Denník N

Robert Bystrický: VPN sa mi zdala mäkká, často slabá a nedôsledná. Toľko komunistov na kandidátke bolo chybou

Demonštrácia v Bratislave 22. novembra 1989. Foto -TASR/Alexander Buzinkay
Demonštrácia v Bratislave 22. novembra 1989. Foto -TASR/Alexander Buzinkay

Komunistickí funkcionári možno nemuseli ísť do basy, ale prečo sa neobmedzilo ich budúce pôsobenie vo verejnej sfére? Prečo neprišli o majetky, ku ktorým sa dostali vďaka funkciám v strane? pýta sa revolučný študentský líder Robert Bystrický.

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

V akej rodine ste vyrastali?

Hoci som sa narodil v Šahách, vyrastal som v okolí Bratislavy. Obaja rodičia učili v základnej škole a dostali prácu pri hlavnom meste. Bývali sme vo Vištuku a v Báhoni. Chodil som do školy, kde učili obaja rodičia, čo ma príliš netešilo, lebo mať rodičov v škole nie je žiadna výhra.

Odmalička som bol zrejme solitér, veľa som čítal. Neraz som o politike debatoval s otcom, ktorý bol mentálne nastavený proti vtedajšiemu systému. Nebol aktívny v nejakých štruktúrach, svoj názor však mal. Rovnako na tom boli starí rodičia, takže sme nejeden večer počúvali Slobodnú Európu alebo Hlas Ameriky. Ďalšie informácie o svete sme čerpali z rakúskej televízie, rakúskeho rozhlasu, občas však aj z maďarského. V Maďarsku bol predsa len trochu voľnejší režim ako u nás.

Čo vám na tom režime prekážalo?

Jednoznačne absencia slobody vo všetkých oblastiach, ale najviac asi absencia slobody vyjadrovania. Pokrytectvo a pretvárka ma unavovali, vtedajšie médiá ľudí doslova ohlupovali. Samozrejme, že ma trápila aj nemožnosť cestovať na Západ, ale nebolo to primárne. Aj som sa pokúšal získať vycestovaciu doložku, ale neúspešne.

Nesnažili sa vás komunisti zlákať do strany?

Jasné, že sa o to snažili. Už v prvom ročníku na vysokej škole videli, že mám solídne študijné výsledky, a tak ma oslovili, aby som k nim vstúpil spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi z krúžku. Ihneď som to odmietol. Bolo mi jasné, že taký krok neurobím za žiadnych okolností.

Ako reagovali?

Naznačili mi, že v budúcnosti môžem mať problémy pri kariérnom postupe, ale kašľal som na to. Nebol som pritom naivný, vedel som, že byť členom strany je v istých smeroch výhodné. Nemohol som však ísť proti vlastnému presvedčeniu.

Robert Bystrický. Foto – archív Roberta Bystrického

Cítili ste, že sa blíži spoločenský zlom?

Čiastočné pohyby v spoločnosti sa dali vypozorovať minimálne od Sviečkovej manifestácie v roku 1988. Bolo jasné, že režim to má nahnuté, ale k akej zmene a kedy konkrétne k nej dôjde, nemohol vedieť nik.

Na druhej strane ku mne prúdili informácie, že sa chystajú demonštrácie na Deň ľudských práv 10. decembra 1989. Na prírodovedeckej fakulte kúsok od nás zase študenti, medzi ktorými boli aj moji kamaráti, rozbehli na jeseň 1989 petíciu za pluralitu mládežníckych organizácií.

Socialistický zväz mládeže mal monopol a im to prekážalo. Petícia bola veľmi úspešná, podpisovali ju aj študenti iných fakúlt vrátane mňa. Dokonca sme čosi podobné chceli urobiť aj na matematicko-fyzikálnej fakulte. Už sme to však nestihli, lebo prišiel 17. november.

Deň pred 17. novembrom sa v Bratislave uskutočnil protestný pochod študentov, ktorí prišli pred ministerstvo školstva. Boli ste tam?

Iba čiastočne, hoci som na ňom pôvodne mal byť od začiatku. Časovo mi kolidoval s inou akciou – na našej fakulte sa pomerne nahlas riešila stavba jadrového reaktora v susedstve školy. Niežeby som mal ako fyzik niečo proti samotnému jadrovému reaktoru, ale spôsob presadzovania zámeru, ktorý vtedy režim zvolil, sa nám nepozdával, a tak sme protestovali.

