Denník N

Vylúčenie náhrady škody: je schválený zákon naozaj protiústavný?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je nepochybne namieste byť kritický voči zákonom, ktoré prijíma parlament. Dôležitá je však aj miera a spôsob, akým sa k tejto kritike pristupuje.

Ondrej Dostál je predseda Občianskej konzervatívnej strany (OKS) a poslanec Národnej rady (klub SaS)
Slávka Henčeková je právnička a asistentka poslanca Národnej rady Jána Benčíka (klub Za ľudí)

Ustanovenie novely zákona o ochrane verejného zdravia, ktorým sa vylúčila náhrada škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, vyvolalo veľkú vlnu pobúrenia pre pochybnosti o jeho súlade s ústavou. Mnohí mali dokonca hneď jasno, že dané ustanovenie je protiústavné a navyše aj nemorálne. Ako mnohé iné veci v živote to však nie je také jednoduché. Sporné ustanovenie totiž podľa nášho názoru možno vykladať aj spôsobom, ktorý je plne v súlade s ústavou.

Parlament minulý týždeň hlasmi koaličných poslancov schválil novelu zákona o ochrane verejného zdravia, ktorou sa vyjasnila právna povaha opatrení vydávaných Úradom verejného zdravotníctva SR v súvislosti s bojom proti pandémii covidu-19 a zároveň aj možnosť súdneho preskúmania zákonnosti týchto opatrení. To sú nesporné a mimoriadne dôležité pozitíva novely. Je totiž potrebné, aby sa opatrenia, ktorými sa zasahuje do základných práv a slobôd, navyše takýmto plošným spôsobom, schvaľovali a vykonávali ústavne a zákonne nesporným spôsobom a aby ich v prípade pochybností bolo možné preskúmať súdom. Teraz to už možné bude.

Najväčšiu pozornosť si však vyslúžilo ustanovenie novely, ktoré vylučuje právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania týchto opatrení. Prezidentka Zuzana Čaputová schválený zákon podpísala a zároveň oznámila, že predmetné ustanovenie napadne na Ústavnom súde, pretože ho považuje za protiústavné.

1. V čom je možná protiústavnosť schváleného zákona?

Novelou zákona sa do § 58 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia doplnil odsek 5, ktorý znie: „Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené.“

V Ústave Slovenskej republiky sa však v čl. 46 ods. 3 uvádza, že „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“.

Na prvý pohľad je rozpor medzi schváleným ustanovením zákona a ústavou úplne jasný. Až do očí bijúci. Zákon predsa nemôže úplne vylúčiť niečo, na čo priznáva právo priamo ústava.

2. Protiústavnosť verzus ústavne konformný výklad zákona

Keď Ústavný súd pri preskúmavaní súladu právnych predpisov dospeje k záveru, že nejaké ustanovenie zákona odporuje niektorému z ustanovení ústavy, stratí toto protiústavné ustanovenie zákona účinnosť, a ak ho parlament do šiestich mesiacov nezmení alebo nezruší, tak stratí aj platnosť.

Nie je to však jediná možnosť, ktorá môže nastať pri posudzovaní súladu zákona s ústavou. Niekedy je totiž možný aj viac ako jeden výklad zákona. A ak okrem výkladu nejakého ustanovenia zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, existuje aj taký výklad predmetného ustanovenia zákona, ktorý v rozpore s ústavou nie je, nie je dôvod, aby Ústavný súd konštatoval nesúlad zákona s ústavou. Konštatuje len to, že zákon je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom, teda že sa má uplatňovať ten výklad zákona, ktorý je v súlade s ústavou, nie ten, ktorý je s ústavou v rozpore.

Základná otázka teda je, či existuje aj ústavne konformný výklad ustanovenia zákona o vylúčení práva na náhradu škody a ušlého zisku. Existujú argumenty, na základe ktorých sa možno domnievať, že takýto výklad možný je.

3. Náhrada škody verzus kompenzačné a podporné schémy

Aby nedošlo k nedorozumeniu, je potrebné rozlišovať medzi náhradou škody a rôznymi štátnymi kompenzačnými a podpornými opatreniami.

Náhrada škody znamená právo domáhať sa na súde náhrady škody, ktorú štát alebo verejný sektor spôsobili svojimi rozhodnutiami a postupmi fyzickým osobám a právnickým osobám.

Kompenzačné a podporné opatrenia predstavujú opatrenia, ktorými štát na základe vlastných rozhodnutí, ktoré sa premietajú do zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov a iných aktov, podporuje subjekty negatívne postihnuté opatreniami na ochranu verejného zdravia alebo samotnou pandémiou.

Žiadny výklad sporného ustanovenia zákona o vylúčení práva na náhradu škody a ušlého zisku neznamená, že štát prestane uskutočňovať kompenzačné a podporné opatrenia v súvislosti s dôsledkami pandémie a v súvislosti s dôsledkami realizovaných opatrení na ochranu verejného zdravia. Ide o dve rôzne veci.

Aj keby sa ustanovenie o vylúčení práva na náhradu škody a ušlého zisku zakotvilo rovno do ústavy, kompenzačné a podporné opatrenia by mohli a mali pokračovať. Štát sa totiž môže rozhodnúť, že bude dotknutým subjektom kompenzovať dôsledky svojich opatrení alebo následky skutočností, ktoré sú mimo neho (pandémia, živelná pohroma) aj vtedy, keď na to dotknutý subjekt nemá súdom uznaný nárok. Jednoducho preto, že takú kompenzáciu považuje za správnu, spravodlivú, primeranú a potrebnú.

4. Nie je škoda ako škoda

Na posúdenie ústavnosti diskutovaného ustanovenia o vylúčení náhrady škody je však potrebné ešte jedno rozlíšenie. Platí totiž aj to, že nie je škoda ako škoda. Škodu v podobe zníženia príjmov, zvýšenia výdavkov alebo iného zásahu do práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb môže štát spôsobiť dvomi rôznymi spôsobmi.

Buď sa tak stane na základe zákona, prostredníctvom rozhodnutia, opatrenia či iného aktu verejnej správy, ktoré sú v súlade so zákonom, a postupom či procesom, ktoré sú v súlade so zákonom, alebo sa tak stane v dôsledku porušenia zákona. Tieto dve situácie je dôležité z hľadiska našej témy dôsledne rozlišovať.

Ústava totiž zakotvuje právo na náhradu škody iba za nezákonné rozhodnutia a nesprávne úradné postupy. Rovnako tak zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pri zákonných rozhodnutiach uplatňovaných postupmi, ktoré sú v súlade so zákonom, právo na náhradu škody nevzniká. Štát prostredníctvom zákonov stanovuje fyzickým osobám a právnickým osobám rôznorodé povinnosti, pravidlá a regulácie, ktorých plnenie im spôsobuje náklady, zvyšuje ich výdavky, obmedzuje ich príjmy, zasahuje do ich práv alebo obmedzuje niektoré ich aktivity. Deje sa tak z rôznorodých dôvodov – ochrana životného prostredia, ochrana spotrebiteľov, ochrana práv zamestnancov, bezpečnosť pri práci, ochrana verejného poriadku atď. A aj z dôvodu ochrany verejného zdravia. Ak sú tieto povinnosti stanovené zákonom alebo na základe zákona, prostredníctvom rozhodnutí a postupov, ktoré sú v súlade so zákonom, nemožno sa náhrady škody domáhať.

5. Je možný ústavne konformný výklad ustanovenia o vylúčení náhrady škody?

Nepochybne je. A to taký, že predmetné ustanovenie zákona sa týka – v zmysle vyššie uvedeného rozlíšenia – iba škody spôsobenej opatreniami, ktoré sú v súlade so zákonom a ktoré sú vykonávané v súlade so zákonom.

Teda že doplnený odsek 5 v § 58 zákona o ochrane verejného zdravia je potrebné interpretovať takto: Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb a ktoré sú v súlade so zákonom a sú uplatňované v súlade so zákonom, je vylúčené.

6. Argumenty v prospech ústavne konformného výkladu ustanovenia o vylúčení náhrady škody

  1. Zákon poskytuje právnu ochranu iba tým opatreniam a postupom, ktoré sú v súlade so zákonom

Je absurdné predpokladať, že by zákon stanovoval, že štátny orgán alebo iný orgán verejnej správy môže schváliť opatrenie, rozhodnutie alebo iný akt, ktorý bude v rozpore so zákonom a/alebo ho bude uplatňovať v rozpore so zákonom a dotyčný orgán nebude za to niesť žiadnu zodpovednosť. Inými slovami, že by zákon v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, stanovil, že štátny orgán môže konať v rozpore so zákonom.

Naopak, výklad, podľa ktorého zákon predpokladá, že opatrenia na ochranu zdravia sa prijímajú a uplatňujú v súlade so zákonom a ochranu pred náhradou škody poskytuje iba takýmto zákonným a zákonne uplatňovaným opatreniam, je logický, nie je v rozpore s ústavou ani so základnou logikou celého právneho poriadku vychádzajúceho z čl. 2 ods. 2 ústavy.

  1. Nenastáva rozpor so zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v § 3 ods. 1 ustanovuje, že štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci okrem iného aj nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Zároveň v § 3 ods. 2 stanovuje, že tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Zákon o ochrane verejného zdravia v § 58 ods. 5 vylučuje náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona. Ak by sme toto ustanovenie interpretovali iným ako ústavne konformným spôsobom, teda by sme pripustili, že vylúčenie náhrady škody sa vzťahuje aj na nezákonné opatrenia, § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 58 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia by boli v zjavnom rozpore. Prvý totiž vylučuje zbavenie sa zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, druhý by, naopak, vylučoval zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Právo, pochopiteľne, má výkladové pravidlá, pomocou ktorých by bolo možné tento rozpor dvoch ustanovení zákonov preklenúť a určiť, ktorá z protichodných a navzájom sa vylučujúcich právnych noriem má prednosť. Avšak v prípade, že sa prikloníme k ústavne konformnému výkladu, žiadny rozpor riešiť nemusíme, keďže prvé ustanovenie sa týka nezákonných rozhodnutí, druhé tých zákonných.

  1. Existencia ustanovenia o znášaní nákladov opatrení

Zákon o ochrane verejného zdravia aj doteraz obsahoval ustanovenie § 58 ods. 2, podľa ktorého „náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť“. To znamená, že aj dosiaľ náklady opatrení prijatých na základe tohto zákona znášali tí, ktorým boli povinnosti obsiahnuté v týchto opatreniach uložené.

Ustanovenie § 58 ods. 5 o vylúčení náhrady škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona podľa dôvodovej správy k návrhu zákona v podstate spresňuje ustanovenie § 58 ods. 2, aby sa vylúčili pochybnosti, že súčasťou oných nákladov pri plnení povinností sú aj prípadná škoda a ušlý zisk v dôsledku vykonávania (zákonných) opatrení. Inak povedané, že nákladmi sa nerozumejú len náklady na kúpu rúšok, ale aj náklady zatvorených prevádzok.

Aj doterajšie znenie zákona teda prenášalo náklady opatrení na ochranu zdravia na subjekty, ktorým sú týmito opatreniami ukladané povinnosti.

Platí to, samozrejme, iba o povinnostiach uložených zákonnými opatreniami. Je totiž zrejmé, že v prípade, že by takéto povinnosti boli uložené opatrením, ktoré by nebolo v súlade so zákonom alebo by nebolo uplatňované v súlade so zákonom, nič by nebránilo tomu, aby sa dotknutý subjekt domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle príslušných ustanovení ústavy a zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Ak je to tak a ak je § 58 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia iba spresnením § 58 ods. 2, tak je zrejmé, že vylúčenie náhrady škody a ušlého zisku sa týka iba opatrení, ktoré sú v súlade so zákonom.

  1. Všeobecné pravidlo, že náklady spojené s povinnosťami stanovenými zákonom alebo na základe zákona znášajú tí, ktorým sú tieto povinnosti určené

Ústavne konformný výklad ustanovení § 58 ods. 2 a 5 zákona o ochrane verejného zdravia je všeobecným pravidlom uplatňovaným v právnom systéme. Ak štát prostredníctvom zákonov a ich uplatňovania ukladá fyzickým osobám a právnickým osobám nejaké povinnosti, náklady s tým spojené znášajú dotknuté subjekty, ktoré sa nemôžu domáhať náhrady škody. S výnimkou prípadov zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutia (náhrada škody) alebo prípadov, keď sa štát rozhodne, že bude dôsledky niektorých svojich opatrení do istej miery kompenzovať (kompenzačné a podporné schémy, dotácie, iné formy podpory).

Ústavne nekonformný výklad § 58 ods. 5 by bol v rozpore s touto všeobecnou povahou legislatívy, lebo by poskytoval právnu ochranu aj nezákonným opatreniam štátu. Ak môžeme nejaké ustanovenie zákona interpretovať spôsobom, ktorý je v súlade s princípmi, na ktorých je postavený právny poriadok, alebo ho môžeme interpretovať v rozpore s týmito princípmi, tak ak nemáme veľmi vážne dôvody, aby sme sa priklonili k druhému spôsobu výkladu, mali by sme uplatniť ten prvý.

  1. Zjavná protiústavnosť ústavne nekonformného výkladu

Keď Ústavný súd posudzuje súlad zákonov s ústavou, niekedy to má jednoduchšie, inokedy zložitejšie. Niekedy je ten rozpor taký viditeľný, že si ho všimnú aj ľudia bez právnického vzdelania. Inokedy musí mať človek určité vedomosti o ústavnom práve, aby ho spozoroval. No a sú prípady, keď Ústavný súd dokáže konštatovať nesúlad zákona s ústavou iba na základe veľmi komplikovaných výkladov a konštrukcií, ktoré vyvolávajú pochybnosti či názorové rozdiely aj medzi samotnými sudcami Ústavného súdu.

No a potom tu máme ústavne nekonformný výklad § 58 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia. Teda taký, podľa ktorého je vylúčená zodpovednosť za škodu a ušlý zisk aj vo vzťahu k nezákonným opatreniam Úradu verejného zdravotníctva SR. Je to jasné ako facka.

Ústava hovorí o tom, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zákon zasa podľa ústavne nekonformného výkladu o tom, že právo na náhradu škody spôsobenej (aj nezákonným) rozhodnutím sa vylučuje. Rozpor je zjavný. Vidí ho každý. Niet o čom. Koniec.

Ak by sme prijali tento ústavne nekonformný výklad, bola by jeho protiústavnosť každému taká zjavná, až vzniká otázka, aký by vôbec malo zo strany zákonodarcu zmysel dopĺňať takéto ustanovenie do zákona. Načo by zákonodarca prijal ustanovenie, ktoré je bez najmenšej diskusie protiústavné a Ústavný súd ho musí obratom zrušiť? Základným východiskom výkladu práva je predpoklad takzvaného racionálneho zákonodarcu. Podľa tohto predpokladu zákonodarca netvorí nezmyselné, zjavne protiústavné ani nadbytočné právo. Jediné racionálne vysvetlenie tak v prípade výkladu sporného ustanovenia je, že zákonodarca predpokladá nie ústavne nekonformný, ale, naopak, ústavne konformný výklad tohto ustanovenia.

7. Argumenty v neprospech ústavne konformného výkladu

Existujú, samozrejme, aj argumenty hovoriace v neprospech ústavne konformného výkladu zákona, respektíve argumenty vyvolávajúce pochybnosti. Pozrime sa aspoň na dva z nich.

  1. Načo do zákona dopĺňať ustanovenie o vylúčení náhrady škody za zákonné opatrenia, ak to vyplýva z existujúceho znenia zákona aj zo všeobecných pravidiel?

Áno, načo? Ak sa doplnením odseku 5 do § 58 zákona o ochrane verejného zdravia vlastne nič nemení a naďalej možno vymáhať náhradu škody spôsobenej nezákonnými opatreniami a nemožno vymáhať náhradu škody spôsobenej zákonnými opatreniami, lebo tak to vyplýva zo všeobecnej povahy zákonných opatrení aj z ustanovenia § 58 ods. 2 o znášaní nákladov z plnenia povinností ustanovených opatreniami, prečo bolo potrebné dopĺňať ustanovenie o vylúčení náhrady škody a ušlého zisku?

Úprimne si priznajme, že nevedno. Znenie zákona je tak síce jednoznačnejšie a zrozumiteľnejšie (vyjasňuje sa, že nákladmi sa myslí aj škoda, aj ušlý zisk v dôsledku zákonných opatrení), ale na obsahu zákona sa tým vlastne nič nemení. Pochybnosť o skutočných motívoch, ktoré viedli navrhovateľov novely k zahrnutiu tohto ustanovenia do návrhu novely, teda existuje, ale úvaha o možnej nadbytočnosti predmetného ustanovenia môže len ťažko prebiť vyššie uvedené argumenty v prospech ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia.

  1. Je možné hovoriť o škode, ak nie je dôsledkom porušenia zákona?

O škode sa obvykle zvykne hovoriť v súvislosti s protiprávnym konaním. Čiže v súvislosti s porušením zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, respektíve s porušením právnej povinnosti stanovenej zákonom alebo na základe zákona, prípadne s nesprávnym úradným postupom. Ak teda namietaný § 58 ods. 5 hovorí o vylúčení zodpovednosti za škodu, nie je jasné, že sa tým myslí škoda ako dôsledok protiprávneho konania? A že sa termínom škoda nemôže označovať dôsledok rozhodnutia, ktoré je v súlade so zákonom?

Hoci to znie vcelku logicky, nie je to tak. A škoda môže vzniknúť aj ako dôsledok konania, ktoré nie je protiprávne.

Ak by sa škoda spájala výlučne s protiprávnym konaním, tak by nebol dôvod, aby čl. 46 ods. 3 ústavy hovoril o práve na náhradu právo škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy. Stačilo by, keby ústava zakotvila právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, lebo by bolo jasné, že škoda môže vzniknúť iba z nezákonného rozhodnutia, nie zákonného. Ústava však viaže právo na náhradu škody len na nezákonné rozhodnutia (a nesprávny úradný postup). Ak je to potrebné rozlišovať, implicitne z toho vyplýva, že môže existovať aj škoda spôsobená zákonným rozhodnutím.

Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ustanovuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a v § 6 ods. 4 určuje, že „za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky“. Zákon teda pripúšťa, že škoda môže vzniknúť napríklad aj v dôsledku schválenia zákona (čl. 86 písm. a) ústavy). Náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím však v zmysle zákona nie je možné vymáhať, pretože schválenie zákona nie je nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym úradným postupom.

8. Je vylúčenie náhrady škody a ušlého zisku v súlade s ústavou?

O tom rozhodne Ústavný súd, ktorý o rozhodnutie v tejto veci požiada pani prezidentka. Je na Ústavnom súde, ako vo veci rozhodne – a je pokojne možné, že sa prikloní k inému výkladu a dospeje k záveru, že predmetné ustanovenie nie je v súlade s ústavou.

Vyššie uvedená argumentácia si nenárokuje nepriestrelnosť a nie je nespochybniteľná. Ukazuje však, že vec je zložitejšia a nie je jasná ako facka. Taktiež ukazuje, že existujú argumenty, na základe ktorých je možné predmetné ustanovenie zákona interpretovať ústavne konformným spôsobom, teda že existuje aj výklad, pri ktorom nie je toto ustanovenie zákona v rozpore s ústavou. Prípadné rozhodnutie Ústavného súdu o protiústavnosti zákona by sa s touto argumentáciou malo vyrovnať a vysvetliť, prečo nie je možné zákon vykladať ústavne konformným spôsobom, ale je potrebné konštatovať nesúlad zákona s ústavou a napadnuté ustanovenie zrušiť.

9. Ak boli opatrenia protizákonné, možno sa dožadovať náhrady škody?

V prvom rade je potrebné povedať, že nevieme, či boli opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR prijímané v rozpore so zákonom. Viacerí právnici už dlhšie upozorňovali na možný nesúlad opatrení s ústavou a so zákonmi. K názoru, že opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR sú protizákonné, dospela aj generálna prokuratúra. Stále je to však iba názor, nie autoritatívne a záväzné rozhodnutie, ktoré by mohol urobiť len súd. Žiadny súd dosiaľ, pokiaľ je známe, o protizákonnosti opatrení nerozhodol.

Vzhľadom na vyjasnenie právnej povahy opatrení na ochranu verejného zdravia, ku ktorému došlo prostredníctvom schválenej novely, by už v budúcnosti k takým veľkým pochybnostiam o súlade opatrení so zákonom dochádzať nemalo. Ak sa objavia, bude existovať jasne definovaný spôsob, ako to zistiť – obrátiť sa na Ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov. To všetko vďaka minulotýždňovej novele schválenej parlamentom.

Pripusťme však, že niektoré z doterajších opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR boli v rozpore so zákonom a že o tom rozhodne súd. Bude si možné v takom prípade uplatňovať náhradu škody a ušlého zisku spôsobených opatreniami, ktoré neboli v súlade so zákonom?

Podľa doterajšieho právneho stavu do prijatia minulotýždňovej novely nepochybne áno. Nič tomu nebránilo.

Podľa novelou zmeneného právneho stavu tiež. Existujú totiž iba dve možnosti:

  1. Ustanovenie o vylúčení náhrady škody je protiústavné a Ústavný súd ho zruší.

  2. Ustanovenie o vylúčení náhrady škody sa bude vykladať ústavne konformným spôsobom, teda tak, že poskytuje ochranu iba zákonným opatreniam, takže náhradu škody spôsobenú nezákonnými opatreniami bude možné vymáhať.

  1. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

Okrem práva na náhradu škody zakotvuje ústava aj ochranu vlastníckeho práva a možnosť jeho obmedzenia iba za primeranú náhradu, a to v čl. 20 ods. 4. Nie všetky opatrenia na ochranu verejného zdravia majú charakter obmedzovania vlastníckeho práva. Ak vám niekto nariadi nosiť rúška a používať dezinfekciu, sú s tým spojené určité náklady (napríklad na zakúpenie rúška a dezinfekcie), ale zrejme neexistuje súd, ktorý by takýto zásah posúdil ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Niektoré opatrenia by však takýmto spôsobom teoreticky posúdené byť mohli, napríklad v prípade opatrení, ktorými došlo k zavretiu prevádzok či zákazu usporadúvania hromadných podujatí kultúrneho, športového či iného charakteru. Ak by súd dospel k záveru, že opatrenia mali charakter núteného obmedzenia vlastníckych práv, bez ohľadu na zákonnosť opatrení a bez ohľadu na vylúčenie náhrady škody a ušlého zisku by pravdepodobne bolo možné domáhať sa primeranej náhrady za takéto nútené obmedzenie vlastníckych práv.

Práve vážnosť zásahu do vlastníckych práv opatreniami na ochranu verejného zdravia posudzoval rakúsky ústavný súdny dvor. Na jeho rozhodnutie sa odvolávala aj dôvodová správa k návrhu minulotýždňovej novely zákona o ochrane verejného zdravia v časti týkajúcej sa vylúčenia náhrady škody a ušlého zisku. Rakúsky ústavný súdny dvor neposúdil obmedzenia prevádzok ako vyvlastnenie alebo také neprimerané obmedzenie vlastníckych práv, ktorému by bolo potrebné priznať náhradu škody z dôvodu, že opatrenia boli súčasťou balíka opatrení proti covidu-19, ale zároveň došlo ku kompenzácii vzniknutých škôd prostredníctvom záchranných balíčkov na zmiernenie ekonomických dôsledkov zákazov a obmedzení.

Keďže bez ohľadu na to, či bude ustanovenie o vylúčení náhrady škody a ušlého zisku Ústavným súdom zrušené ako protiústavné alebo Ústavný súd skonštatuje, že toto ustanovenie je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom, nie je vylúčené, že sa podobného súdneho prieskumu prijímaných opatrení dočkáme aj na Slovensku. Preto je dôležité, aby podporné a kompenzačné opatrenia boli dostatočné, aby mohli byť posúdené ako primeraná náhrada zásahu do vlastníckych práv, ktorý opatrenia na ochranu verejného zdravia predstavujú.

Záver

Je nepochybne namieste byť kritický voči zákonom, ktoré prijíma parlament. Je taktiež nepochybne namieste byť voči prijímaným zákonom obozretný o to viac, ak sú prijímané v skrátenom legislatívnom konaní. Dôležitá je však aj miera a spôsob, akým sa k tejto kritike pristupuje. V dnešnom období pandémie, ktorú len ťažko zvládneme bez elementárnej dôvery v štátnu moc, je možno lepšie zvážiť unáhlenú búrlivú kritiku, neprehlbovať nedôveru ľudí, a ak je to možné, snažiť sa v situáciách ako táto najprv hľadať napríklad aj ústavne konformný výklad schvaľovaných zmien. A vlastne sa tak všeobecne snažiť nájsť aj určitý zmier a pomôcť tomu, aby veci fungovali.

Politici píšu

Teraz najčítanejšie