Ako sme pomohli revolučnému Rumunsku: Márnice tam boli plné, príbuzní si obete odvážali na strechách áut

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Na to, aby sa človek v zlomovej chvíli postavil na správnu stranu, ho musí vyformovať adekvátne prostredie. Z akých pomerov pochádzate?

Rodičia boli dosť odlišní. Mama sa v 50. rokoch aktívne zúčastňovala stavieb mládeže, lebo v budovateľskom nadšení verila, že ak človek priloží ruku k dielu, všetkým sa v socializme bude žiť lepšie. Otec, naopak, bol už v tom čase kritickejší. Mama k tomu dospela o niečo neskôr.

Otec mal odložené noviny z roku 1968, kde sme si už ako deti v 70. rokoch mohli nájsť všetko na utvorenie názoru. Vedeli sme, čo sa stalo, o aký odpor obyvateľstva voči režimu išlo aj ako bol potlačený. Iná vec je, že sme žili časy, v ktorých sa režim pred nikým cudzím, ba ani pred známymi nekritizoval. Žili sme v časoch oficiálnej propagandy a lží v škole, novinách aj televízii.

Autocenzúra?

Čosi také. Ľudia sa počas normalizácie báli otvorene hovoriť, čo si naozaj myslia, lebo v každej rodine alebo minimálne v okolí práve pre odpor k režimu niekto trpel, bol nejako postihnutý. Mnohí trpeli vlastným strachom, prispôsobovali sa režimu a boli zastrašení tak, že sa báli aj myslieť si niečo iné, ako hlásala strana a vláda.

Mali ste takých aj vo svojej rodine?

Jasné. Starý otec bol v rade majstrov, širšom vedení u Baťu v Partizánskom. Po roku 1948 ho komunisti odstavili, pretože Baťa tvrdil, že chce urobiť zo všetkých svojich zamestnancov kapitalistov. Znamenalo to, že chcel odstrániť triedny boj. Tým chcel vziať vietor z plachiet komunistom. Aj preto muselo meno Baťa zmiznúť. Starý otec na to doplatil a čakali ho už len podradné práce. Veľmi ho to zasiahlo, bál sa otvorene hovoriť svoje názory a odrádzal od toho aj nás. Nechcel, aby sme si uškodili.

Otec bol priebojnejší?

Áno. Venoval sa politike, sledoval ju, ale tiež skôr sám pre seba. Odkladal si noviny s dôležitými správami a pre nás komentoval podstatné veci v televízii. Samozrejme, počúval Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky, aspoň v časoch, keď tie stanice neboli príliš rušené, o čo sa komunisti vehementne snažili.

Mal som strýka, ktorý emigroval, čím uvrhol do hanby celý zvyšok rodiny. Nikomu nič nepovedal, utiekol, prepadol mu majetok, odsúdili ho. Mali sme s tým problémy ako každý s rodinou na Západe. Po čase mu moja mama vyprosila u Gustáva Husáka amnestiu. Áno, moja mama, komunistka, spoločensky znemožnená bratom zdrhnutým na Západ. Neuveriteľné.

Písala listy, žiadosti a prosby priamo prezidentovi, kým sa to naozaj nepodarilo. To boli paradoxy tej doby. Pre mňa jej skutočné osobné hrdinstvo a vôľa nenechať sa zomlieť režimom, nepodľahnúť, nevzdať sa znamenalo strašne veľa. Tým ma ovplyvnila asi viac ako otec, intelektuál a potichu „frflajúci“ antikomunista.

Strýko mi vtedy zavolal, či nechcem prísť na rok do Nemecka, naučiť sa jazyk. To bolo v lete 1988.

Podarilo sa?

Naivne som sa o to pokúsil. Vybavoval som si na fakulte prerušenie štúdia, na čo bolo potrebných viac ako 20 pečiatok. Ako branec som musel ísť aj na vojenskú správu. Začali si ma všímať a oslovila ma vojenská kontrarozviedka s tým, že mi súhlas na štúdium vonku dajú, ale musím hlásiť, s kým sa tam stretnem, čo sa tam deje, prípadne plniť ďalšie ich úlohy. Zavolali si ma viackrát, ale odmietol som, neprichádzalo to do úvahy. Žiadosť o vycestovanie som zrušil, aby som sa už s nimi nemusel stretnúť.

