Človek ako ironický pamätník a biologický stĺp

Rudolf Krivoš zomrel po ťažkej chorobe v nedeľu 18. októbra 2020 vo veku 86 rokov. Bol posledným žijúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu a členom Spolku výtvarníkov Slovenska. Jeho rozsiahle maliarske dielo sa svojou autentickou výpoveďou a otvoreným postojom k človeku a svetu stalo neodmysliteľnou súčasťou slovenského výtvarného umenia.

Narodil sa 16. novembra 1933 v Tisovci, v rokoch 1951 – 1956 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení figurálnej maľby u profesora Jána Mudrocha. Za študijné výsledky a diplomovú prácu absolvoval čestný rok. V roku 1957 vystavoval na výstave Obrazy – Sochy, bolo to prvé vystúpenie mladých, ktorí iniciovali otázku vzťahu umenia k domácej tradícii. V tom istom roku si mladí výtvarníci okolo Vladimíra Kompánka a Andreja Barčíka založili Skupinu Mikuláša Galandu. Galandovci – Milan Laluha, Milan Paštéka, Pavol Tóth, Ivan Štubňa, Rudolf Krivoš a neskôr Andrej Rudavský počas trvania skupiny (1957 – 1968) vniesli do slovenského výtvarného umenia svieže obnovenie tradície so snahou prinavrátiť umeniu úprimnosť a autonómnosť umeleckej výpovede.

V období 60. rokov sa Krivošova tvorivá aktivita rozvíja v komornej maľbe, kresbe, ilustrácii i v monumentálnej interiérovej tvorbe v architektúre. V komornej tvorbe sa orientuje na figurálny motív a jeho premeny – od sochárskeho cítenia tvaru v redukovanej farebnosti sivých, čiernych a hnedých tónov v kontrapunkte s červenou až po vzťah priestoru k farbe, ktorý je konštantný v celom diele. Charakteristické v tomto období je reliéfne vrstvenie farebnej hmoty s použitím netradičných materiálov a technologických postupov – podsypávanie piesku pod farebnú hmotu, vrstvenie lazúr, ktoré prinášajú nové objavy vo svete štruktúr.

S  experimentovaním sa mení aj filozofia obrazového sveta v orientácii na etické problémy. Figúry a bloky figúr vystupujú z  pozadia a vyrastajú z geometrickej osnovy, zobrazujú človeka ako osamelú bytosť inštinktívneho vzdoru. Zobrazenie figúry má už všetky krivošovské znaky – atrofovanú hlavu, robustný trup, neskôr v spojení s guľou. V polovici 60. rokov oslobodzuje farbu zo skeletu chrániaceho svet štruktúr a necháva ju voľne stekať a pôsobiť ako živé médium. Reliéfne vrstvenie farebnej hmoty ustupuje temperamentnému expresívnemu maliarskemu gestu. Na obrazovej ploche sa preskupujú biologické a geometrické formy v konfrontácii vonkajšieho s vnútorným, objektívneho so subjektívnym svetom.

Elementárne geometrické tvary vo vzťahu k fragmentom ľudského tela vytvárajú napätie. Na obrazoch Postava so zrkadlom, Ramená a zrkadlá (1965) nastupuje farebná stupnica bielych, ružových a červených tónov – farieb ľudskej telesnosti. Spájanie geometrických a biologických foriem otvára umelcovi terén k patologickej analýze tela v olejoch Séria, Lis (1968). S rovnakým zanietením sa venuje kresbe. Aj tu – podobne ako v maľbe – je prítomné parciálne zobrazenie filozofických výpovedí o človeku a jeho existencii.

V 70. rokoch, teda v nežičlivom období totality, ktorá trestá mnohých umelcov za tvorivosť, je Krivoš pozbavený členstva vo Zväze výtvarných umelcov, čo znamenalo koniec vystavovania, predaja diel a prác v monumentálnej tvorbe. Oporu nachádzal v procese maľby, ktorý ho zaujímal viac ako finálny výsledok. V sérii obrazov Situácií a Rozporov prepája geometrické tvaroslovie s expresívnym vyjadrením figúry. Novo konštruovaný priestor je ochranou voči vonkajšiemu tlaku.

V presile smútku nachádza istoty v krajine detstva, v rodnom Gemeri. Spomienky podnecujú inšpiračné zdroje, ktoré sa premietnu v obrazovom cykle Návraty (1975 – 1985). Zobrazuje harmóniu človeka a prírody, ktorá pramení z najvnútornejších vrstiev vedomia a podvedomia archetypálnych predstáv. Voči nemenným istotám stavia chaotický svet. Sú to simultánne kompozície, v ktorých spájanie a prelínanie rôznych názorových rovín vytvára nové vzťahy a významy s ironickým podtextom.

Konflikt jedinca a totalitnej moci sa stupňuje v obrazovom cykle Pamätníkov (1987 – 1988), v ktorom napätie medzi prítomným a minulým, pokorou a vzdorom je formulované úvahami o uchovaní vnútornej slobody. Ironické pamätníky sú paródiou vznešenosti – Pamätník zdvihnutému prstu, Pamätníky lability, nerovnosti, lability a pokory (1988) apelujú na všetkých, ktorí sú ešte imúnni voči ľahostajnosti. Paralelne rozvíja cyklus Biologických stĺpov (1988 – 1992), v ktorom do fortissima stupňuje prepletanie a zmnožovanie ľudských fragmentov v prekvapujúcich konfiguráciách.

Krivoš o nich povedal: „Len ľudské stĺpy, umierajúce a znovu sa rodiace, dokážu niesť večné bremeno vlastného bytia, aj keď sa mu vzpierajú, vztyčujú, klesajú pod ním či deformujú sa.“ Irónia v nich sprítomňuje akt života a sebairónia je zbraňou proti ľútosti. Obrazový cyklus Prieniky (1997) symbolizuje večné bytie, ktoré splýva so slnkom na prahu nekonečna.

Rozsiahla je jeho výstavná činnosť doma i v zahraničí. Pripomeňme si jeho poslednú výstavu v Galérii mesta Bratislavy v roku 2017, ktorú pripravoval spolu s kurátorom Jurajom Mojžišom. Za svoju tvorbu získal mnohé významné ocenenia – Cenu Cypriána Majerníka (1968) a jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Pribinov kríž I. triedy (2014). Jeho diela sú zastúpené v štátnych a súkromných zbierkach.

Maliar Rudolf Krivoš pracoval do posledného dychu. Keď už nemohol maľovať, neustále kreslil. Jeho rozsiahla maliarska a kresbová tvorba zostane aktuálna svojou osobitnou silou, vitalitou, reflektovaním existencie človeka v neustálych premenách – človek s bremenom a vzdorom, človek ako ironický pamätník a biologický stĺp.