Denník N

Boris Grexa: Mečiar pred nás položil kufrík a povedal, že je v ňom milión. A že ak sa k nemu pridáme, je náš

V aule Univerzity Komenského v Bratislave sa 21. novembra 1989 zišli študenti bratislavských vysokých škôl. Foto - TASR
V aule Univerzity Komenského v Bratislave sa 21. novembra 1989 zišli študenti bratislavských vysokých škôl. Foto – TASR

Za to, že som nebol v Socialistickom zväze mládeže, ma rád šikanoval Milan Ftáčnik, tvrdí jeden zo študentských lídrov revolúcie v roku 1989 Boris Grexa.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER89 DNES.

Vaším otcom je známy humorista Ján Grexa. V akej rodine ste vyrastali?

Obaja rodičia boli učitelia, nestraníci. V podstate nik z blízkej rodiny nebol v komunistickej strane, čiernych oviec bolo málo. Vyrastal som v prostredí, čo sa síce nestotožňovalo so systémom, v ktorom sme žili, ale neboli sme ani žiadni disidenti. Nik nás teda nepostihoval ani neperzekvoval, nevyvíjali sme činnosť ako napríklad Ján Čarnogurský.

Samozrejme, každý večer sa doma počúval Hlas Ameriky. Naším šťastím bolo, že sme chytali aj ORF, teda rakúsku televíziu, kde sme mohli sledovať tamojšie politické debaty a porovnávať to s vymývaním mozgov u nás. O politike sme doma diskutovali pravidelne, zapájal sa otec, strýko aj starí rodičia. Zároveň som vyrastal v prostredí, v ktorom sa veľmi veľa čítalo.

Vášho otca v roku 1968 komunisti kariérne odstavili.

Odstavili ho v Brezne, tak odtiaľ „utiekol“ do Bratislavy, kde získal aspoň miesto asistenta na univerzite. Kariérne však už pre „prúser“ v kádrovom profile nemohol rásť. Priestorom jeho sebarealizácie sa stal humor. Nešlo to v práci, tak to išlo inde.

Nemám to síce explicitne potvrdené, ale môj pocit je, že on aj ďalší starší v rodine sa cítili systémom zradení a oklamaní. V 50. rokoch totiž naivne verili, že komunisti prinesú lepšie časy, a všetko bolo naopak. V roku 1968 im konečne došlo, že komunisti ich v podstate oklamali.

Prečo ste si vybrali matematicko-fyzikálnu fakultu?

Začínal som na elektrotechnickej fakulte, lebo na ňu sa dalo dostať oveľa ľahšie ako na filozofiu, ktorá ma lákala viac. Veľmi rýchlo som však zistil, že na elektrotechnike nemám šancu, a tak som preskočil na matematiku s fyzikou.

Prestúpiť medzi školami bolo možné, navyše matematika ma bavila. Nakoniec som ju skúsil študovať paralelne s filozofiou, ale bolo to naivné. Len čo sa začala revolúcia, na filozofiu, hoci som tam mal individuálny študijný plán, už nebol čas.

Tušili ste, že sa blíži spoločenský zlom?

Samozrejme. Každý, kto chľastal a filozofoval v legendárnej krčme U Slováka či v Riviére, minimálne tušil, že to padne, že systém sa zrúti. Nik z nás nevedel len to, kedy sa tak stane. Verili sme v zmenu minimálne tak pevne, ako katolíci veria, že Mária bola panna. Muselo to prasknúť, lebo nezmyselnosť bytia už bola taká hmatateľná, že to bolo jasné každému príčetnému človeku.

Boris Grexa. Foto – archív B. G.

Stihli ste základnú vojenskú službu?

Nie, už za socializmu som dostal modrú knižku, takže som sa vyhol aj vojenskej katedre na vysokej škole. Viete, z čoho však mám zápočet? Z predmetu Hygiena a ženy v atómovej vojne.

Prosím?

Fakt. Premietali nám tam dvojhodinové video, na ktorom nám nahá žena na každom kúsku tela detailne ukazovala, ako zo seba zmyť atómový prach. Na to som teda odborník. Samozrejme, neodpustil som si vtedy otázku, že čo mám robiť, keď nie som žena. A tá gumová hlava, čo nás to učila, mi odpovedala: „Soudruhu, jste na seznamu.“

Kedy ste sa dozvedeli, že 17. novembra 1989 v Prahe zmlátili študentov?

Zmlátili ich v piatok, ja som sa to dozvedel v nedeľu. Hrával som totiž futbalovú ligu a po nej sme si chodili zahrať futbal aj privátne. Napríklad na internátoch. Keď tam potrebovali, aby som ako brankár niečo odchytal, prišiel som, polámal som v zápale boja sebe či niekomu pár kostí a bolo.

Keď k nám zrazu dorazila informácia o udalostiach v Prahe, moja prvá myšlienka bola – je koniec, „bubáci“ sú zjavne nervózni a prehnali to. Bolo to šťastie, lebo čo si budeme hovoriť, Bratislava ani Slovensko nemali poriadny disent, všetko to bolo o pár ľuďoch, ktorých reálny dosah bol slabý.

Sám som sa zúčastňoval prepisovania samizdatovej literatúry, ale nebolo to nič moc. Dnes si dokonca myslím, že mnohé protirežimové aktivity organizovali eštebáci, aby mali mládež pod kontrolou. Je to však jedno, aspoň sme sa dostali k dobrým knihám.

To znie dosť konšpiračne.

Naozaj si myslím, že tie aktivity organizovali eštebáci.

Z čoho vychádzate?

Už dva či tri roky pred revolúciou sa k nám do baraku nasťahovali čudní ľudia, ktorí sa so mnou začali umelo priateliť. Boli starší a veľmi chceli komunikovať, pričom som nechápal, prečo sa o mňa tak zaujímajú. Vypytovali sa, čo si myslím o režime, či nechcem čítať zakázanú literatúru a podobné veci. Bolo mi podozrivé, prečo mi tak silene ponúkajú to, čo sa nesmie.

Nakoniec chceli, aby som prepisoval Thomasa Manna alebo Bhagavadgítu. Fungovalo to tak, že každý, koho oslovili a prehovorili, dostal zoznam strán, ktoré mal preklepať na písacom stroji v maximálnom množstve kópií. A tak sme prepisovali, koľko kopírovacie papiere uniesli. Som presvedčený, že to organizovali ľudia, ktorí mali úplne iné záujmy ako rozširovať nepovolenú literatúru.

V tom čase celá spoločnosť viedla pomerne apatický život – všetci síce vedeli, že je to na prd, ale vedeli aj to, že nič sa nedá zmeniť. Keď sa k vám zrazu prisťahujú ľudia, u ktorých vidíte, že majú iné záujmy, ako deklarujú, nepasuje vám to do kontextu. Iné vysvetlenie ako to, že nás takto mali pod kontrolou a zároveň nám ponechávali naivný pocit, že robíme niečo proti režimu, mi nenapadá.

Na matematicko-fyzikálnej fakulte prebiehali rôzne malé protesty proti niektorým krokom režimu už pred revolúciou.

Napríklad vtedy, keď sa niekto hore rozhodol, že nám tam postavia malý výskumný reaktor. Zelených ochranárov to okamžite nabudilo a začali protestovať. Organizovali sa mítingy, študenti na nich boli pomerne hlasní. Keď potom do toho vpadla revolúcia, okamžite bolo všetkým jasné, že sa musíme zapojiť do štrajku ako ostatné vysoké školy. Na našej fakulte sa teda prepojili dve rôzne udalosti.

Na Prírodovedeckej fakulte sa zase začala diskusia na tému „Prečo nie SZM“. Nešlo však o žiadne veľké hnutie s hlbšie prepracovaným zámerom, skôr o zopár lastovičiek, ktoré ukazovali našu nespokojnosť s istými vecami. Bolo nám jasné, že nechceme aktuálny systém, ale nemali sme ujasnené, čo presne chceme.

Boli ste členom SZM?

Na elektrotechnickej fakulte áno, ale keď som prestúpil na matematicko-fyzikálnu fakultu, už som sa neprehlásil. Následne mi to potom spočítal neskorší politik postkomunistickej SDĽ a minister školstva Milan Ftáčnik.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie