Juraj Vaculík: Vtrhli sme k rektorovi a povedali mu, nech si sadne. Vypočul si nás a povedal – tak vám to tu prenechávam

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

Dnes ste vnímaný najmä ako manažér a podnikateľ, dlho ste sa však profilovali ako umelec. Čo vás priviedlo na VŠMU?

Rodičia celý život pracovali v divadle. Otec bol jeden z najvýznamnejších bábkohercov a neskôr sa stal aj činoherným hercom, mama pôsobila v divadle ako produkčná. Istý čas som vyrastal v Banskej Bystrici, kde v tamojšom renomovanom bábkovom divadle pôsobili veľké esá z Prahy aj z nášho národného divadla.

V roku 1985 sme sa vrátili do Trnavy, kde zase nastala hviezdna éra Jara Filipa, Ďura Nvotu, Blaha Uhlára, Maroša Zednikoviča, Zuzky Kronerovej, Aničky Šiškovej a mnohých ďalších skvelých umelcov. Otec sa tam po krátkom čase stal umeleckým šéfom. Som doslova divadelné dieťa.

Na prvý pokus vás však na VŠMU nevzali a v trnavskom divadle ste robili kulisára.

Keby len toho. Hoci som spravil talentové skúšky, nevzali ma pre rodinné kádrové súvislosti z roku 1968. Podobne dopadla aj moja spolužiačka Zuzka Mistríková. Aspoň sme sa neskôr stretli v jednom ročníku.

Jaro Filip ma potom presvedčil, aby som sa namiesto divadelnej fakulty prihlásil na filmovú dramaturgiu a scenáristiku, lebo vraj dobre píšem. Vtedy som sa však ešte rozhodoval, či sa miesto umeleckého nevydať technickým smerom, ktorý ma od detstva taktiež bavil a fascinoval. Nakoniec som sa druhýkrát prihlásil na VŠMU, ale opäť ma nevzali. Pedagógovia mi vraveli, že im je to ľúto, že na „talentovkách“ som exceloval, ale kádrové materiály predsa len nepustili.

To je tak, keď vaši rodičia boli pracujúca inteligencia a nie robotnícka trieda.

Preto mi napadlo, že ten systém musím obísť. Po rodičoch som bol v papieroch zaradený ako inteligencia, kvóty na prijatie však boli určené deťom robotníkov. Dva roky som preto zámerne pracoval v robotníckych povolaniach.

Konkrétne?

Začínal som ako poštový doručovateľ, pokračoval som ako kulisár v divadle, až som sa prepracoval na osvetľovača. Boli to skvelé časy. Písal som vtedy veľa poézie aj prózy, angažoval som sa v amatérskom divadle v Trnave, dokonca sme trochu provokovali tým, že sme inscenovali hry zakázaných autorov.

Beztrestne?

Takmer. Keď sme mali ísť na celoslovenskú prehliadku, usporiadatelia nás tri dni pred ňou odvolali s tým, že „orgány“ našu účasť zakázali. Nezastavilo nás to, išli sme tam a hrali tajné neskoré nočné predstavenia. Nebol to síce čistokrvný disent, ale vzdor a názorové zrážky s režimom sme zažívali.

Keďže herci v divadle ma brali ako „parťáka“, dostával som sa aj k rôznym disidentským a samizdatovým materiálom, ktoré medzi nimi kolovali. Veľa sme o nich aj diskutovali s Jarom Filipom či Ďurom Nvotom. Celé to prostredie ma výrazne formovalo umelecky aj ľudsky.

V takom prostredí je ťažké zamilovať si komunistický režim. Napadlo vám, že sa čoskoro zrúti?

V druhej polovici 80. rokov sme už jasne vnímali, že socialistický tábor začal erodovať. Nečudo, veď dlhodobo stál, hlavne ekonomicky, na hlinených nohách. Sledovali sme napríklad, čo sa deje v Poľsku, kde na spoločenské zmeny silno reflektovali aj tamojšie divadlá.

Vďaka rôznym informáciám nám občas napadlo, že aj u nás by to raz mohlo byť iné. Bolo to však dosť abstraktné a primárne šlo u mňa aj u mnohých z mojej generácie najmä o mladícku vzburu a „chtíč“ žiť v niečom inom. Moje predstavy rozhodne nemali jasné parametre.

V čom bol problém režimu okrem toho, že človek musel držať hubu a krok a že nemohol slobodne cestovať?

V jeho absurdite – nielenže páchal kriminálne činy, strieľal ľudí na hraniciach a zatváral ich do väzenia za názor, on chcel obmedziť ľudí doslova vo všetkom vrátane napríklad toho, akú literatúru majú čítať a akú hudbu počúvať. Niekedy sme až nechápali, aké neškodné knihy sa ocitli na zozname zakázaných. Celé to bolo choré intelektuálne, politicky, ekonomicky, kultúrne aj privátne. Jednoducho to nemohlo fungovať.

