Boris Grexa: Mečiar pred nás položil kufrík a povedal, že je v ňom milión. A že ak sa k nemu pridáme, je náš

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Vaším otcom je známy humorista Ján Grexa. V akej rodine ste vyrastali?

Obaja rodičia boli učitelia, nestraníci. V podstate nik z blízkej rodiny nebol v komunistickej strane, čiernych oviec bolo málo. Vyrastal som v prostredí, čo sa síce nestotožňovalo so systémom, v ktorom sme žili, ale neboli sme ani žiadni disidenti. Nik nás teda nepostihoval ani neperzekvoval, nevyvíjali sme činnosť ako napríklad Ján Čarnogurský.

Samozrejme, každý večer sa doma počúval Hlas Ameriky. Naším šťastím bolo, že sme chytali aj ORF, teda rakúsku televíziu, kde sme mohli sledovať tamojšie politické debaty a porovnávať to s vymývaním mozgov u nás. O politike sme doma diskutovali pravidelne, zapájal sa otec, strýko aj starí rodičia. Zároveň som vyrastal v prostredí, v ktorom sa veľmi veľa čítalo.

Vášho otca v roku 1968 komunisti kariérne odstavili.

Odstavili ho v Brezne, tak odtiaľ „utiekol“ do Bratislavy, kde získal aspoň miesto asistenta na univerzite. Kariérne však už pre „prúser“ v kádrovom profile nemohol rásť. Priestorom jeho sebarealizácie sa stal humor. Nešlo to v práci, tak to išlo inde.

Nemám to síce explicitne potvrdené, ale môj pocit je, že on aj ďalší starší v rodine sa cítili systémom zradení a oklamaní. V 50. rokoch totiž naivne verili, že komunisti prinesú lepšie časy, a všetko bolo naopak. V roku 1968 im konečne došlo, že komunisti ich v podstate oklamali.

Prečo ste si vybrali matematicko-fyzikálnu fakultu?

Začínal som na elektrotechnickej fakulte, lebo na ňu sa dalo dostať oveľa ľahšie ako na filozofiu, ktorá ma lákala viac. Veľmi rýchlo som však zistil, že na elektrotechnike nemám šancu, a tak som preskočil na matematiku s fyzikou.

Prestúpiť medzi školami bolo možné, navyše matematika ma bavila. Nakoniec som ju skúsil študovať paralelne s filozofiou, ale bolo to naivné. Len čo sa začala revolúcia, na filozofiu, hoci som tam mal individuálny študijný plán, už nebol čas.

Tušili ste, že sa blíži spoločenský zlom?

Samozrejme. Každý, kto chľastal a filozofoval v legendárnej krčme U Slováka či v Riviére, minimálne tušil, že to padne, že systém sa zrúti. Nik z nás nevedel len to, kedy sa tak stane. Verili sme v zmenu minimálne tak pevne, ako katolíci veria, že Mária bola panna. Muselo to prasknúť, lebo nezmyselnosť bytia už bola taká hmatateľná, že to bolo jasné každému príčetnému človeku.

Stihli ste základnú vojenskú službu?

Nie, už za socializmu som dostal modrú knižku, takže som sa vyhol aj vojenskej katedre na vysokej škole. Viete, z čoho však mám zápočet? Z predmetu Hygiena a ženy v atómovej vojne.

Prosím?

Fakt. Premietali nám tam dvojhodinové video, na ktorom nám nahá žena na každom kúsku tela detailne ukazovala, ako zo seba zmyť atómový prach. Na to som teda odborník. Samozrejme, neodpustil som si vtedy otázku, že čo mám robiť, keď nie som žena. A tá gumová hlava, čo nás to učila, mi odpovedala: „Soudruhu, jste na seznamu.“

Kedy ste sa dozvedeli, že 17. novembra 1989 v Prahe zmlátili študentov?

Zmlátili ich v piatok, ja som sa to dozvedel v nedeľu. Hrával som totiž futbalovú ligu a po nej sme si chodili zahrať futbal aj privátne. Napríklad na internátoch. Keď tam potrebovali, aby som ako brankár niečo odchytal, prišiel som, polámal som v zápale boja sebe či niekomu pár kostí a bolo.

Keď k nám zrazu dorazila informácia o udalostiach v Prahe, moja prvá myšlienka bola – je koniec, „bubáci“ sú zjavne nervózni a prehnali to. Bolo to šťastie, lebo čo si budeme hovoriť, Bratislava ani Slovensko nemali poriadny disent, všetko to bolo o pár ľuďoch, ktorých reálny dosah bol slabý.

Sám som sa zúčastňoval prepisovania samizdatovej literatúry, ale nebolo to nič moc. Dnes si dokonca myslím, že mnohé protirežimové aktivity organizovali eštebáci, aby mali mládež pod kontrolou. Je to však jedno, aspoň sme sa dostali k dobrým knihám.

To znie dosť konšpiračne.

Naozaj si myslím, že tie aktivity organizovali eštebáci.

Z čoho vychádzate?

Už dva či tri roky pred revolúciou sa k nám do baraku nasťahovali čudní ľudia, ktorí sa so mnou začali umelo priateliť. Boli starší a veľmi chceli komunikovať, pričom som nechápal, prečo sa o mňa tak zaujímajú. Vypytovali sa, čo si myslím o režime, či nechcem čítať zakázanú literatúru a podobné veci. Bolo mi podozrivé, prečo mi tak silene ponúkajú to, čo sa nesmie.

Nakoniec chceli, aby som prepisoval Thomasa Manna alebo Bhagavadgítu. Fungovalo to tak, že každý, koho oslovili a prehovorili, dostal zoznam strán, ktoré mal preklepať na písacom stroji v maximálnom množstve kópií. A tak sme prepisovali, koľko kopírovacie papiere uniesli. Som presvedčený, že to organizovali ľudia, ktorí mali úplne iné záujmy ako rozširovať nepovolenú literatúru.

V tom čase celá spoločnosť viedla pomerne apatický život – všetci síce vedeli, že je to na prd, ale vedeli aj to, že nič sa nedá zmeniť. Keď sa k vám zrazu prisťahujú ľudia, u ktorých vidíte, že majú iné záujmy, ako deklarujú, nepasuje vám to do kontextu. Iné vysvetlenie ako to, že nás takto mali pod kontrolou a zároveň nám ponechávali naivný pocit, že robíme niečo proti režimu, mi nenapadá.

Na matematicko-fyzikálnej fakulte prebiehali rôzne malé protesty proti niektorým krokom režimu už pred revolúciou.

Napríklad vtedy, keď sa niekto hore rozhodol, že nám tam postavia malý výskumný reaktor. Zelených ochranárov to okamžite nabudilo a začali protestovať. Organizovali sa mítingy, študenti na nich boli pomerne hlasní. Keď potom do toho vpadla revolúcia, okamžite bolo všetkým jasné, že sa musíme zapojiť do štrajku ako ostatné vysoké školy. Na našej fakulte sa teda prepojili dve rôzne udalosti.

Na Prírodovedeckej fakulte sa zase začala diskusia na tému „Prečo nie SZM“. Nešlo však o žiadne veľké hnutie s hlbšie prepracovaným zámerom, skôr o zopár lastovičiek, ktoré ukazovali našu nespokojnosť s istými vecami. Bolo nám jasné, že nechceme aktuálny systém, ale nemali sme ujasnené, čo presne chceme.

Boli ste členom SZM?

Na elektrotechnickej fakulte áno, ale keď som prestúpil na matematicko-fyzikálnu fakultu, už som sa neprehlásil. Následne mi to potom spočítal neskorší politik postkomunistickej SDĽ a minister školstva Milan Ftáčnik. Za to, že som zrazu nebol členom SZM, ma rád šikanoval. Nečudujem sa, veď vyučoval také tie čudné predmety ako spoločensko-politická prax.

Štval som však viacerých pedagógov. Napríklad jedna súdružka na univerzite ma priam neznášala, lebo som sa stále niečo pýtal. Nakoniec mi to zakázala, inak budem vyhodený zo školy.

