Denník N

Vyšetrovateľ únosu prezidentovho syna: SIS by som zrušil, zavlečenie nikdy nezmyje

Peter Vačok. Foto N – Vladimír Šimíček

V pondelok bude dvadsať rokov od zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok hovorí, že mu potrestanie páchateľov nechýba. Dôležité podľa neho je, že ich poznáme.

Kedy ste nastúpili na políciu?

1. 9. 1981 a hneď som nastúpil na útvar vyšetrovania.

Ako to bolo možné?

Mal som vysokú školu, odbor právo a právnici nemali záujem robiť vyšetrovateľov. Dlho sa udeľovali výnimky zo vzdelania a vyšetrovateľmi sa stávali vysokoškoláci z iných odborov.

Prečo to právnikov nelákalo?

Mali lukratívnejšie oblasti. A po roku 1989 prišli deväťdesiate roky, čo boli pre právnikov zlaté časy. Vznikali exekútorské úrady, výrazne sa navyšoval advokátsky stav. Boli tam podstatne väčšie možnosti ako v polícii.

Keď ste nastúpili ako vyšetrovateľ, čo ste riešili? Hneď vraždy?

Vtedy nás pár zobrali priamo na krajský úrad vyšetrovania s tým, že keď to zvládneme, zostaneme, keď nie, budeme na okrese. Krajský úrad vyšetrovania robil takzvanú prvú hlavu – vraždy, znásilnenia maloletých dievčat, lúpeže so škodou 20-tisíc a vyššie alebo kde došlo k smrti, ublíženiu na zdraví s následkom smrti a k majetkovej trestnej činnosti so škodou nad 100-tisíc. Všetko veci, kde bol prvostupňový krajský súd, a Najvyšší súd bol odvolací. Prípadov nebolo až tak veľa.

Ako ste v osemdesiatych rokoch vnímali komunizmus?

Vyrástol som v rodine funkcionára, detstvo som prežil na Orave a moja osobná miera poznania bola, že som videl veľké pozitíva. Nežil som v päťdesiatych rokoch, ani som nemal vedomosti, čo sa vtedy dialo. Keď som vstúpil do profesijného života, nemal som vedomosť, že by sa až tak drakonicky vstupovalo do osobnostných práv. Boli sme si vedomí základných obmedzení, ktoré nás ako mladých hnevali, že sme nemohli cestovať, nemohli sme si bežne zameniť peniaze za valuty, ale na druhej strane mnohé veci boli jednoduchšie. Napríklad sme v polícii automaticky dostávali byty. Život v osemdesiatych rokoch nebol až taký zlý, ako je dnes vykresľovaný.

Deväťdesiate roky museli byť v polícii divoké.

Transformácia zasiahla každú jednu oblasť. Polícia nebola pripravená. Robili sme, čo sme mohli, ale bol tam obrovský nárast trestnej činnosti a takej, akú sme dovtedy nepoznali. Napríklad organizované skupiny, veci na objednávku. Podsvetie sa rozbujnievalo a polícia dostatočne nereagovala. Podcenili to hlavne politici. Podsvetie malo istý čas navrch.

Ako to vyzeralo v praxi?

Náš krajský úrad vyšetrovania mal ročne okolo 50-60 vecí. Zrazu nám spadalo do príslušnosti 800 až vyše tisíc vecí. Naozaj sme to nestačili realizovať.

Čo ste robili? Vyberali ste si iba niektoré prípady?

Vyšetrovali, boli prieťahy v konaní. Mnohí ľudia aj zutekali, nevedeli ten nápor uniesť. Boli naučení na určitú zodpovednosť, dodržiavanie lehôt a toto sa vôbec nedarilo plniť. Boli sme zvyknutí, že napríklad väzobné veci sme robili do dvoch mesiacov, to bolo základné pravidlo. Zrazu sa lehota väzby predlžovala, menili sa zákony. Ľudia si začali zvykať, že vec, ktorú sme končili do dvoch mesiacov, sa vyšetrovala niekoľko rokov. Strácal sa celý význam trestného konania, aj účel trestu.

To vyzerá, že sa stráca dodnes.

Momentálne sa už situácia stabilizuje. Nie je ideálna, ale aj ako advokát môžem povedať, že sa konanie zrýchľuje.

Peter Vačok. Foto N - Vladimír Šimíček
Peter Vačok. Foto N – Vladimír Šimíček

Aké obdobie ste na polícii prežívali v roku 1995 pred zavlečením Michala Kováča mladšieho?

Bol som zástupca riaditeľa krajského úradu vyšetrovania, funkcionár a venoval som sa metodicko-kontrolnej činnosti. Mali sme pod sebou 11 okresov, vyšetrovali sme najzávažnejšie prípady – napríklad útek siedmich väzňov z Leopoldova. Pri privatizácii sa objavil nový druh trestnej činnosti, takzvaní fakturanti, ktorí brali tovar a neplatili zaň. Aj napriek tomu, že sme boli zavalení množstvom prípadov, boli sme dobrá partia, ktorá držala spolu.

Pamätáte si, ako ste sa dozvedeli o únose?

Bol som s rodinou na dovolenke na Orave. Na dovolenke nekomunikujem so svetom, ale pozvali ma na jednu opekačku, kde som sa to od priateľov dozvedel. Bolo mi jasné, že to robíme asi my. Keď som sa o dva dni vrátil, tak ma môj riaditeľ, pán Šátek informoval, čo sa deje. Neskôr určil, že na prípade budem robiť ja.

Mali ste strach?

Nemal. Keď som prípad prevzal, tak z dôkazov, ktoré už stihol zabezpečiť môj predchodca Jaro Šimunič, vyplývalo, že sa napĺňa jedna zo stanovených verzií, že trestný čin zavlečenia bol spáchaný kvôli prezidentovi Slovenskej republiky Kováčovi staršiemu na jeho diskreditáciu, a že na ňom participovali aj príslušníci SIS a bola použitá technika služby.

Prečo dal Šátek prípad vám?

Jaro Šimunič bol jeden z vedúcich a riadil oddelenie, musel sa venovať svojim ľuďom a prípadom. Ja ako zástupca som nemal striktne určenú agendu a Šátek mi dal voľnú ruku, že sa budem venovať len tomuto prípadu. Myslím, že ho motivovalo aj to, že sme sa dozvedeli, že aj Rakúšania vedú svoje vyšetrovanie, a nechceli sme zostať v hanbe a robiť to ako bežný prípad, kde sa sporadicky urobí nejaký procesný úkon. Situácia vyžadovala, aby vyšetrovanie bolo rýchle a razantné.

Vládlo HZDS a predseda vlády bol podozrivý, že únos priamo nariadil. Nielen vtedy, ale aj dnes by zrejme vyšetrovateľ zaváhal, keby dostal prípad, kde je podozrivý premiér. Nemysleli ste na to?

V tom čase sa striktne dodržiavala procesná samostatnosť orgánov činných v trestnom konaní, čo malo obrovskú výhodu, za súčasnej legislatívy by som bol odvolaný za pár minút, pretože za ministra Palka boli vyšetrovatelia podriadení pod všeobecné útvary polície. Samozrejme, politika si potom aj vtedy našla cesty, ako ma odvolať.

Ale to, že vás odvolajú, ste asi tušili, nie?

Ako skúsenému vyšetrovateľovi mi bolo jasné, že takýto prípad bude v budúcnosti podrobený analýze. Bolo mi jasné, že nemôžem ísť nad rámec zákona, a neriešil som, či budem diskreditovaný, alebo odvolaný. Vedel som, že ak chcem prežiť nie prítomnosť, ale budúcnosť, tak musím konať v súlade so zákonom.

Na jednu z porád prišiel aj námestník tajnej služby Jaroslav Svěchota a pohádali ste sa. Ako to prebehlo? 

Vyšetrovanie takýchto závažných vecí vyžaduje tím. Ten je vždy zložený z viacerých zložiek, nielen z vyšetrovateľov, ale aj pracovníkov kriminálky, operatívcov. Na prvom stretnutí tohto tímu bol aj pán Svěchota, ktorého som poznal, lebo predtým bol funkcionárom ministerstva vnútra. Po oboznámení sa s jednotlivými verziami, plánom vyšetrovania a dôkaznými prostriedkami mi bolo jasné, že motívom tohto trestného činu bola diskriminácia hlavy štátu a páchateľmi sú aj príslušníci SIS. Mal som výhrady, že podozrivý, aj keď je predstaviteľom štátneho orgánu, nemôže byť na takejto porade. Pán Svěchota sa výrazne ohradil s tým, že je to dohodnuté s ministrom vnútra. Ja som na to reagoval, že ani kvôli nemu, ani kvôli ministrovi vnútra nebudem porušovať zákon, a vyzval som ho, aby sedenie opustil, čo urobil. Krátko nato bol odvolaný šéf tímu – plukovník Lamačka.

Vás odvolali kedy?

Nezostal som v tíme dlho. Vtedajší premiér Mečiar na jednom z mítingov na strednom Slovensku avizoval, že prípad budú musieť prevziať nezávislí policajti zo stredného Slovenska, a prišlo k výmene. Urobili zmenu organizačnej štruktúry, presunuli ma ako radového vyšetrovateľa na mestský úrad vyšetrovania. Podali na mňa osem trestných oznámení. Časť podal Lexa a jedno podal priamo premiér, doktor Mečiar. Vypočúvali ma v súvislosti s ohováraním jeho osoby.

Ivan Lexa v roku 1998. Foto - archív TASR
Ivan Lexa v roku 1998. Foto – archív TASR

Ako ste sa ho mali dopustiť?

Keď Mečiar na mítingu avizoval, že prípad preberú Stredoslováci, prišli za mnou dvaja novinári a pýtali sa, čo na to hovorím. Povedal som len to, že vo vzťahu k trestnému konaniu je aj premiér radovým občanom, a že ak sa vyjadroval k vyšetrovanému prípadu, tak to treba hodnotiť ako zásah, ktorý nie je žiaduci. Lexove oznámenia sa týkali toho, že môj postup pri vyšetrovaní alebo zadržaní príslušníkov SIS bol v rozpore so zákonom. Po dlhom vyšetrovaní bolo všetko odložené.

Prečo ste napokon z polície odišli?

Keď zistili, že ma nedokážu kriminalizovať, rozhodli sa, že ma budú trestať disciplinárne. Prvá snaha bola, keď denník Nový čas zverejnil fotografiu z vnútra dvora objektu ministerstva vnútra na Račianskej. Odovzdávali sme vtedy SIS zaistené autá. Toto odovzdávanie sme aj filmovali. Podozrievali ma, že som to umožnil odfotografovať redaktorovi Vladimírovi Donnerovi. Ten však z objektu odišiel o 11.20 a vozidlá sa odovzdávali až popoludní. Minister Hudek aj tak žiadal od môjho nadriadeného, plukovníka Gerbela potrestanie. V parlamente to avizoval aj premiér. Pán Gerbel ma potrestať odmietol, tak ho do týždňa odvolali z funkcie. Keď som videl, že kvôli mne trestajú nevinných ľudí, rozhodol som sa odísť sám.

Vy ste vyšetrovateľ, ktorého mal vtedajší minister vnútra Hudek „kopnúť do gúľ“, ako mu to radil riaditeľ SIS Ivan Lexa na slávnej nahrávke. Čo ste si pomysleli, keď ste ten rozhovor počuli?

Pre mňa to bola obrovská satisfakcia. Každému, kto si ten rozhovor vypočul a má nejaké právne vedomie, muselo byť jasné, kto za prípadom bol a kto chránil páchateľov.

Myslíte si, že by sa dalo pre únos obviniť aj Mečiara, keby nedošlo k týmto zásahom?

Roky robím s dôkazmi v trestnom konaní a nerád improvizujem. Raz sa vám pootvoria dvierka a otvorí sa vám celý svet, inokedy sa dvere zabuchnú a neviete sa posunúť.

Asi by to bolo možné, len keby svedčil Lexa, nie?

Najťažšie je preukazovať trestnú činnosť, ktorá je na objednávku.

Vypočúvali ste aj Lexu?

Nie, iba som s ním mal asi tri rozhovory ako so štatutárom SIS. Prvýkrát po tom, keď som chcel zadržať piatich príslušníkov SIS, no podarilo sa mi zaistiť štyroch. Keď sme išli predviesť posledného, už ho strážili, tak som od toho upustil, lebo hrozilo, že dôjde k násiliu.

Nemohli ste zavolať kukláčov?

Nechcel som takto vyhrotiť situáciu. Ani som nemal kompetenciu, aby som nariaďoval použitie špeciálnych útvarov, a bolo zrejmé, že to nikto nenariadi. Poslal som len kolegov a ľudí z kriminálky, a keď to nebolo možné, nariadil som, nech sa vrátia na útvar.

Prezident Michal Kováč a premiér Vladimír Mečiar v januári 1998 pri vymenovaní Miroslava Maxona za ministra financií. Foto – archív TASR

Ako prebiehali rozhovory s Lexom?

V noci prišiel na krajský útvar vyšetrovania a dosť razantne mi vytýkal, že môj postup je v rozpore so zákonom.

Razantne, to je ako?

Aj sme na seba kričali. Hovoril napríklad, že robím manévre, čo som ja odmietal, skrátka sme si nerozumeli. Potom sme sa dohodli, že mi poskytne určité informácie, ktoré sa týkali hlavne mercedesu, ktorý bol použitý na sledovanie Kováča mladšieho, on zase požadoval, aby som zbrklo neinformoval médiá. Až neskôr som pochopil, že chcel len získať čas a stiahnuť zo zahraničia generálneho prokutárora, ktorým bol Michal Vaľo. Keď som mal prísť do SIS po informácie, zase na mňa nakričal, že mi nič nedá. Keď prokuratúra rozhodla o prepustení zadržaných príslušníkov, tak sme sa ešte raz stretli a rozhovor už bol normálny.

Normálny?

Bol som napríklad upozornený, že v médiách odznejú nejaké informácie o mne. Na druhý deň ma už v niektorých novinách kritizovali.

Trápi vás, že únos nebol potrestaný?

Potrestať páchateľa je jedna vec, objasniť trestný čin druhá a podľa mňa v tomto prípade dôležitejšia. Tu nedošlo k smrti, ani k závažnému ublíženiu na zdraví, čím nechcem dehonestovať útrapy poškodeného. Považujem za dôležité, že sa potvrdila verzia, že došlo k zneužitiu štátneho orgánu a jeho príslušníkov, ktorí podľa zákona majú občana v prvom rade chrániť, v tomto prípade pôsobili proti nemu. Toto z SIS nikdy nebude zmyté, aj keď sú tam dnes už iní ľudia. Keby bolo na mne, celú SIS zruším a radšej by som postavil úplne nový orgán.

Hovoríte, že tu neboli žiadni mŕtvi, ale je tu Róbert Remiáš, ktorému dal niekto do auta výbušninu, a za hlavný motív vraždy sa považuje to, že bol spojkou svedka v kauze únos Oskara Fegyveresa.

To je samozrejme iný prípad. Bol som splnomocnenec poškodenej v trestnom konaní, manželky pána Remiáša. Som presvedčený, že jeho smrť mala zlomiť Fegyveresa, aby sa vrátil na Slovensko a zmenil výpoveď. To, že tu nie sú zistení páchatelia, ma veľmi trápi. Jeho rodina, priatelia, ale aj verejnosť majú právo na pravdivú odpoveď, kto ho zabil a z akého dôvodu.

Myslíte si, že aj za tým bola SIS?

Nebudem hovoriť, či áno, alebo nie, prípad som nevyšetroval. Ale je namieste otázka, prečo niektorí funkcionári polície hneď vystúpili v televízii a tvrdili, že išlo o výbuch plynu. Dnes títo bývalí funkcionári policajného zboru poberajú vysoké dôchodky a spoločnosť sa tomu prizerá.

Peter Vačok. Foto N - Vladimír Šimíček
Peter Vačok. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako sa zmenila polícia z hľadiska vplyvu politikov na vyšetrovanie?

Niektoré prípady nie sú vyšetrované a niektorí ľudia majú veľmi čudnú imunitu. Hovoríme o špeciálnom útvare na vyšetrovanie korupcie, špeciálnej prokuratúre, Špeciálnemu súdu nemám čo vytknúť, lebo súdi len to, čo mu dodajú. Ale pozrime sa na to, akú korupciu súdi – malé nepodstatné veci, veľká korupcia nie je vyšetrovaná. Ešte bude treba obrovský kus práce, aby si politici uvedomili, že zákon musí platiť pre všetkých rovnako. Na jednej z mojich prvých prednášok na práve nám profesor Čič vysvetľoval účel trestu. Povedal, že naplnený bude vtedy, ak sa ho budeme všetci báť – od hlavy štátu, až po toho posledného občana. Dnes sa niektorí trestu vôbec neboja a robia si, čo chcú.

V minulosti ste kandidovali za 99 percent. Idú voľby, uvažujete znovu o niečom podobnom?

Už nie. Nechcem to ani hodnotiť, dopadlo to, ako dopadlo. Ak mi zdravie dovolí, budem sa ešte trochu venovať svojej práci.

V spore o prepustenie z SIS ste zastupovali aj jej bývalého agenta Petra Holúbeka, ktorý upozornil na kauzu Gorila. Špeciálny prokurátor ho odmieta vypočuť, je to v poriadku?

Môžem iba poukázať na to, čo som povedal predtým o účele trestu. Takto to zatiaľ na Slovensku je a bude to ešte veľmi dlho. Systémom sme sa vrátili do päťdesiatych rokov. Vyšetrovateľov aj cez ich plat, osobný príspevok riadi vedenie polície a to zase riadia politici.

Minister vnútra často hovorí, že pánom trestného konania je prokurátor. Ani ten nie je nezávislý?

Veď ho volia politici. To, aký je nezávislý, dokumentuje ten nechutný boj o túto funkciu bývalej a súčasnej vlády. Veď sa nám z toho zdvíhal žalúdok.

Máte ako bývalý vyšetrovateľ niekedy problém s tým, že zastupujete zločincov?

Nemám.

Ako sa to dá?

Dokazovanie je určitý proces. Musia v ňom byť zložky, ktoré trestný čin preukazujú, a aj zložka, ktorá chráni toho, proti komu proces prebieha. Ja som tu na to, aby bol proces voči tomuto človeku v súlade so zákonom. V minulosti mi to, koho obhajujem, vyčítal aj bývalý minister vnútra Pittner. Povedal som mu, aby sa na mňa nepozeral skrz to, koho obhajujem, ale či to robím v súlade, alebo v rozpore so zákonom. Ignorovať procesné chyby niekedy znamená ignorovať spravodlivosť.

Ale prečo ste obhajovali aj bývalého príslušníka SIS, ktorý figuroval v únose?

Všetci mi to vytýkali. Bolo to v inej veci, zavlečenie by som nebral, lebo som tam figuroval ako orgán činný v trestnom konaní. Povedal som mu: je mi nad slnko jasné, prečo ste prišli do tejto kancelárie – nehľadali ste len odbornosť, ale chceli ste aj moje meno. Nie som proti. Som advokát, mám poskytovať službu. Lekár tiež musí liečiť aj ľudí, ktorí mu nie sú sympatickí, a tak to beriem. Keď som vyšetroval v Leopoldove Polgáriho, bol postrelený. A operoval ho chirurg – väzenský lekár, ktorému Polgári predtým pozabíjal kolegov. Nehovorím, že to mal precízne zašité, ale zachránil mu život. Tento siskár bol obvinený z ohrozenia utajovanej skutočnosti, boli to hlúposti. Keď som si prečítal obvinenie, povedal som mu, že mi bude cťou ho obhajovať. Aj to bolo zastavené. Tu mu naozaj krivdili.

Peter Vačok (59). Vyrástol na Orave, vyštudoval právo na Univerzite Komenského. Od roku 1981 pracoval ako vyšetrovateľ na Krajskom úrade vyšetrovania v Bratislave. V roku 1996 odišiel z polície a stal sa advokátom. Vo voľbách v roku 2012 kandidoval neúspešne do parlamentu za hnutie 99 percent.

Teraz najčítanejšie