V Novom Meste nad Váhom pred revolúciou pôsobila pomerne veľká ruská posádka.

Usídlila sa tam po roku 1968, kasárne boli blízko nášho domu. Ruských vojakov sme stretávali na ulici, z okna sme ich vídavali, ako chodia nakupovať. Nedalo sa ich nevnímať, pretože sa presúvali veľkým vojenským autom. Kasárne československých vojakov boli na druhej strane mesta.

Keď v auguste 1968 prichádzali, moju mamu sanitka viezla do trenčianskej pôrodnice. Z východu sa proti sanitke valili prúdy ruských tankov. Zdravotníci jej vraveli, aby v prípade, že ich zastavia, pre istotu poriadne kričala. Ani si neviem predstaviť, čo zažívali a ako veľmi sa museli báť. Nik nevedel, čo bude nasledovať.

Vnímali ste ako mladý človek čosi ako kolektívny strach?

Samozrejme. Súviselo to s už spomínanou zvyklosťou nehovoriť verejne pravdu a s tým, že sme vnímali, ako boli postihnutí tí, ktorí sa toho nedržali. Niekoho vyhodili z práce, iný nemohol študovať, čiže sme cítili kastovanie podľa toho, kto bol ako konformný s režimom. Nedalo sa nevidieť, že tí, čo chodia na stranícke schôdze a šplhajú sa hore v rámci strany, sa majú lepšie.

Keď ste sa dozvedeli o udalostiach v Prahe v piatok 17. novembra 1989, napadlo vám, že to bude zlomový moment?

Býval som vtedy na vysokoškolskom internáte Mladosť v Mlynskej doline. Ešte v sobotu v noci sme mali vo vysokoškolskom klube Elam diskotéku a v nedeľu sme sa už cez internátne rozhlasové štúdio zvolávali na stretnutie pre udalosti v Prahe. Vedel som len, že niečo sa deje.

Informácia o tom, čo sa stalo v Prahe, dorazila aj do internátu Ľudovíta Štúra. Ako však spomínajú pamätníci, tamojší ľudia z internátneho rozhlasového štúdia to odmietli vyhlásiť. U nás však štúdio, našťastie, roky viedol Mravec, teda Ľudovít Jakubove, ktorý sa s tým nekašľal.

Študenti z Prahy nám poskytli podrobnejšie informácie aj prvé letáky s heslami a roztrasené video policajných kordónov mlátiacich dav mladých ľudí na Národnej triede. Vtipné na tom bolo, že za ten dlhý stôl organizátorov si v zasadačke posadali samí členovia Socialistického zväzu mládeže, čo bola organizácia pripravujúca mladých na vstup do komunistickej strany, a ujali sa organizácie študentov.

Ako sa vyjadrovali k pražským udalostiam?

Veľmi karhavo a kriticky. Myslím si, že aj oni boli úprimne pobúrení. Začalo sa teda diskutovať, ako sa k tomu postavíme. Vedeli sme, že divadlá v Prahe už štrajkujú a že v Česku študenti od pondelka vyhlasujú okupačné štrajky v školách.

V pondelok sme sa rozišli na svoje fakulty, kde sme mali ďalšie kolo debát so spolužiakmi z Bratislavy, ktorí nebývali na internátoch. O ničom netušili. Zorganizoval sa aj veľký míting v aule, kde sa k nám pridali už aj niektorí pedagógovia, ktorí dovtedy pôsobili politicky submisívne. Vpredu za stolom, ako inak, stále sedeli všetci zo SZM. Tie mená si dodnes pamätám, dnes ide o veľkých podnikateľov.

Stále boli pobúrení z toho, čo si komunisti dovolili?

Kdeže. Keď sa začalo hovoriť o štrajku