Denník N

Vyšetrovateľ únosu prezidentovho syna: SIS by som zrušil, zavlečenie nikdy nezmyje

Peter Vačok. Foto N – Vladimír Šimíček

V pondelok bude dvadsať rokov od zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok hovorí, že mu potrestanie páchateľov nechýba. Dôležité podľa neho je, že ich poznáme.

Kedy ste nastúpili na políciu?

1. 9. 1981 a hneď som nastúpil na útvar vyšetrovania.

Ako to bolo možné?

Mal som vysokú školu, odbor právo a právnici nemali záujem robiť vyšetrovateľov. Dlho sa udeľovali výnimky zo vzdelania a vyšetrovateľmi sa stávali vysokoškoláci z iných odborov.

Prečo to právnikov nelákalo?

Mali lukratívnejšie oblasti. A po roku 1989 prišli deväťdesiate roky, čo boli pre právnikov zlaté časy. Vznikali exekútorské úrady, výrazne sa navyšoval advokátsky stav. Boli tam podstatne väčšie možnosti ako v polícii.

Keď ste nastúpili ako vyšetrovateľ, čo ste riešili? Hneď vraždy?

Vtedy nás pár zobrali priamo na krajský úrad vyšetrovania s tým, že keď to zvládneme, zostaneme, keď nie, budeme na okrese. Krajský úrad vyšetrovania robil takzvanú prvú hlavu – vraždy, znásilnenia maloletých dievčat, lúpeže so škodou 20-tisíc a vyššie alebo kde došlo k smrti, ublíženiu na zdraví s následkom smrti a k majetkovej trestnej činnosti so škodou nad 100-tisíc. Všetko veci, kde bol prvostupňový krajský súd, a Najvyšší súd bol odvolací. Prípadov nebolo až tak veľa.

Ako ste v osemdesiatych rokoch vnímali komunizmus?

Vyrástol som v rodine funkcionára, detstvo som prežil na Orave a moja osobná miera poznania bola, že som videl veľké pozitíva. Nežil som v päťdesiatych rokoch, ani som nemal vedomosti, čo sa vtedy dialo. Keď som vstúpil do profesijného života, nemal som vedomosť, že by sa až tak drakonicky vstupovalo do osobnostných práv. Boli sme si vedomí základných obmedzení, ktoré nás ako mladých hnevali, že sme nemohli cestovať, nemohli sme si bežne zameniť peniaze za valuty, ale na druhej strane mnohé veci boli jednoduchšie. Napríklad sme v polícii automaticky dostávali byty. Život v osemdesiatych rokoch nebol až taký zlý, ako je dnes vykresľovaný.

Deväťdesiate roky museli byť v polícii divoké.

Transformácia zasiahla každú jednu oblasť. Polícia nebola pripravená. Robili sme, čo sme mohli, ale bol tam obrovský nárast trestnej činnosti a takej, akú sme dovtedy nepoznali. Napríklad organizované skupiny, veci na objednávku. Podsvetie sa rozbujnievalo a polícia dostatočne nereagovala. Podcenili to hlavne politici. Podsvetie malo istý čas navrch.

Ako to vyzeralo v praxi?

Náš krajský úrad vyšetrovania mal ročne okolo 50-60 vecí. Zrazu nám spadalo do príslušnosti 800 až vyše tisíc vecí. Naozaj sme to nestačili realizovať.

Čo ste robili? Vyberali ste si iba niektoré prípady?

Vyšetrovali, boli prieťahy v konaní. Mnohí ľudia aj zutekali, nevedeli ten nápor uniesť. Boli naučení na určitú zodpovednosť, dodržiavanie lehôt a toto sa vôbec nedarilo plniť. Boli sme zvyknutí, že napríklad väzobné veci sme robili do dvoch mesiacov, to bolo základné pravidlo. Zrazu sa lehota väzby predlžovala, menili sa zákony. Ľudia si začali zvykať, že vec, ktorú sme končili do dvoch mesiacov, sa vyšetrovala niekoľko rokov. Strácal sa celý význam trestného konania, aj účel trestu.

To vyzerá, že sa stráca dodnes.

Momentálne sa už situácia stabilizuje. Nie je ideálna, ale aj ako advokát môžem povedať, že sa konanie zrýchľuje.

Peter Vačok. Foto N - Vladimír Šimíček
Peter Vačok. Foto N – Vladimír Šimíček

Aké obdobie ste na polícii prežívali v roku 1995 pred zavlečením Michala Kováča mladšieho?

Bol som zástupca riaditeľa krajského úradu vyšetrovania, funkcionár a venoval som sa metodicko-kontrolnej činnosti. Mali sme pod sebou 11 okresov, vyšetrovali sme najzávažnejšie prípady – napríklad útek siedmich väzňov z Leopoldova. Pri privatizácii sa objavil nový druh trestnej činnosti, takzvaní fakturanti, ktorí brali tovar a neplatili zaň. Aj napriek tomu, že sme boli zavalení množstvom prípadov, boli sme dobrá partia, ktorá držala spolu.

Pamätáte si, ako ste sa dozvedeli o únose?

Bol som s rodinou na dovolenke na Orave. Na dovolenke nekomunikujem so svetom, ale pozvali ma na jednu opekačku, kde som sa to od priateľov dozvedel. Bolo mi jasné, že to robíme asi my. Keď som sa o dva dni vrátil, tak ma môj riaditeľ, pán Šátek informoval, čo sa deje. Neskôr určil, že na prípade budem robiť ja.

Mali ste strach?

Nemal. Keď som prípad prevzal, tak z dôkazov, ktoré už stihol zabezpečiť môj predchodca Jaro Šimunič, vyplývalo, že sa napĺňa jedna zo stanovených verzií, že trestný čin zavlečenia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie