Po chodníku, ktorý sa ťahá po vrstevnici popod úbočie, v jednej chvíli prebehnú štyri kone – na tých bez sediel klusá dcéra a syn majiteľa pozemkov, na ktorých stojí maringotka.

Karol Sládeček z Muránskej Huty má 14 koní a je bývalým psychológom z psychiatrickej liečebne Predná Hora. Strecha kaštieľa, v ktorom liečebňa sídli, vytŕča ponad vrcholce stromov na náprotivnom kopci. Začiatkom 20. storočia dal kaštieľ postaviť bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý obhospodaroval aj okolité lesy, železnice a huty. Jediným umelým svetlom, ktoré tu po zotmení konkuruje hviezdam, je biele svetlo na budove bývalej hvezdárne kúsok od liečebne. Tých zopár najsilnejších hviezd, ktoré vidí mestský človek, sa tu topí v miliardách maličkých, a keď je jasno, vidieť zreteľnú Mliečnu cestu.

Karolove kone sa počas dňa, keď na nich nejazdia klienti, pasú voľne okolo stajní alebo na lúkach za dedinou. Muránska Huta je posadená hlboko v údolí pod Muránskou planinou a leží v ochrannom pásme národného parku, žije v nej necelých dvesto obyvateľov a pohľad na ňu pri príchode z Revúcej alebo Brezna vám vyrazí dych. Kto sa tam nenarodil, ten je už cudzí, a keď sa Karolove kone vracajú s klientmi z prechádzky alebo z paše, nikdy nechodia cez dedinu, vždy len po lesných cestách – Karol totiž pochádza z Martina a dedinčanom kone prekážajú.

Foto N – Monika Kompaníková

Tatarka, vlčia svorka, voľby a radosť z trysku na koni

Hovoríme o Dominikovi Tatarkovi, ktorý sa mi z času na čas zapletie do života. Pochádzam z doliny, v ktorej Tatarka prežil svoje detstvo, poznám Plevník, v ktorom sa narodil, a príroda, ohyb Váhu, ktorý opisuje v Navrávačkách, sú mi dôverne známe. Šimečka bol Tatarkovým blízkym priateľom a považuje ho za svojho duchovného otca, ktorý ho naučil vnímať prírodu intelektuálne.

Napíname uši, či začujeme zavýjať vlka, no počuť len sovu.

„Cestou späť som bežal lesným chodníkom, ktorý mierne klesá k potoku. Tento chodník využíva tunajšia svorka vlkov, ktorých som v noci počul zavýjať, a ako už mnohokrát predtým, aj teraz som prežíval to, čo možno prežíva vlk: samozrejmosť behu, ktorý je prirodzenejší ako chôdza. Cítil som sa ako osamelý vlk bežiaci lesom,“ opisuje v rukopise spolužitie s vlkmi.

Milan večer pri ohni rozpráva o piatich kozách z Karolovho stáda, ktoré minulý rok vlčia svorka roztrhala a nechala tak – zrejme sa stádo stalo cvičným materiálom pre mladé vĺčatá.

„Zem nasiaknutá vodou zmäkla, jeden strom sa neudržal vo svahu a položil sa mi do cesty. Miniem chlpaté kusy vlčieho trusu, ktorý tu je ešte od zimy, aj ten kus srnčej lebky leží na svojom mieste.“ 

Od vlkov plynule prechádza k voľbám, Novembru, k svojmu otcovi, k tenisu, k technike kraulu, ku knihe, ktorej prvé surové kapitoly mám už prečítané, a potrebujeme sa porozprávať o tom, či je to dobrá cesta. A nakoniec o princípe neistoty, ktorý predpokladá, že sa vzdáte túžby po absolútnej kontrole nielen v športe, ale aj v živote: „Tí, ktorí chcú mať futbalovú loptu či tenisovú loptičku v každom okamihu pod kontrolou, aj tí, ktorých životnou stratégiou je odvrátenie rizika, bývajú obvykle sklamaní z výsledku. Robia totiž chybu, že sa odmietajú zmieriť s povahou bytia, ktorá je na neistote založená.“ Zbavenie sa tejto túžby prináša väčšie uspokojenie z pohybu a ľahkosť bytia.

Z juhu sme so sebou priniesli aj prvý teplý a bezveterný deň, keď ani v noci teplota neklesla k nule, a tak je noc na povale stodoly znesiteľná. Ráno je tiché a svieže, o šiestej počuť len vtáky a vodu špliechajúcu vo vani. V polospánku počujem, ako niekto berie zo stodoly sedlo.

V kotlíku na ohni varíme vodu na kávu a čaj a rozhovor plynule pokračuje. Medzitým zazvoní telefón – Milan prechádza do češtiny, a kým zovrie voda, podrobne niekomu do telefónu vysvetľuje vzťahy Slovákov a Čechov počas revolúcie a rozdeľovania federácie.

Neskôr sa rozhovor stočí k Mongolsku a jazde na koňoch. Tu sa každý rozhovor nakoniec stočí ku koňom. „Potom som si uvedomil, že predsa len mám nádej. Objavil som totiž číru radosť z trysku na koni. Ani oveľa lepší jazdci ako ja nemôžu s istotou predvídať správanie koňa a sú odkázaní na vieru, že im neuskočí spod sedla. Jazda na koni dokonale vystihuje rovnováhu medzi kontrolou a neistotou, ktorej sme vystavení v živote,“ píše v rukopise.

Foto N – Monika Kompaníková
Karol Sládeček a jeho kone. Foto N – Monika Kompaníková

Kone nepotrebujú vodcu

Predpoludním schádzame do doliny za Karolom do jazdeckého klubu Pod planinou – Milan bude popoludní sprevádzať na koni klientov klubu. „Vy koňovi neublížite. On môže ublížiť vám, ak vycíti, že sa bojíte,“ hovorí Karol pokojným hlasom terapeuta predtým, ako prvýkrát v živote vysadnem na konský chrbát, na tmavohnedú kobylu Gajamu. Gymnazistka Jazmína, ktorá zvykne cválať bez sedla, nás vedie pomalým krokom lesnými cestami až k maringotke a späť. Kone sú pokojné a zvyknuté nosiť bremeno neskúsených jazdcov.

„Britská etologička Lucy Reesová píše, že kone sú majstri synchronizácie a empatie, vďaka ktorej v stáde nepotrebujú vodcu, lebo neustále udržiavajú vzájomnú citovú rovnováhu. Tak sa správajú aj voči nám: pozorujú naše pohyby, študujú naše emócie a prispôsobujú tep svojho srdca tomu nášmu podľa toho, či cítia náš strach alebo pokoj.“

Podvečer sa opäť stretávame. Klientky, s ktorými Milan jazdil, sú jeho staré známe a evidentne si nerobia ťažkú hlavu z toho, kým je, čo všetko má za sebou, akých udalostí bol súčasťou a čo robí teraz. Tu v doline medzi koňmi slovné spojenie významný novinár, ktoré niekoľkokrát zaznie, akosi stráca na význame. Princíp neistoty je tu však princípom každodenného žitia.

Telesná výchova – kúpite u nás na obchod.dennikn.sk

kniha Telesná výchova

Cesta k zdraviu

Knihy

Kultúra, Slovensko, Šport a pohyb, Zdravie

Teraz najčítanejšie