Keď som sa Zuzany Mistríkovej pýtal, ako by vás opísala, povedala mi, že ste boli taký typický pravdoláskar, ktorý chodil v jednom tričku, na krku mal jednoduchý drevený kríž, čiže ste pôsobili ako niekto medzi Ježišom a Woodstockom.

Že jej teda pekne ďakujem za zhovievavý opis. Boli aj iné.

Čo sa dialo na fakulte v pondelok 20. novembra? To už o dianí v Prahe vedeli aj tí, ktorí boli počas víkendu bez informácií.

Práve v pondelok mal byť ďalší míting proti budovaniu toho reaktora. Udalosti v Prahe to preklenuli, tak sme sa všetci zišli v aule, kde sa búrlivo diskutovalo, ako ďalej. Bolo to teda podobné ako na iných univerzitách. Do toho sme sa dozvedeli, že na VŠMU vzniká nejaké koordinačné centrum, kde by mali byť dvaja či traja zástupcovia z každej fakulty. Koho ktorá škola vyšle, bolo na študentoch.

Títo lídri na mnohých fakultách vzišli prirodzene z toho, ako boli aktívni.

U nás sa volili. Matematici majú radi isté postupy a definície. Postupovalo sa nielen emocionálne, ale i racionálne. Najskôr sme teda volili, ale niektorí sa tej pozície vzdali, u iných bolo zjavné, že sa im do toho nechce. A tak ktosi navrhol aj mňa. Keby sa tí prví nevzdali, asi by som sa tam neocitol. Inými slovami, dostal som sa tam ako Pilát do Biblie.

Nenarážala vaša racionálna matematická hlava na emocionálne hlavy umelcov na VŠMU?

Vôbec. Pravdou je, že existujú matematici, ktorí sú lineárne zameraní na algebru. Tí sú síce geniálni, ale v praktickom živote trochu stratení. Lenže na fakulte sme boli aj fyzici a tí sú priam opozitum matematikov.

Pri kvantovej mechanike či teórii relativity predsa nemáte hmatateľné veci, pracujete tam skôr s nevyvrátenými predstavami, hypotézami, s Heisenbergovým princípom neurčitosti, ktorý hovorí, že vieme, že nikdy nebudeme nič vedieť.

Tým, že sme sa v koordinačnom centre na VŠMU stretli zástupcovia rôznych fakúlt, teda rôznych odborov, mohli sme po dielikoch vyskladať komplexné výstupy, v ktorých boli zohľadnené pohľady z rôznych strán.

Zase sa netvárme, že tie diskusie tam boli idylické.

Jasné, že neboli, kvasilo to tam ako burčiak. Diskusie boli dlhé a mimoriadne búrlivé, narážali na seba rôzne predstavy, ale musíte uznať, že sa tam vytvorila komunita ľudí, ktorá šliapala za jedným cieľom, pričom bola hodnotovo jednotná.

Vznikla z toho dokonca morálna autorita, ktorá mohla ísť aj do politiky. Lenže nechcela. Až na pár jednotlivcov nik nechcel byť poslancom či súčasťou výkonnej moci. Chceli sme zmeniť systém, a tak sme sa snažili vytvoriť priestor na to, aby sa to mohlo realizovať. Tam sa naša úloha končila.

Nebola to chyba?

Jasné, že bola. Mali sme ísť do politiky viacerí, možno by sme zabránili tomu, aby to vákuum zneužili takí ľudia ako Vladimír Mečiar. Nenatlačili sme sa tam my, natlačil sa tam on so svojimi riťolezmi.

Ešte sa vrátim k tým diskusiám v koordinačnom centre. To, že ste tam na seba neraz tvrdo narážali, dokazujú jednak isté straty, teda to, že niektorí od vás odišli, ale aj to, že v jednej chvíli fungovali až dve koordinačné centrá. To originálne na prízemí, paralelné zase na poschodí.

To je pravda, hoci by som ho nenazýval paralelným. Malo to svoje dôvody.

Konkrétne?

Medzi študentmi existovalo viac problémov, jedným z nich bol aj vzťah Bratislava – východ. Východ bol totiž viac viazaný na Prahu, a tak príliš nekomunikoval s Bratislavou. Do toho tam boli ľudia ako Miloš Lauko či syn horolezca Pochylého. Obaja mali iné úmysly ako my.

Ďalšie nedorozumenia vznikali z toho, že my, čo sme neboli z VŠMU, sme vždy doobeda odišli späť na svoje fakulty. Tam sme totiž museli organizovať ľudí, rozmnožovanie materiálov, riešiť ich distribúciu, odovzdávať študentom informácie a preberať tie, ktoré sme zase mali tlmočiť v koordinačnom centre.

Ako teda vyzeral bežný deň?

Žiadny nebol bežný, udalosti sa na nás valili a každý deň bol iný. Podobali sa možno len tým, že štrajkový výbor na matematicko-fyzikálnej fakulte sa stretával vždy o desiatej doobeda. Na tomto mítingu sme sa vzájomne informovali, čo sa stalo večer predtým, aké budú ďalšie kroky, aké vyhlásenia sa plánujú, čo sa bude diať na demonštráciách na námestiach.

Do toho sme triedili informácie, ktoré nám prinášali študenti z celého Slovenska. S týmto balíkom v hlave sme sa potom zástupcovia všetkých fakúlt okolo štvrtej či piatej poobede stretávali na VŠMU, kde sme to potom dávali celé dohromady.

Nerozumiem, z čoho potom vznikali nedorozumenia.

Z toho, že kým my sme boli na svojich fakultách, zástupcovia hlavne z VŠMU rokovali napríklad s vládou či s niekým iným a prišli s hotovými výsledkami. To boli logicky zárodky konfliktov, lebo my sme tam bežne prišli s inými postojmi. Pre absenciu koordinácie sme si potom vzájomne vyčítali, kto s kým rokuje a na akej úrovni, a zbytočne sme na seba narážali.

Ďalší problém – my z našej fakulty sme tam prišli ako volení či delegovaní zástupcovia. Iní študenti sa zase na VŠMU jednoducho vyskytli. Logicky sa preto objavovali snahy nás, matematikov, fyzikov a iných technikov, aby sme tomu celému dali nejakú štruktúru a jasné pravidlá. Nechceli sme, aby sa všetko dialo nadivoko.

Hlavne, že ste mi pred chvíľou tvrdili, že racionálne hlavy sa nezrážali s tými emocionálnymi.

Zrážali sa, ale na inej úrovni. My sme chceli mať jasno v tom, kto a kedy bude viesť diskusiu, koľko minút na rečnenie bude mať k dispozícii, jednoducho mantinely, ktoré by tie procesy zefektívnili. Niektorí napríklad rečnili radi a dlho a iným to prekážalo, lebo to nikam neviedlo.

Cieľom teda bola formalizácia štruktúr a stanovenie mantinelov?

Jasné. Lenže už spomínaný Miloš Lauko sa nechcel nechať „formalizovať“, lebo tam už jednoducho bol a napríklad za nás študentov rokoval. Toto všetko bolo na počiatku toho, ako ste to vy nazvali, paralelného koordinačného centra. V skutočnosti to bola snaha urobiť normálny volený výbor s pravidlami, čo by sa nejako dohodol s koordinačným centrom, ktoré už fungovalo ad hoc.

Dlho to nefungovalo.

Samozrejme, lebo v nejakom denníku sa to začalo prezentovať tak, že študentské hnutie sa štiepi. Myslím si, že Ďuro Vaculík vtedy povedal, že to takto ďalej nejde. Okamžite som pochopil, že naša snaha nemá zmysel, že sa, naopak, musíme dať dohromady. To sme aj urobili. Nemalo zmysel hrať sa na to, že my sme ten jediný pravý výbor, lebo sme tam boli „zvolení“, kým tí druhí reprezentujú len sami seba.

Ako dlho trval tento „dvojstav“?

Niekoľko dní. Zuzka Mistríková povedala, aby sme sa zišli, vysvetlili si všetky nezhody a pokračovali ďalej ako jedno centrum. Medzitým sa však zopár ľudí naštvalo a odišlo.

A keďže ja som v ich očiach vlastne zradil, viacerí moji kolegovia sa naštvali práve na mňa. Stále mali pocit, že ako zvolení nemajú dôvod baviť sa s tými, čo sa „nominovali“ sami. V každom prípade sme všetky tie problémy prekonali relatívne rýchlo a ďalej sme potom ťahali za jeden povraz.

Ale iba do konca roka. Hneď po Silvestri sa to začalo štiepiť.

Vybuchlo to 2. januára 1990 na diskusii v pražskom divadle Disk, kde sa naplno ukázal rozkol medzi študentmi ako takými. Praha hovorila, že existuje československé hnutie študentov, Bratislava zase tvrdila, že musíme mať české a slovenské koordinačné centrum, pretože existujú len národné ministerstvá školstva.

Ustúpil niekto?

Nie, a tak sa česko-slovenské študentské hnutie de facto rozpadlo. A keďže zástupcovia študentov z východného Slovenska povedali, že miesto Bratislavy bude rokovať iba s Prahou, rozpadlo sa aj slovenské študentské hnutie. Miesto neho vznikli viaceré izolované skupiny.

Do toho v januári začali vznikať politické strany, ktoré chceli kandidovať v prvých slobodných voľbách. My sme sa tvárili ako apolitickí a odmietali sme, aby nás spájali s Verejnosťou proti násiliu, študenti v Prahe však šli jasne za Občianskym fórom.

Niektoré strany do nás potom začali skákať, že ako študentské hnutie aj tak nereprezentujeme všetkých študentov. Naším primárnym cieľom pritom bolo iba prijatie nového vysokoškolského zákona a privedenie spoločnosti do prvých slobodných volieb. Nič viac sme nechceli.

Čo ste urobili?

S Ďurom Gašparom, ktorý neskôr zakladal Fun rádio, sme jazdili po Československu a snažili sa to nejako utiahnuť, aby sme aspoň do júnových volieb ostali vnímaní ako jednotné hnutie. V marci až apríli sa nám to podarilo stabilizovať, lebo sa pridali ľudia z východu a začali sme pracovať spolu.

Zasadnutia už nebývali len v Bratislave, ale aj inde, napríklad v Pardubiciach, Martine či Košiciach. Napriek všetkému to však už nebolo jednotné česko-slovenské hnutie, ale viac či menej pražské a bratislavské hnutia.

Ovplyvňovali ste ľudí, koho majú voliť?

Nie. Po krajine sme vysielali autá s letákmi, ktoré jazdili aj do odľahlých dediniek, pričom sme ľudí vyzývali len na to, aby išli voliť. Ani náznakom sme sa nezmieňovali, koho si majú vybrať.

Popri tom ste však mali stále povinnosti aj na univerzite.

Museli sme rušiť nezmysly ako vojenská katedra, výučbu marxizmu-leninizmu a podobne. A do toho som niekedy vo februári či v marci 1990 – možno i neskôr, bolo to predsa len dávno – musel ako zástupca študentov odsúhlasiť mnoho výpovedí ľuďom na fakulte.

Prečo vy?

Lebo to nik nechcel len tak podpísať. Tí, čo mali rodiny, už vôbec nie. Iná vec je, že to bolo právne neplatné, lebo som bol v podstate nikto. Dnes je až komické predstaviť si, ako študent odobruje výpovede vedúcim katedier či pedagógom, ktorí učili všetky tie komunistické sprostosti.

Samozrejme, že ľudia, ktorých som vyhodil, ma nemali radi. Nevidel som však inú možnosť, bol to logický dôsledok našich požiadaviek. Navyše mnohí vyhodení boľševici sa pomerne rýchlo uplatnili aj v novom režime vďaka všetkým tým šialeným privatizáciám. Nevylučujem, že ma dnes velebia za to, ako som im pomohol. Majú sa totiž rozhodne lepšie, ako sa mali v škole.

Boli ste jeden z mála, kto mal k dispozícii aj auto. V koordinačnom centre ste takí vraj boli len traja – Anton Popovič, Jozef Botka a vy.

To nebolo auto. To bol trabant. Koľkokrát sme ním vycestovali po krajine a nedošli sme do cieľa alebo sme sa nedostali domov, alebo sme v ňom mrzli, lebo prestal kúriť.

Neraz sme ho využili ako prvú pomoc. Napríklad nám oznámili, že na univerzitu v Banskej Bystrici príde prezident Václav Havel, a tak tam treba zorganizovať študentov, témy aj zabezpečiť poriadok. Problém bol, že sme sa to dozvedeli pár hodín predtým. Vlaky jazdili ešte horšie ako dnes, tak sme o desiatej večer nasadli do trabanta, aby sme od tretej ráno niečo pripravili v Banskej Bystrici, lebo Havel mal prísť o desiatej doobeda.

Zároveň sme s trabantom jazdili do Žiliny, Martina či iných miest, aby sme tamojším fakultám pomáhali s tým, s čím nevedeli pohnúť. Napríklad chceli vedieť, čo si počať s profesormi. Neschopných bolo treba prepustiť a schopných prijať.

Ako sa to riešilo?

Na matematicko-fyzikálnej fakulte sme sa miesta snažili obsadiť cez konkurzy. Prihlásiť sa mohli aj tí vyhodení, len ťažko sme však mohli akceptovať tých, čo absolvovali rýchle školenia v Moskve, hoci ničomu nerozumeli. Tak sa mohlo stať, že dejiny MRH, teda medzinárodného robotníckeho hnutia, pokojne vyučoval bagrista.

Nešlo však len o obsadenia miest pedagógov a vedúcich katedier, bolo treba voliť aj nových dekanov, vytvoriť systém tých volieb, zadefinovať nové katedry a ich náplne, do toho nastaviť systém prijímacích pohovorov pre ďalších študentov.

Nezabúdajte, že po revolúcii všetky tieto veci zrazu prestali fungovať a zodpovednosť padala na nás, čo sme nikdy také veci neorganizovali. Musel zároveň dobehnúť aktuálny školský rok vrátane všetkých skúšok. Celé dni sme teda riešili praktické otázky, ktoré vyplývali z toho, že pôvodný systém sa zrútil.

Študentské hnutie malo viac lídrov, na verejnosti však rezonovali len tie mená, ktoré sa dostávali na televízne obrazovky, prípadne rečnili na námestiach. Neštvalo to niektorých ďalších?

Asi áno a možno preto odišli. Iní zase o popularitu nemali žiadny záujem.

Ako to bolo u vás?

Jednoducho – videl som, že Zuzka Mistríková či Tóno Popovič sú v televízii lepší, než by som bol ja. Nech by som bol teda akokoľvek namyslený a márnomyseľný, nemalo zmysel sa tam tlačiť.

Je pravda, že Vladimír Mečiar vám ponúkal šialené peniaze, aby ste ho nasledovali do HZDS?

Samozrejme. So Zuzkou Mistríkovou, Tónom Popovičom a tuším s Milošom Durecom si nás pozval na úrad vlády, položil pred nás kufrík a povedal, že je v ňom milión korún. A že je náš, ak sa pridáme k nemu.

Zjavne ste to neprijali.

Nestihli sme. Do toho stretnutia totiž z Leškovej 5, kde sídlila Vysokoškolská únia Slovenska, ktorú sme založili, zazvonila takzvaná „zetka“, čo bola špeciálna linka, ktorou sa dalo dovolať všetkým papalášom v krajine.

Volala kolegyňa – študentka, ktorej sa práve podarilo zrútiť náš počítač. Ten sme ako študenti dostali do daru, ale treba priznať, že sme na ňom hrávali aj hru Prince of Persia. Logicky sme ňou ten počítač dosť ničili. Občas si hru zahrali aj študentky, ktoré sa nám starali o priestory. Nakoniec to Miloš Durec, ktorý sa staral o techniku, zakázal. Lenže sa to nie vždy rešpektovalo a systém v počítači padol.

Študentka teda zavolala cez „zetku“ na úrad vlády, lebo vedela, že som práve tam. Telefón u Mečiara zdvihla Anna Nagyová. Bolo jej trápne povedať, že ide o padnutý počítač, a tak zaklamala, že je zo sekretariátu Mariána Čalfu a že potrebuje súrne hovoriť so mnou.

Anička Nagyová teda podišla k Mečiarovi a oznámila, že pán Grexa má telefonát od pána Čalfu. Tak som šiel k telefónu a študentke vysvetlil, aké kombinácie klávesov má postláčať, aby mašina znovu nabehla. Jednoducho ju bolo treba reštartovať. Lenže Mečiar z toho pochopil, že som nejako prepojený s Čalfom.

Vzali by ste ten milión?

My sme tam s humorom Mečiarovi povedali, že v poriadku, kufrík berieme a venujeme ho na rekonštrukciu V-klubu. Lenže do toho zazvonil telefón a ďalej sme sa nedostali.

Horšie bolo, že Mečiar si ma ihneď zatriedil ako svojho nepriateľa a po mojej rodine začala šliapať tajná služba.

Konkrétne?

Rodičom bežne o druhej či tretej ráno zazvonil telefón, že som mal nehodu a som mŕtvy. Tieto tupé boľševické metódy trvali bez prestávky asi rok a pol. V priebehu najbližších rokov ich spoznali všetci, ktorí sa Mečiarovi znepáčili.

V nemeckom parlamente ste boli v roku 1991 prijatý ako vedecký pracovník, vy sám ste to však nazvali skôr prácou asistenta politikov zo strany CDU.

Lebo som maximálne tak písal prejavy a viedol korešpondenciu s voličmi, organizoval akcie, pripravoval predvolebné kampane a podobne. Dievča pre všetko, s vedou to nič nemalo. Ostal som tam do roku 1998, keď Helmut Kohl prehral voľby a nastúpila nová generácia politikov, ktorí mi nesedeli.

Výhodou bolo, že som sa tam naučil detailom. Pochopil som, že politika nie sú plamenné reči, ale dennodenná drobná rutinná práca typu písanie prejavu poslancovi na zahraničnú cestu do Angoly, gratulácia občanovi k narodeninám, k narodeniu dieťaťa a podobne. Voliča totiž poteší, ak si naňho spomenie jeho reprezentant.

Politika je aj o tom, koľko hasičských áut bude mať konkrétna dedina a koľko miest má miestna škôlka. Obyvateľov to vážne zaujíma. Bežného voliča, naopak, vôbec nezaujíma, koľko percent HDP ide na obranu či do NATO.

Práve to uvedomenie si, že na udržanie demokracie sa musíme piplať aj s maličkosťami, mi dalo asi najviac. Jednou z takých maličkostí bola aj realizácia programu pre návštevné skupiny z rôznych volebných obvodov. V praxi to znamenalo, že som s nimi musel tiahnuť z krčmy do krčmy.

Brali vás Nemci po čase ako domáceho?

My sme pre nich ľudia z východu a ich konzervatívnosť im nedovoľuje brať nás ako seberovných. Moja situácia sa zmenila, až keď mi šéf poradil, aby som nespomínal, že som zo Slovenska, ale nech vravím, že som „ríšsky“ Nemec, Reichsdeutscher. Vtedy sa Nemci začali uvoľňovať, lebo nevedeli, čo na to povedať.

Definitívne sa to zlomilo, až keď si môj akcent začali pliesť s holandským. Až potom ma konečne začali brať v štátnej správe a na ministerstvách normálne.

Ako spätne hodnotíte 31 rokov od revolúcie?

Tak, že do roku 1989 sme boli v ruskom zadku a odvtedy v ňom nie sme. Posun k lepšiemu je teda zjavný. Mojím osobným snom bol rozpad Varšavskej zmluvy a vstup našej krajiny do EÚ a NATO. To sa podarilo. Aj vďaka nám študentom.