Kdesi ste povedali, že štúdium na VŠMU bolo obrovským darom, lebo ste sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci, navyše aktívni a odvážni občania. Perestrojka na školu jednoducho pustila aj menej konformných ľudí.

So školou som bol v kontakte už pred tým, ako ma na ňu prijali. Chodil som napríklad na divadelné festivaly Istropolitana. Boli unikátne a za socializmu priam famózne, lebo na ne dovolili chodiť aj školským divadelným súborom z Francúzska či zo Škandinávie. V podstate sme tam mohli vidieť slobodný svet.

Keď som tam v roku 1987 nastúpil, pedagogickú činnosť už mohli začať aj ľudia ako Milan Lasica, Martin Porubjak či Ľubomír Vajdička, ktorý bol naším ročníkovým vedúcim. Boli tam aj ľudia ako Martin Huba a špeciálne Milan Čorba, náš neskorší dekan, mimoriadny a nádherný človek.

V podstate nás učili najmä ľudia, ktorých sme obdivovali. Koľkokrát sa skončila hodina a my sme s nimi ešte dlho debatovali o všetkom možnom, pokračujúc aj v krčme na káve či pri víne. Nazval by som to čistým študentským šťastím, čistou radosťou.

Ako tak spovedám jednotlivých študentských lídrov, nadobúdam pocit, že študenti VŠMU spolu s kolegami z filozofickej fakulty boli na revolúciu pripravení najviac. Ešte aj ich pedagógovia boli osvietenejší. Čím to je?

Dobrá otázka, ale nemá jednoduchú odpoveď. Určite to bolo aj tými našimi výnimočnými pedagógmi a tým, že obe školy sa vo väčšej miere venujú ľudskému bytiu, hodnotám, mysleniu a konaniu. Treba si však uvedomiť, že ani na filozofickej fakulte, ani na VŠMU to v prvých dňoch až týždňoch nebolo vyslovene masové.

Na VŠMU sa s revolučným dianím stotožnilo možno 20 percent študentov. Ostatní odcestovali domov a čakali, ako všetko dopadne. Nebolo to teda tak, že celá škola sa po 17. novembri postavila na stranu zmeny.

Pravdou je, že práve na filozofii a u nás na VŠMU sa vytvorilo akési jadro študentov, ktorí boli okamžite aktívni. Po rokoch sme neraz so smiechom pátrali, kto bol v čom vlastne prvý, a zistili sme, že na oboch školách sa to dialo prakticky synchrónne.

Dnes to vyzerá, akoby vás tie udalosti nezaskočili.

Nezaskočili nás úplne, lebo v roku 1989 sa už od januára odohrávali rôzne aktivity, ktoré naznačovali, že sa niečo deje. Doba bola tehotná túžbou po zmene, čo sa dalo vypozorovať z rôznych udalostí v Česku aj na Slovensku. Isté komunikačné línie dôvery sa preto kreovali už dávnejšie pred 17. novembrom. Napríklad s pražskou DAMU, ktorá v Česku počas revolúcie zohrala podobnú rolu ako VŠMU u nás.

Konkrétne?

V roku 1989 som zistil, že nikdy v histórii nebolo urobené spoločné predstavenie bratislavskej VŠMU a pražskej DAMU. Žili sme pritom v jednom štáte a išlo o dve najpartnerskejšie školy.

Tak som vzal dramatický text hry Kolotoč od Arthura Schnitzlera, čo bola skvelá sociálna sonda do hláv všetkých od upratovačky až po ministra, kde sa postupne a sociálne gradujúc každá dvojica spolu stretne, spozná a nakoniec vyspí, pričom to skvele reprezentuje celú spoločnosť a vzťahy v nej. Presvedčil som svojich pedagógov, že to ideme robiť. Dramaturgiu mi robila spolužiačka Zuzka Mistríková, polovica hercov bola od nás, polovica z Česka. Režíroval som päť tých jednoaktoviek.

Päť ďalších robil ďalší študentský líder Peter Gábor, ktorý sa počas revolúcie stal jednou z informačných spojok medzi VŠMU a DAMU.

Presne tak, Peter vtedy študoval na DAMU. Skúšali sme od jari, premiéra bola naplánovaná na jeseň, a ak sa nemýlim, tak dokonca na november. Aj vďaka tomu medzi slovenskými a českými študentmi vznikali intenzívne priateľské a tvorivé vzťahy, navyše sme bežne do Prahy cestovali na rôzne premiéry, koncerty či vernisáže. V čase, keď neexistoval internet a dostať sa k pevným linkám bol problém, bol tento kanál užitočná vec.

Peter Gábor mi spomínal, že 17. novembra 1989 bol v Bratislave na imatrikulácii študentov. Do Prahy cestoval v sobotu, teda pár hodín po udalostiach na Národnej triede.

Áno, na piatok 17. novembra, teda na 50. výročie Dňa študentstva, sme nachystali Beániu v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení. Našu akciu sme chceli nejako ukotviť k pochodu v Prahe, akurát sme netušili, že tam to bude mať krvavý koniec.

Chystali sme totiž aj veľký alegorický sprievod mestom, ale zatrhli nám ho. Vopred priznávam, že sme neboli dosť odvážni, aby sme šli do ulíc napriek zákazu. Prebehla teda len „soft“ verzia akcie priamo na nádvorí školy. Kto mohol vedieť, že tento náš lokálny „happening“ bude pokračovať obrovským historicky zlomovým „happeningom“ v celej krajine?

O tom, čo sa deje v Prahe, ste sa dozvedeli už v tú noc počas vašej akcie?

Áno. Pražskí kolegovia nám neskoro v noci volali na vrátnicu, a tak sme dostali prvé autentické svedectvá. O pár hodín Zuzke Mistríkovej dorazila aj nejaká videokazeta s nahrávkami. Pomerne rýchlo sme vtedy vytriezveli a hneď od rána 18. novembra sme začali konať.

Konkrétne?

Stretli sme sa v mojom prenajatom byte, kde som mal písací stroj, komunikovali sme s Prahou, začali sme si posielať materiály vlakmi, získali sme vyhlásenie pražských študentov a začali tvoriť to naše. Prišli k nám aj kamaráti, profesionálni herci, napríklad Peťo Šimun patroloval pod oknom, lebo sme mali síce abstraktný, ale veľmi silný pocit ohrozenia a strachu. Keby si Peter všimol, že nás niekto sleduje, mal zapískať. Bolo to také odvážno-naivné.

Následne sa začali nonstop cyklostylovať a preklepávať rôzne materiály, aby sme ich v noci mohli porozvážať po internátoch. Limitovaní sme boli len množstvom „kopirákov“, ktoré písací stroj zvládol. Zároveň sme sa už v sobotu od našich pedagógov dopočuli, že začnú štrajkovať prvé dve bratislavské divadlá.

Večer sme tam preto zašli aj so Zuzkou Mistríkovou, v šatni sme sa stretli s hercami. Bol tam Milan Lasica aj Martin Huba, pričom Martin nám povedal, nech prídeme na druhý deň k nemu domov.

To už som cítil, že to bude nadlho, a tak som cestoval nočným autobusom na otočku domov do Trnavy nabaliť si oblečenie. Na druhý deň sme sa stretli u Martina Hubu. Prišiel aj Milan Kňažko, ktorý sa práve vrátil z Prahy, Martin Bútora, Martin Porubjak, Milan Lasica a ešte pár ďalších aktérov.

Čo ste riešili?

Vymieňali sme si informácie – Milan Kňažko nás informoval, čo sa deje v Prahe, my sme vysvetľovali, čo sme spravili a čo chystáme. Nedohodol sa tam žiadny komplexný plán, len sme vraveli, že sa budeme aktivizovať a pokúsime sa do toho zapojiť aj školu. Herci zase vraveli, že budú motivovať divadlá, aby sa pripojili k štrajku. Martin Bútora spomenul informáciu o stretnutí, na ktorom začala vznikať budúca VPN.

Potom ste šli do Umeleckej besedy?

Presne tak. Bolo tam prvé veľké stretnutie ľudí z VPN, hercov, študentov a rôznych umelcov, ochranárov či aktivistov. Medzi prvými sme pripojili svoje podpisy pod vznik VPN. Odtiaľ sme šli naspäť do môjho bytu, kde sme sa snažili pripraviť maximálny počet vyhlásení a podpisové hárky. Potrebovali sme ich do školy na ráno 20. novembra.

Rektorom VŠMU bol vtedy Miloš Jurkovič. Vysvetľoval mi, že len čo ste sa uňho ako študenti zjavili, rovno vám odovzdal priestory, aby ste mali prístup ku kopírkam, k telefónom, faxom, dokonca vám dal k dispozícii aj svoje služobné auto. Ihneď sa teda postavil na vašu stranu.

Na to auto si teda nepamätám, ale ostatné sedí. To bola priam filmová scéna. Mnohí prišli do školy v pondelok s tým, že sa normálne učí, lebo o udalostiach v Prahe cez víkend nepočuli. My so Zuzkou Mistríkovou sme však pri vrátnici spravili miesto, kam sme dali podpisové hárky, a prichádzajúcim študentom sme vysvetľovali, čo sa deje. Nemali sme tam videoprehrávač, tak sme len slovne opisovali, čo sme videli a počuli.

Podpísali všetci?

Podpísali mnohí, ale mnohí aj vyčkávali. Niektorí pedagógovia a komunistické kádre nás však začali atakovať, a tak