Denník N

Boris Ondreička: Časť našich pedagógov prežívala extrémny strach, že ich budeme vešať. Za ušami mali strašné veci

Študenti VŠVU na demonštrácii v Bratislave. Foto - archív Borisa Ondreičku
Študenti VŠVU na demonštrácii v Bratislave. Foto – archív Borisa Ondreičku

Ján Kulich bol taký „kádrovák“ a taká sviňa, že týmto pomenovaním urážam ešte aj svine. Čosi také nechutné a zlé by ste museli dlho hľadať, tvrdí jeden zo študentských lídrov revolúcie v roku 1989 Boris Ondreička.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Váš otec bol výtvarník, ilustrátor, pedagóg a grafik, mama bola učiteľka cudzích jazykov aj výtvarnej výchovy. Vyzerá to tak, že iná profesia ako výtvarník bola u vás málo pravdepodobná.

Profesiu výtvarníka som si nevybral, jednoducho som sa do takej rodiny narodil. Otec bol v tom čase druhák na VŠVU u Albína Brunovského, zároveň už mal desaťmesačnú dcéru, moju sestru. To však bola už jeho druhá vysoká škola, ešte skôr zvládol pedagogickú fakultu v Nitre, kde sa zoznámil s mojou mamou.

Otec bol lyrický surrealista, respektíve „fantaskný“ realista, nikdy však vo svojej tvorbe nebol výrazne politický. Pochádzal z robotníckej rodiny, mama bola z roľníckej rodiny a z rodiny dedinskej krčmárky, ktorej komunisti v roku 1949 všetko vzali.

Nenarodil som sa teda v rodine disidentov, na druhej strane sme mali blízko rakúske hranice. Práve rakúske médiá zohrali kľúčovú rolu pri formovaní môjho vkusu. Zároveň platí, že u nás doma to vždy oscilovalo medzi literatúrou a výtvarným umením.

Debatovali ste doma o politike?

Debatovali sme o tom, čo sa môže stať, ak človek v tom systéme povie alebo urobí to či ono. Otec ma povzbudzoval, aby som vždy hľadal vlastnú nekompromisnú cestu, a dával mi na to skvelé príklady. Zároveň ma učil, že za každé svoje konanie nesiem zodpovednosť.

V tínedžerskom veku ste vraj chceli vydávať samizdat.

Áno, so Stanom Dančiakom, Cyrilom Blažom, Igorom Markom a ďalšími. Rozhliadali sme sa okolo seba, lenže potom sme zistili, že sme vlastne anarchisti a blasfemickí antikresťania. Došlo nám, že v tej dobe, teda v polovici 80. rokov, v disente pre nás nie je priestor.

Boli ste vôbec antikomunistickí?

Určite sme boli antitotalitárni, ale v celej šírke, nezužoval by som to len na komunizmus. Môj politický profil od trinástich rokov sa totiž na jednej strane formoval v intelektuálnom kruhu rodiny a na druhej strane v bratislavskej krčme Funus, kde som sa stretával napríklad s Braňom Špačkom.

Tá krčma bola jedným z vtedajších punkáčskych sídiel. Základom môjho politického, ale aj estetického svetonázoru sa tak pre mňa stal punk-rock a individualistický anarchizmus.

Boris Ondreička. Foto – Boleslav Boška

Dnes je význam pojmu punk trochu posunutý. Čo vlastne znamenalo byť punkáčom v socialistickej sivosti 80. rokov? Účes, oblečenie, gestá a Sex Pistols či Ramones?

Anarchizmus nie je nevyhnutne polarizovaný doľava, ani sám seba nepovažujem za ľavičiara. Kruhy, v ktorých sme sa pohybovali, tvorila zväčša učňovská mládež. Punk-rock vtedy predstavoval silné stelesnenie vzdoru, pričom súvisel s hľadaním seba samého.

Považoval som sa za individualistického anarchistu, teda človeka, ktorý hľadá svoje radikálne ja. Napríklad aj pomocou punk-rockovej hudby, ktorá ma mimoriadne bavila, podobne ako spomínaná punková vizuálnosť či punkové gestá.

Áno, Sex Pistols či Ramones boli kultové kapely, ale ja som počúval oveľa tvrdšie veci, hardcore a tak. Z domácich vecí tu vtedy bola kapela Extip a Zóna A. Samozrejme, dnes Zónu A pre názory ich speváka vnímam ako „apage, satanas“.

Hudobné aj vizuálne prejavy punkáčov boli natoľko nekonformné, že vytáčali aj samotný režim. Stávalo sa vám, že vás na koncerte či na ulici „zbalili“ len preto, že ste vyzerali inak?

Ja aj kamaráti máme za sebou rôzne epizodické zbalenia aj bitky na ulici, ako aj celkom seriózne výsluchy na polícii. Buď nás dotiahli na stanicu u dvoch levov alebo na Februárku (dnešná Račianska – pozn. red.), kde sídlila ŠtB. Zažil som obe. Nejaký spis na seba som dokonca videl aj po revolúcii, mali ho hádam na každého z nás.

Dialo sa aj to, že na poloilegálnych či ilegálnych koncertoch niektorí snaživci aktívne fotografovali, potom sa zábery baviaceho davu objavili na polícii a tá už vedela k jednotlivým hlavám priradiť správne mená. Oficiálne nás evidovali ako takzvanú „závadovú“ mládež.

Režim určoval, čo môžeme robiť, hovoriť, čítať, počúvať, aké nesmieme mať účesy a čo si nesmieme obliekať. Pre textára a muzikanta to muselo byť zraňujúce.

Meno Boris som dostal po Borisovi Pasternakovi a ten nebol práve legálnym autorom. Kniha Doktor Živago síce u nás vyšla, ale neskôr bola stiahnutá z obehu. Ilegalitu a neslobodu v názoroch aj pohybe som, samozrejme, vnímal.

Navyše kto žil v Bratislave, musel byť ešte iritovanejší, lebo z rakúskeho rádia počúval kapely, na ktorých koncerty nemohol chodiť. Vnímali sme aj rušičky, ktorými sa komunisti snažili rušiť signál Hlasu Ameriky či Slobodnej Európy.

Všetko toto dokopy ani náhodou nemohlo niekomu poskytovať ilúziu, že žijeme v normálnom režime. Každému muselo byť jasné, že ten režim bol tyranský a úzkostlivý vo vzťahu k akejkoľvek inakosti.

Koncert kapely Kosa z nosa 17. novembra 1989 v klube Rozlet. Foto – archív Borisa Ondreičku

Vaša kapela Kosa z nosa rozhodne nezapadala do oficiálnych škatuliek.

Pred revolúciou sme mali len dva koncerty. Jeden bol čisto ilegálny. Chalani ho zorganizovali tak, že za kyticu, fľašu vína a bonboniéru dostali kľúče od domova dôchodcov v podzemí na Konventnej ulici. Koncert sa síce konal poobede, ale bolo plno, došli aj fanúšikovia z Prahy.

Druhý koncert sa konal v klube Rozlet na detskom ihrisku na Námestí hraničiarov presne 17. novembra 1989. Boli sme na ňom pomerne expresívni, vyjadrovali sme sa proti režimu, spomínali Chartu 77. Nebolo to tak naplánované, reagovali sme spontánne. Potom sme šli do mesta, tušiac, že sa čoskoro začnú diať veľké veci.

Po troch dňoch sme sa dozvedeli, že nejaký mladý člen SZM nás za ten koncert udal. Nebyť revolúcie, mali by sme vážne problémy. Zachránila nás, lebo sme rozhodne neboli kapelou schopnou robiť kompromisy a absolvovať napríklad povinné prehrávky pred komisiami. Už vôbec sme neboli ochotní spájať sa s inštitúciou, ktorá prikrývala oficiálnych umelcov, teda so Slovkoncertom. Fungovali v ňom totiž znormalizovaní šéfovia typu Pavol Hammel.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie