Dá sa byť stále milý, príjemný a ochotný? Psychológovia si to nemyslia. Tí, čo takí sú, niečo skrývajú
Mama Aleny sa vždy hlásila, keď bolo treba pomôcť. Jej deti tým však trpeli.
O Aleninej mame ľudia nehovorili inak ako o dobráčke od kosti. Doma ju však poznali celkom inak. „Bolo treba urobiť niečo extra do školy? Upratať kostol? Navariť chorej susede? Zorganizovať zbierku pre vážne choré dieťa v dedine? Zasadnúť do volebnej komisie? Zobrať za kolegyňu zmenu, hoci to bude znamenať, že v práci budete 24 hodín v kuse? Na čokoľvek si spomeniete, moja mama sa vždy hlásila ako prvá,“ opisuje Alena.
Jej mama nebola vždy len ochotná, ale aj prívetivá, usmievavá, jej ústa plné slov ako: samozrejme, bez problému, rada pomôžem, čokoľvek by ste potrebovali, som tu. V práci aj v dedine, kde žili, si ju vážili, obdivovali, spoliehali sa na ňu.
Ale doma to vôbec nebolo také idylické. Alena mala ešte dve mladšie sestry. S mamou žili samy, s otcom sa rozviedla už počas tehotenstva s najmladšou dcérou.
„Mama vždy hovorila, že otec bol neschopný a nevedel sa o nič postarať. Neskôr vyšlo najavo, že to bolo