Hrdzavejúci reťazák, žena boss a príroda zničená človekom. Pozrite si trojicu najlepších malieb ocenených v súťaži Maľba 2020

Nebol to zámer poroty, že každé z ocenenej trojice diel reprezentuje úplne iné prístupy k maľbe, hovorí Alexandra Kusá, historička umenia a riaditeľka Slovenskej národnej galérie.

Jedna vec ich však podľa nej predsa len spája: každý z ocenených autorov je vo svojej práci istým spôsobom angažovaný.

Kým víťazné dielo Natálie Šimonovej hovorí o spoločenskej pamäti a fyzickej (či mentálnej) degradácii, maľba Ev van Hettmerovej ocenená druhým miestom má jasný feministický náboj a dielo Miroslava Sandanusa možno na prvý pohľad zvádza k melancholickej, romantickej nálade, no vypovedá o vážnosti klimatickej krízy.

„V rozhodovaní poroty je, myslím, aj z výsledkov jasné, že vôbec nehrá rolu, ako sú ‚rozdané karty‘ na domácej scéne,“ hovorí Kusá, ktorá bola členkou štvorčlennej poroty súťaže.

Oveľa dôležitejšie bolo podľa nej jediné: vidieť diela naživo, v reálnej mierke. „To víťazné ma priam omráčilo, keď som vošla do miestnosti. Úplne žiari.“

Súťaž Maľba organizuje už pätnásť rokov Nadácia VÚB, traja víťazi získajú finančnú odmenu spolu vo výške 20-tisíc eur. Výstavu finalistov a ocenených diel si môžete pozrieť od 23. októbra do 22. novembra v bratislavskej Galérii Nedbalka.

Presvedčilo obsahom i formou

V čase pandémie, ktorá medzinárodným komisiám nepraje kontakt naživo, sprostredkúvali „oči“ ostatným porotcom – Andreasovi Hofferovi do Rakúska, Pálovi Gerberovi do Maďarska a Ondřejovi Horákovi do Česka – dve profesionálne kamery.

„Bola to veľmi obohacujúca diskusia – najmä v tom, že sa stretli názory teoretikov s maliarmi, čo je vždy veľmi zaujímavé, lebo sa pritom odhalí, ako inak o dielach uvažujeme,“ hovorí Alexandra Kusá.

V prvom kole posudzovali 115 prihlásených diel, ku ktorým majú vždy k dispozícii aj portfólio autora. Nejde teda iba o jeden obraz. „Keď ako porotca zvažujete, či dielo posunúť ďalej alebo nie, potrebujete vidieť aj kontext diela, a teda, či je obraz súčasťou výtvarného programu alebo ide skôr o náhodu – čo je tiež v poriadku, môže to byť u autora začiatok novej cesty. Vám to však pomôže rozhodnúť sa,“ hovorí Kusá.

A potom sa všetky osobné rebríčky porotcov ešte trochu zamiešajú a zmenia pri živom kontakte s finálovou dvadsiatkou, ktorá prešla prvým kolom. „To je ten finálny test, ktorý diela preverí. Mnohé z nich sú vo veľkých formátoch, ktoré môžu vyzerať dobre na obrázku, ale v realite ten formát neunesú, lebo to pre autorov nie je ľahké. To sa nám teraz nestalo vôbec,“ hovorí Kusá.

Víťazné dielo Natálie Šimonovej obstálo v oboch skúškach. Výška formátu je dva metre, Reťazák, ako dielo nazvala, pritom nie je samostatný obraz, ale súčasť celej série malieb s názvom Post štruktúra.

Autorka, ktorá je aktuálne študentkou v ateliéri Rastislava Podobu na banskobystrickej Akadémii umenia, v nej spracúva vizuálne silné motívy, ktoré na jednej strane reprezentujú minulosť, no svojím stavom zároveň poukazujú na súčasnosť a jej problémy. Zväčša ide o motívy známych detských preliezačiek, ktoré sú súčasťou mnohých sídlisk po celom Slovensku.

Porotcov však okrem práce s témou zaujala aj formálna stránka. Autorka totiž zaujímavým spôsobom narába s hrdzou. „V kombinácii s pastelom to pôsobí naozaj perfektne. Dielo je mierne plastické. Na veľkých plochách narába autorka s hrdzou ako s farbou a na menších plochách s ňou pracuje ako s pastou,“ hovorí Kusá.

Prízvukuje však, že naozaj nešlo len o prvotné očarenie materiálom. „Nie je to prvoplánový krok, naopak, vytvára v diele ďalšiu interpretačnú rovinu. Zároveň funguje aj z kompozičného hľadiska. Z obrazu plynie na diváka istá nostalgia a darí sa mu to napriek tomu, že ide o monumentálne, robustné dielo,“ dodáva.

Umenie už dávno nevyzerá iba ako Mona Lisa

Druhým miestom porota ocenila dielo Ev van Hettmerovej, čo je pre autorku rovnaký výsledok ako vlani. Jej maľba sa vyznačuje najmä uvoľneným rukopisom, expresívnym nábojom. V teórii maľby patrí do kategórie takzvanej bad painting (zlej maľby).

„Áno, viem si hneď predstaviť komentáre z diskusií na internete v štýle: to by som aj ja namaľoval,“ hovorí Alexandra Kusá. „Na to mám len jednu odpoveď: prečo ste to teda neurobili? Mohli ste vyhrať súťaž,“ dodáva so smiechom.

O čosi vážnejšie však konštatuje, že slovenské publikum je ešte stále pomerne konzervatívne, čo sa môže prejaviť – a pravidelne sa aj prejavuje – aj v laickom hodnotení finalistov či víťazov tejto súťaže a súčasného umenia vo všeobecnosti.

„Všetko to súvisí so vzdelávaním a s tým, že súčasné umenie naozaj nie je také jednoduché, že by vám naň stačil jeden pohľad a kategória páči/nepáči. Žiaľ, širšia verejnosť sa len málokedy dostáva do kontaktu s dielami súčasných autorov, a preto prevažuje názor, že umenie je Mona Lisa a nič iné,“ hovorí Kusá.

V tomto smere môže podľa nej pomôcť iba viac informácií, viac rôznorodých programov, komentovaných prehliadok a stretnutí s autormi. „Mám skúsenosť, že je možné zmeniť tento náš konzervatívny pohľad. A je fantastické vidieť, ako to ľudí oslobodí, keď im dáme kľúč, keď im môžeme vysvetliť, že umenie sa zmenilo a aj pohľad naň sa mení.“

Na diele Ev van Hettmerovej porota vyzdvihla najmä to, že vo svojej tvorbe vychádza primárne z vlastnej intímnej skúsenosti, no témy telesnosti, sexuality či feminizmu podáva ľahko a bez pátosu, „vďaka čomu zdanlivo nedokonalá či naivná detinská maľba pôsobí autenticky a uveriteľne“.

Krásna, no zničená príroda

Dielo Miroslava Sandanusa, ktoré získalo tretie miesto, tiež nie je osamotené. Je súčasťou jeho maliarskeho programu, v ktorom sa dlhodobo zaoberá ekologickými témami, inšpirovaný najmä konkrétnymi miestami masového výrubu lesov či nelegálnych skládok.

„V prvom momente toto dielo možno pôsobí ako krásna romantická krajina, čo podčiarkuje aj jeho štýl skôr klasickej, konzervatívnejšej maľby, no v skutočnosti zobrazuje naliehavosť ekologických problémov, ktorým čelíme. Práve toto napätie, kontrast, ktorý sa mu podarilo dosiahnuť, sa nám veľmi páčil,“ hovorí Alexandra Kusá.

Nielen toto dielo ju utvrdzuje v tom, že témy ekológie, klimatickej krízy a udržateľnosti sa stávajú témami súčasnej mladej generácie autorov a autoriek, čo vníma pozitívne. „Evidentne tu vyrastá generácia, ktorú to trápi, a to je vo svojej podstate dobre,“ hovorí Kusá.

Nielen preto, že v minulosti zastávala aj pozíciu kurátorky výstavy finalistov, má dobrý prehľad o tom, aká maľba na Slovensku vzniká. „Počas rokov sa prirodzene ukazujú akési vlny či trendy, ale to je normálne, tak to funguje všade vo svete. Nemyslím, že sú na mieste porovnania, či sa stav maľby zlepšuje alebo zhoršuje, skôr ho charakterizuje termín niveau stable, k čomu iste prispieva aj táto súťaž, ktorá mala medzi cieľmi snahu stimulovať scénu, a to sa jej darí,“ hovorí Kusá.

Pripomína, že k tomu, samozrejme, patria aj dohady či nesúhlas s porotou. „Hodnotenia poroty nikdy netreba brať ultimatívne, práve preto je dobré, že máme možnosť vybrať až dvadsať finalistov. Iná porota by pravdepodobne vybrala iných víťazov a aj my sme zvažovali viacerých adeptov do prvej trojice. Iste je príjemné vyhrať, ale neznamená to, že víťaz ‚dohodil oštep najďalej‘,“ dodáva.

Na otázku, ako a či sa pandémia odrazí v umení, ktoré práve teraz vzniká, keď sa pozrieme do dejín umenia, odpovedá, že je to nevyhnutné. „V každom období máme aj autorov, ktorí veľmi priamočiaro a prvoplánovo kopírujú skutočnosť. Odhliadnuc od nich, neviem, či nám táto skúsenosť prinesie do umenia nové témy, podľa mňa sa ukáže skôr v interpretačnej rovine. Možno o tom ešte nevieme, ale všetci sme sa zmenili a to sa nevyhnutne odrazí aj v umení. Badám to aj na sebe, že na niektoré veci a diela sa dnes – po skúsenosti s pandémiou – pozerám úplne inak.“

Výstavu finalistov a ocenených diel súťaže Maľba si môžete pozrieť od 23. októbra do 22. novembra v bratislavskej Galérii Nedbalka. Výstavu dopĺňa aj sprievodný katalóg s medailónmi o všetkých finalistoch, ktoré napísala Nina Gažovičová.