Denník N

Michal Bláha: Už krátko po revolúcii mi Čarnogurský hovoril o svetovom židovskom sprisahaní

Študenti s Václavom Havlom, Michal Bláha sedí po jeho ľavej ruke. Foto - Petr Pochylý
Študenti s Václavom Havlom, Michal Bláha sedí po jeho ľavej ruke. Foto – Petr Pochylý

Počas revolúcie som sa triasol, že príde ŠtB a vezme ma do basy. Potom som zasa zažil pár konfliktov s fanatickými fanúšikmi SNS, ktorí hádzali kamene na každého s iným názorom, vraví Michal Bláha, ktorý sa stal po krátkej kariére v politike úspešným šéfom reklamnej agentúry.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Kde ste vyrastali?

Pochádzam z Opavy na severnej Morave, teda z mesta, z ktorého boli po vojne odsunutí Nemci. Babička bola Češka, dedko Nemec, čiže polovica mojej rodiny bola nemecká. Odsun bol brutálny proces, ktorý zanechal v našej rodine rozsiahle traumy. Všetci, čo žijú, ho dodnes vnímajú ako strašnú krivdu. Logicky, lebo to rodinu násilne rozseklo. Babička sa vlastne musela pod nátlakom oficiálne zrieknuť manžela.

Vaša mama teda bola vychovávaná bez otca?

Presne tak. Mama aj jej brat. Tomu sa však nejako podarilo nadviazať kontakt so svojím otcom, ktorý žil v Mníchove, a dva roky po mojom narodení, teda v roku 1966, emigroval do Rakúska, kde žila ďalšia časť našej rodiny. Pracoval tam ako novinár a šéf ekonomickej sekcie Die Presse.

Boli ste v kontakte?

Jasné. On sa zaujímal o dianie vo východnom bloku a my sme s ním komunikovali všetkými dostupnými prostriedkami. Samozrejme, tie boli komunistami výrazne limitované. Prvýkrát som ho videl, až keď som mal 15 rokov.

Čo otcova rodina?

Tam sa tiež odohrala historka, ktorá poznačila náš vzťah k režimu. Otec pochádzal z chudobnej slovensko-českej rodiny a po štúdiu na vysokej škole vstúpil do komunistickej strany. V roku 1968 bol na služobnej ceste v Prahe, kde ho zastihla invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

Bol očitým svedkom brutality, keď tank prešiel nohy jednej panej a on ju zachraňoval. Domov sa vrátil zakrvavený, mama má dodnes odloženú tú košeľu s krvavými škvrnami. Otec vtedy pochopil, že režim nie je normálny, podpísal nejaký list a vystúpil zo strany. Samozrejme, malo to svoje následky, rodičia mali problémy so zamestnaním, ja som sa v Česku nevedel dostať na vysokú školu.

Michal Bláha. Foto – archív Michala Blahu

Preto ste išli študovať na Slovensko?

Áno. Niekto mi povedal, že Československo nemá spoločné ministerstvo školstva, čiže kádrové údaje, ktoré o mne majú v Prahe, v Bratislave mať nebudú. Zjavne to tak bolo, lebo tu ma na školu ihneď prijali. Predtým som to trikrát skúšal v Brne či Prahe, ale bez šance.

Viem si predstaviť, že pre toto všetko bola politika u vás doma častou témou.

To áno, bola na dennom programe. Počúvali sme Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky, distribuovali sme aj samizdaty a rôzne písomnosti, ktoré sa vtedy prechovávali s veľkou úctou a posúvali známym.

V Bratislave som sa počas prvého ročníka na stavebnej fakulte dostal do kontaktu s aktivistami z kresťanského prostredia. Pôsobili tam odvážni katolícki kňazi, ktorí vedeli v inotajoch aj priamo pomenovať veci tak, ako boli.

Vtedy som už pomáhal aj s distribúciou samizdatov z Moravy na Slovensko a naopak. Strýko z Viedne mi tiež vozil zaujímavé knihy, ktoré sme kopírovali a rozosielali na všetky strany. Bol to taký pestrý život študenta – aktivistu.

Tým všetkým ste si koledovali o záujem zo strany ŠtB.

Veď sa o mňa aj zaujímala po Sviečkovej manifestácii v roku 1988. Na nej samotnej som síce nebol, ale na výsluch na Februárku si ma predvolali rovnako ako disidentov, ktorí sa jej zúčastnili. Prišiel som tam poriadne „vyklepaný“, najmä som nerozumel, čo odo mňa chcú viac ako mesiac po demonštrácii. Nakoniec to prebehlo pomerne pokojne a tajní sa o mňa prestali zaujímať.

Neuvažovali ste o emigrácii?

Bol som rozhodnutý, že odídem až po skončení školy. Dvakrát ročne totiž za mnou do Bratislavy chodil strýko z Rakúska. Predebatovali sme hodiny a mne bolo jasné, že u nás nemá zmysel ostávať. Dokonca som sa začal učiť po nemecky.

Lenže prišiel rok 1989. Hoci sme tušili, že sa niečo deje, aj tak to pôsobilo ako blesk z jasného neba. V každom prípade revolúcia rozhodla, že som nikam neodišiel.

Študenti počas debát na VŠMU. Foto – Petr Pochylý

Kedy ste sa dozvedeli o udalostiach v Prahe?

Už v piatok v noci zo 17. na 18. novembra 1989. Pribehla za mnou kamarátka z kresťanských kruhov a vravela mi, že sa stalo niečo strašné. Nespomínam si, či už vtedy hovorila aj o zabitom študentovi Martinovi Šmídovi, alebo sme sa to dozvedeli až na druhý deň. Najskôr sme však aj tak netušili, že je to fáma.

V sobotu sa to naplno rozbehlo, začali sa stretávať študenti, boli sme v divadle, kde sa už nehralo. Neviem však potvrdiť, že sa mi dátumy nepletú, lebo to bol taký „fičák“, že situácia sa zrazu menila a dramatizovala z hodiny na hodinu. Opísať detaily po viac ako 30 rokoch hádam ani nie je možné.

V pondelok sme sa zišli na stavebnej fakulte. To už sme mali pomerne detailné informácie o tom, čo sa stalo v Prahe. Všetkým bolo jasné, že musíme nejako reagovať, že nie je možné pokračovať v prednáškach, akoby sa nič nedialo.

A začali ste okupáciu fakulty.

Samozrejme, tam nebol dôvod váhať. V tomto sme boli jedni z prvých. Rozhodli sme o tom spontánne, bol pri tom aj Martin Vician, spolužiak z krúžku, ktorý už nežije, aj ďalší. Vtedy som sa o väčšine vecí radil práve s ním.

Začal som sa angažovať, hoci som bol pomerne veľký trémista. Revolúcia ma zjavne nadopovala adrenalínom aj testosterónom. Dodnes sa čudujem, že som ako introvert dokázal s Martinom Vicianom a Maťom Vagačom organizovať niekoľkotisícové stretnutia v škole. Predsa len sme boli obrovská fakulta.

Na druhej strane to nebolo náročné, lebo väčšina učiteľov aj študentov nám držala palce. Pamätám si, že aula na Radlinského ulici bývala plná na prasknutie, napchalo sa tam hádam dvetisíc ľudí. Zrazu sme pred nimi my traja stáli a mali sme niečo múdre a úderné povedať. Šialená situácia.

Následne sme spolu každý deň hodiny sedeli a debatovali, vytvorili sme štrajkový výbor a nakoniec sme vybudovali spojenie aj so študentským hnutím na VŠMU. Začali sme tam pravidelne chodiť a nosiť odtiaľ najnovšie informácie a vyhlásenia.

Lídrami sme sa stali vlastne spontánne, na nejaké voľby nebol čas a nik iný sa k tomu zo začiatku asi ani nemal. Lietali sme od rána do noci, organizovali sme život na fakulte, behali na rokovania do Prahy, čudujem sa, že sme to fyzicky zvládali. Dnes sa mi jednotlivé dni a udalosti tých čias zlievajú.

Čo hovoril na revolúciu dekan stavebnej fakulty, ktorý bol komunista?

To bol biľakovec, neuveriteľne agresívny človek. Vyhrážal sa nám. Zavolal si ma na chodbu a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie