Príprava na prvé sväté prijímanie sa skončila sexuálnym zneužívaním, umelec Kristián Németh upozorňuje na nečinnosť cirkvi

Finalista Ceny Oskára Čepana vytvoril dielo, ktoré zachytáva svedectvá jeho mamy a tety. Obe zažili v polovici 60. rokov sexuálne zneužívanie tým istým kňazom, ktorý dnes už nežije. „U nás sú obete často obviňované, aj preto je stále málo tých, ktorí sa odvážia prehovoriť,“ hovorí Kristián Németh.

V rozhovore hovorí aj o tom, či ho vo vzťahu k cirkvi ako homosexuála ovplyvnil jej odmietavý postoj voči právam LGBTI a ako si vysvetľuje, že niektorí slovenskí kňazi a biskupi nepočujú, čo hovorí pápež František.

Nová synagóga v Žiline, v ktorej sa tento rok koná finálová výstava Ceny Oskára Čepana, je opäť otvorená. Dielo Kristiána Németha však  sprostredkúva aj sprievodný web The Children of Ján Moksó, ktorý si môžete pozrieť online.

Ako k tomu došlo, že ste sa o príbehu svojej mamy a tety vôbec dozvedeli?

To je vlastne záhada. Keď som v roku 2011 pripravoval projekt Let The Little Children Come To Me, tak som sa na to spýtal mojej mamy. Poznal som ten príbeh z detstva, no nevieme sa zhodnúť, ako sa ku mne dostal, lebo moja mama tvrdí, že mi ho určite nepovedala a že som ho možno len započul, keď sa o tom rozprávala s kamarátkou. Ja mám pocit, že mi ho povedala priamo, no to vlastne nie je podstatné.

Dlho vaša mama zvažovala, či vám o tom porozpráva aj na záznam, ktorý je dnes verejný?

Áno, zvažovala to. Nevedela úplne presne, čo s tým a či s tým chce ísť von. Napokon sa rozhodla, že to urobí, za čo som jej veľmi vďačný. Som rád, že sa nebála. Už vtedy sme nahrali aj krátku audio výpoveď. To sme ešte nevedeli, že existujú aj ďalšie obete toho istého kňaza, dokonca v rámci našej rodiny.

Mama so svojou sesternicou, tetou Gizi, o sebe navzájom nevedeli?

Nie, nevedeli. Keď som sa stal finalistom Čepana, rozhodol som sa, že sa k tejto téme vrátim, lebo ju považujem za dôležitú. Cena má istú mediálnu pozornosť a to som chcel využiť, aby som na túto tému upozornil a aby sa o nej v spoločnosti viac hovorilo.

Maminu som oboznámil s tým, že sa k jej príbehu chcem vrátiť, aby o tom vedela. Nemala s tým žiaden problém. Myslím, že pred tými deviatimi rokmi s tým ešte nebola úplne stotožnená, no teraz je už, zdá sa, rada, že sa tým zaoberám. Začal som teda robiť výskum, snažil som sa nájsť staré fotografie zo 60. rokov a čo najviac informácií z farnosti Báč, kde slúžil tento kňaz – Ján Moksó.

Moja mama teda vedela, že na tom pracujem, a raz sa k tejto téme počas stretnutia s tetou Gizi dostali v rozhovore. A ona zrazu povedala, že si to tiež pamätá, ako ju ten istý farár obchytkával, strkal jej ruku pod sukňu a hladkal ju na intímnych miestach.

Aký k tomu zaujala postoj – chcela vám o tom tiež porozprávať?

Ona je úplne iná ako moja mama. Moja mama veľmi zvažovala dôsledky, čo je pre ňu typické aj v iných situáciách, teta Gizi je o čosi priamejšia. Keď som jej povedal, že by som s ňou chcel urobiť rozhovor, dal som jej aj možnosť anonymity či zmeny hlasu, okamžite súhlasila a nemala absolútne problém zverejniť aj svoju identitu.

Našli ste ešte aj nejaké ďalšie ženy, ktoré mali rovnakú skúsenosť?

Áno, našiel, dokonca sme aj urobili rozhovor, ale napokon som sa rozhodol, že ho nepoužijem. Zdalo sa mi, že s tým nebola úplne stotožnená, a prevážil u mňa pocit, že bude lepšie, keď ho nezverejním. Cítil som obavy a nechcel som ju dostať do akejkoľvek nepríjemnej situácie.

Ak by som chcel hľadať ďalšie obete, je možné, že by som ich našiel, no na to by som potreboval viac času a nielen to. Ženy, ktoré mi o tejto skúsenosti porozprávali, sú mi blízke, majú vo mňa dôveru. S niekým, kto ma nikdy nevidel, by to zrejme bolo oveľa ťažšie, keďže ide o takú citlivú tému. Nemôžete len tak niekomu zaklopať na dvere a spýtať sa, či ho náhodou nezneužíval kňaz.

Vaša mama aj teta Gizi sa zhodujú v tom, že na udalosti spred desiatok rokov si spomenuli, až keď sa v médiách zverejnilo viacero podobných prípadov. Uvedomili si, že čosi podobné zažívali aj ony. Je toto jeden z dôvodov, prečo o tom hovoríte vo svojej tvorbe – aby ste posmelili viaceré obete hovoriť?

Verím, že pre mnohých to môže byť pozitívny príklad, ktorý im ukáže, že sa za to nemusia hanbiť a môžu o svojej skúsenosti, nech bola akokoľvek nepríjemná a hrozná, hovoriť. Mojím cieľom je upozorniť na to, že sa to deje aj u nás, a to, že dosiaľ poznáme len málo verejne známych prípadov, nemusí odrážať skutočnosť. Tých, ktorí sa rozhodnú hovoriť, je stále len veľmi málo a neraz sú obviňovaní, že si to celé iba vymysleli, respektíve že tak sa to určite nestalo. Aj preto je dôležité, aby týchto hlasov bolo viac.

Spomínali ste, že ste sa vracali k informáciám o farárovi Jánovi Moksóovi, ktorý od roku 1957 do roku 1969 slúžil vo farnosti Báč. Čo ste zistili?

Keď som sa naňho pýtal ľudí v obci, ktorí by si ho mohli pamätať, nespomínal som dôvod, prečo sa naňho pýtam. Chcel som len vedieť, aké budú ich reakcie. Vyšiel mi z toho sumár rôznych informácií, z ktorých časť zrejme môžeme považovať za klebety typu, že mal milenku. Tento kňaz už zomrel, nevieme ho teda s týmito informáciami nijako konfrontovať ani ich overiť, zo spomienok ľudí však v celkovom dojme nevyznel veľmi dobre. Viacerí spomínali, že veľa pil, jedna historka dokonca hovorí, že na nejaký sobáš prišiel pod vplyvom alkoholu a namiesto pasáže pre sobáš začal čítať pasáž pre pohreb. Niečo pravdy na tom však zrejme bolo, lebo práve pre alkohol z Báču napokon odišiel, teda – bol preložený.

Z vašich predošlých diel je zrejmé, že ste boli vychovávaný v tradičnej kresťanskej viere. Keď ste doma o tomto príbehu začali hovoriť, nepýtali ste sa mamy, či to v nej nenaštrbilo vieru a prečo to nemalo vplyv na vašu výchovu?

Nie. Ona aj v rozhovore, ktorý som s ňou urobil, hovorí, že je stále veriaca a viera je pre ňu veľmi dôležitá, a to napriek tomu, čo sa jej stalo. Nedávno sme mali v rodine prvé sväté prijímanie, a teda udalosť, pri ktorej sa ona po prvýkrát stretla so sexuálnym zneužívaním, no nijako túto skúsenosť nevzťahuje na svoje aktuálne prežívanie viery. Asi to je odpoveď, prečo aj nás doma viedla ku kresťanskej viere, chápem to a akceptujem.

Kedy ste začali prehodnocovať svoju príslušnosť k cirkvi?

Myslím, že to kopíruje začiatok môjho doktorandského štúdia, a teda rok 2016/2017. Dovtedy som akoby stále nejakým spôsobom „hľadal Boha“, no prišiel som na to, že tú cestu nájsť neviem a že by bolo odo mňa pokrytecké, keby som naďalej hovoril, že som veriaci, lebo to tak nie je. Momentálne sa považujem za ateistu.

Ako to vzala vaša mama?

Nerozprávali sme sa o tom, nebola na to príležitosť, aby som nastolil túto otázku. Dozvie sa to teda až z tohto rozhovoru, ale nemyslím si, že bude prekvapená, a nemyslím si ani, že s tým bude mať problém, lebo pozná moje názory a môj pohľad na svet.

A ako sa ako veriaca vyrovnala s vašou homosexuálnou orientáciou?

Mamina je síce veriaca, ale rovnako ako ja vie byť kritická voči cirkvi a nesúhlasí s viacerými jej postojmi. Preto pre ňu nebol problém prijať túto skutočnosť, vždy ma podporovala.

V roku 2009 ste nakrútili video Mreže, v ktorom sa spovedáte kňazovi a ste konfrontovaný s tým, ako vám hovorí, že ak žijete v homosexuálnom vzťahu, nemôžete sa aktívne zúčastňovať na sviatostiach, a teda vám nemôže dať ani rozhrešenie, kým by ste tento vzťah neukončili. Aký vplyv mal na váš vzťah k cirkvi práve postoj cirkvi voči sexuálnym menšinám?

Momentálne to beriem s nadhľadom. To, čo zaznelo vo videu, boli názory vtedajšej cirkvi, nie osobné názory konkrétneho farára a tak som to aj vnímal. Cirkev na Slovensku skrátka takto uvažuje. Problém je, že má obrovský vplyv v spoločnosti a aj na politiku štátu, čo je podľa mňa aj dôvodom, pre ktorý stále na Slovensku nemáme napríklad právo na registrované partnerstvá.

S názormi našej cirkvi nesúhlasím, ale snažím sa to brať pragmaticky, s nadhľadom a verím, že sa to raz zmení.

Pápež František sa už v minulosti prihovoril rodičom LGBTI ľudí, teraz dokonca vyslovil podporu registrovaným partnerstvám. Ako si vysvetľujete, že na Slovensku tieto jeho slová neberú biskupi tak celkom vážne?

Je to záhada, akoby sa k našim biskupom a kňazom nedostávali správne informácie.

Aj nedávno som sa zapojil do jednej online debaty s kňazom, ktorý v nejakej veci kritizoval pána Bezáka. Bol dosť vyhranený, tak som mu len napísal, že by si mal brať príklad od pápeža Františka, na čo mi on odpísal, že ten by s ním určite súhlasil. To už som sa len začudoval, viem, že číta rôzne konšpiračné weby, ktoré potom zdieľa, no i tak ma to prekvapilo.

Je to zvláštne, ako odlišne dokážeme vnímať informácie a aj z toho, čo hovorí pápež, si vyberáme len určitú časť, ktorá nám vyhovuje.

Aký by mal byť podľa vás ideálny scenár v prípadoch, aký zažila aj vaša mama či teta? Čo by ste považovali za správne riešenie?

Ideálny scenár by bol ten, že keď sa raz cirkev dozvie o nejakom prípade – či je to článok v novinách, alebo súkromná informácia –, tak začne konať aj bez toho, aby sa prihlásila a ozvala samotná obeť.

Momentálne to funguje presne naopak – ako prvá má začať konať obeť, ktorá má situáciu nahlásiť a informovať o nej konferenciu biskupov, ktorí potom môžu začať konať. Lenže to je nesprávny postup. Sami by mali urobiť prvý krok, ak sa o niečom podobnom dozvedia.

V tomto smere mám aj vlastnú skúsenosť s prípadom mojej mamy. V roku 2014 som sa zúčastnil väčšej kolektívnej výstavy v Moskve, pri tejto príležitosti vyšiel v denníku Új Szó rozhovor, v ktorom som hovoril jednak o diele Mreže, v ktorom je zaznamenaná spoveď, ale aj o prípade mojej mamy, ktorá zažila sexuálne zneužívanie. Spomenul som, že sa to stalo, keď sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, a že ju sexuálne zneužíval farár z Báču.

Konferencia biskupov Slovenska na tento rozhovor reagovala oficiálnym stanoviskom, v ktorom odsúdili dielo Mreže s argumentom, že som porušil spovedné tajomstvo. Chápem to a akceptujem, hoci to nesedí úplne, lebo spovedné tajomstvo musí dodržať iba kňaz, za svoje „odtajnenie“ spovede som teda zodpovedný ja sám. Čo ma však zarazilo, bolo, že ani jediným slovom sa nezmienili o prípade mojej mamy. Ich selektívny prístup k tomu, čo bolo v rozhovore, bol pre mňa naozaj zarážajúci.

Komunikovali ste spätne s kňazom, ktorý bol vo videu?

Nie, nehovoril som s ním a pred pár rokmi zomrel. Pre mňa to bolo jedno z prvých diel, ktoré som urobil ako čerstvý študent na VŠVU, a dnes by som k tomu aj sám pristúpil trochu inak. Zrejme by som mu o tom dal aj sám vedieť a vysvetlil mu, o čo mi išlo. On ma spätne nekontaktoval. Priznávam, že vtedy som nad tým takto ešte neuvažoval, mal som v sebe frustráciu, otázky, ktoré ma trápili a ktoré som týmto dielom chcel dať von.

Okrem toho, že z tejto spovede vzniklo dielo, ako ste osobne vnímali to, čo vám kňaz hovoril?

Mňa to, možno prekvapivo, istým spôsobom upokojilo. Z toho, čo hovoril, bolo cítiť, že s týmito ľuďmi súcití a má pre inú sexuálnu orientáciu pochopenie. Veci, ktoré spomínal, boli zaužívané dogmy, ktoré hlása cirkev. Hovoril teda síce to, čo mal povedať, ale bolo zrejmé, že je empatický a že to chápe.

Toto prvé dielo zároveň akoby určilo váš ďalší umelecký program a to, akým témam sa dodnes venujete. Bola to vtedy vaša vedomá voľba?

Nie, často som nad tým rozmýšľal, lebo dostávam otázku, prečo sa venujem práve týmto témam, no vtedy to bolo naozaj úplne intuitívne a spontánne. Nerozhodla žiadna konkrétna udalosť.

Ako som spomínal, mal som v sebe istú frustráciu z bežného života, ktorú som sa rozhodol takto spracovať. A tá frustrácia sa len zväčšovala, čím intenzívnejšie som sa téme postoja cirkvi voči sexuálnym menšinám venoval. A tak je to v podstate dodnes, akurát sa už snažím mať viac pragmatický postoj, no keď sa pozriem späť, od toho prvého diela už uplynulo viac ako desať rokov a my sme sa vôbec nikam nepohli. To je tá frustrácia, o ktorej hovorím.

Cítite v tomto smere aspoň nejakú šancu na zmenu?

Nie, dokonca mám pocit, že sa to zhoršuje, keď vidíme, ako ide cirkev ruka v ruke s politikou a aký má na to, čo sa u nás deje, stále veľký vplyv. Veď aj plošný zákaz hromadných podujatí premiér nedávno zrušil s najväčšou pravdepodobnosťou len preto, lebo sa ozvala konferencia biskupov.

Čo by sa muselo stať, aby sa to zmenilo?

Museli by sme mať iných vládnych politikov. Lebo to, ako oni prezentujú a poukazujú na problémy sexuálnych menšín, má veľký vplyv na to, ako k nim potom pristupuje aj väčšinová spoločnosť. Iná politická klíma by priniesla zmenu spoločenského nastavenia a ja verím, že potom by prišlo aj na legislatívu. Skvelým príkladom pre ostatných politikov je aspoň prezidentka Zuzana Čaputová.

Nakoľko váš partnerský život a napríklad rozhodnutie založiť si rodinu ovplyvňuje práve to, že na to nemáme právne možnosti – či už registrované partnerstvo, alebo napríklad adopciu detí pármi rovnakého pohlavia?

Dlho som nad tým uvažoval sám a uvažovali sme nad tým aj s partnerom. Ja som pôvodne rodinu navrhoval, on to mal opačne a momentálne nad touto možnosťou neuvažujeme, hoci ktovie, čo bude o pár rokov. Okrem adopcie by sme mali aj iné možnosti. Ak by sme sa však niekedy v budúcnosti rozhodli, že to skúsime, osobne by som radšej volil cestu adopcie. Detí, ktoré sú v domovoch, je veľa a pre mňa nie je dôležité, či by moje dieťa bolo mojím biologickým dieťaťom.

Situácia však je taká, aká je, a určite to na naše rozhodnutie má vplyv. To sa nedá poprieť. Keby sme mali právne možnosti, iste by sa aj naše uvažovanie od toho odvíjalo.

Vo svojich výstavných projektoch využívate rôzne médiá a objekty, z ktorých vytvárate komplexné inštalácie. Nakoľko je pre vás dôležité, aby bolo dielo pre divákov čitateľné?

Niektoré moje projekty sú zrozumiteľnejšie a divák v nich môže veľmi jasne od prvého po posledný moment pochopiť, o čo ide, niektoré sú však abstraktnejšie a priznávam, že sú aj také, v ktorých sa občas aj ja sám stratím.

Ale napríklad projekt pre Cenu Oskára Čepana považujem za zrozumiteľný, dal som si na tom veľmi záležať a verím, že všetky súčasti diela sú dostatočne jasne čitateľné – ružové závesy, ktoré zakrývajú udalosti a môžeme ich odtiahnuť a odhaliť fotografie, odlomená mramorová busta, ktorá symbolizuje pád bývalej autority, no môže byť aj predzvesťou pádu cirkvi, vysoký rebrík, na ktorého zvládnutie je potrebná obrovská odvaha.

Ďalšou súčasťou tohto diela je aj pasáž z evanjelia, ktorú si môže divák na výstave prečítať: „Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič nie je utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech.“ Ako ste ho našli?

Túto časť projektu som konzultoval s Hildou Gulyás z bratislavského konzervatória. Oslovil som ju s prosbou o kostolné spevy, ktoré sa v 60. rokoch používali počas prvého svätého prijímania. Mal som predstavu, že potom tento spev čiastočne prepíšem a že doň vnesiem tému sexuálneho zneužívania. Ona mi však navrhla, či by som radšej nechcel pôvodný, existujúci text, ktorý je kritický a bol by vhodný k tejto téme. Poslala mi asi desať strán rôznych citátov, tento bol úplne na konci dokumentu a bol som ohromený. Úplne zasvietil. Toto som hľadal. Presne vystihuje podstatu toho, o čom je tento projekt.

Melódiu vytvorila na vybratý text Hilda Gulyás, Monika Štolcová potom tento citát evanjelia zaspievala počas úvodnej performance z výšky synagógy, kam sa vyšplhala po spomínanom rebríku. Som veľmi rád, že som ju našiel, hľadal som totiž mladú ženu, ktorá by vedela spievať a zároveň by sa nebála výšok, a ona to zvládla výborne.

Krátko po otvorení výstavy ste spustili aj web The Children of Ján Moksó, ktorý sa tiež snaží prerozprávať tento prípad zneužívania. Je to súčasť finálového projektu?

Pôvodne som v rámci projektu pre Novú synagógu uvažoval aj o krátkom filmovom dokumente, v ktorom by vystupovali okrem mamy a tety aj odborníci, ktorí sa venujú prípadom sexuálneho zneužívania. Napokon som od toho upustil, no rozhodol som sa, že zrealizujem web, kde jednak zverejním fotografie a materiály, ktoré sa už nedostali na výstavu – a tiež rozhovory s odborníkmi. Web sa postupne bude dopĺňať počas trvania výstavy, lebo chápem, že nie každý sa na ňu dostane.

Kritickému nazeraniu na cirkev sa venujete pár posledných rokov. Kedy bude táto téma pre vás vyčerpaná?

To neviem. Zatiaľ mám skúsenosť iba s tým, že ak sa tomu venujem intenzívnejšie, napríklad ako aj teraz počas prípravy finálovej výstavy, tak potom potrebujem aspoň krátku prestávku a zväčša počas tejto „prestávky“ vznikne dielo, ktoré je „ľahšie“, založené skôr na intuitívnom či estetickom základe.

Ale kedy sa prestanem touto témou zaoberať, to naozaj neviem – kým budú v súvislosti s cirkvou existovať otázky a problémy, ku ktorým budem mať potrebu sa vyjadriť, tak to zrejme aj budem robiť. Žiaľ, mám pocit, že ešte chvíľu to u nás bude trvať a neskončí sa to len tak zo dňa na deň. Najradšej by som, samozrejme, bol, keby tu tieto problémy neexistovali a nemusel by som sa tým zaoberať, určite by som si však našiel inú tému, pri ktorej by som sa trápil. (smiech)