Debata o reaktore sa neustále predlžovala, nakoniec som stihol dobehnúť len na koniec pochodu. Mimochodom, od štvrtka 16. novembra 1989 boli na väčšine vysokých škôl udelené rektorské a dekanské voľná. Cieľom bolo, aby študenti odcestovali domov a nezdržiavali sa pokope v meste.

Na druhý deň, 17. novembra doobeda som sa ešte zámerne túlal po Bratislave, či sa predsa len niečo neudeje. Vedel som, že v Prahe sa chystá ohlásená demonštrácia a napadlo mi, či u nás nebude niečo neohlásené. Sedel som vo vtedajšom Mliečnom bare na Hviezdoslavovom námestí a čakal som. Všade bolo plno policajtov, ale nič sa nedialo, tak som nasadol na vlak a odcestoval som domov.

Otvorenie hraníc. Foto – Milan Krupčík

Kde vás zastihla informácia o tom, že zmlátili študentov na Národnej triede?

Práve doma u rodičov z vysielania Slobodnej Európy alebo Hlasu Ameriky, teda ešte v piatok noci. Už v sobotu som sa presunul naspäť na internát, lebo som vedel, že musíme niečo robiť. Viacerí sme sa tam stretli a v ten večer už v UNIC klube na Mlynoch vznikali zárodky prvých vyhlásení.

Diskusie odvtedy pokračovali nepretržite. V pondelok sme sa stretli na fakulte a čoskoro sa sformoval aj štrajkový výbor. Zaujímavé bolo, že počas víkendu ma na internáte čakali odkazy od rôznych známych aj neznámych osôb, ktoré sa so mnou chceli skontaktovať. Z toho vyplýva, že ľudia sa chceli zosieťovať čo najskôr po udalostiach v Prahe. Mnohí o sebe vzájomne vedeli, kto si čo o režime myslí.

Ako to vyzeralo v aule na fakulte?

Panovala tam euforická atmosféra v prospech zmeny. Aj väčšina pedagógov sa postavila na našu stranu. Jasné, zo začiatku to celé bolo trochu opatrné, dokonca poniektorí, čo sme tam rečnili, sme si najskôr aj trochu hrýzli do jazyka.

Dôvod?

Niektorí študenti aj pedagógovia navrhovali zlepšiť pomery, reformovať ich, no ja, Boris Grexa a aj iní sme nemali záujem len tak niečo vylepšovať, ale celý ten hlúpy systém zrušiť a postaviť nový.

Z toho vyplýva, že som nebol ani veľkým fanúšikom perestrojky, ktorú v Sovietskom zväze spustil Gorbačov. Niežeby mi prekážala, bol to krok vpred, ale pripadala mi ako kozmetická úprava obludného systému. Ja som chcel fundamentálnu zmenu. Už dávno som neveril, že by sa dalo reformovať to, čo bolo od základov zlé.

Pravdou je aj to, že sa tam pohybovali zvláštni neznámi ľudia, ktorí okrem iného fotografovali. Neskôr sme sa dozvedeli, že to boli zrejme príslušníci Štátnej bezpečnosti. Tá odpočúvala aj pevné linky používané neskôr štrajkovým výborom, ale tomu som už pozornosť nevenoval, informácií o nás mala aj tak dosť.

Na matematicko-fyzikálnej fakulte však okupačný štrajk nebol.

Jeden kolega ho najskôr pokusne vyhlásil, ale ostatní sme sa na seba dosť prekvapene pozreli. Okupačný štrajk školy nemal zmysel, lebo nás nik v ničom výrazne neobmedzoval. O pár hodín tento nápad vyšumel dostratena. Jednoducho sme na také čosi nenašli relevantný dôvod, za daných okolností nám nemal ako pomôcť.

Na VŠMU rektor Miloš Jurkovič odovzdal študentom kľúče a postavil sa za nich, napriek tomu tam okupačný štrajk bol. 

Rozumiem, ale treba si uvedomiť, že naša fakulta nebola typicky prorežimná, predsa len matematiku a fyziku nemôžete robiť na základe ideológie. Nedá sa to porovnávať napríklad s filozofickou fakultou, ktorá bola už z princípu oveľa viac ovplyvňovaná boľševickým myslením. Čo však ovplyvníte na matematike? Tým vôbec nechcem povedať, že sme u nás nemali žiadnych prorežimných pedagógov, ktorí sa s radosťou angažovali.

Míting na Námestí SNP. Foto – Milan Krupčík

Napríklad Milan Ftáčnik, neskorší poslanec SDĽ, minister školstva a primátor Bratislavy? Boris Grexa mi rozprával, ako ho tento človek šikanoval za to, že nebol členom SZM.

Ja mám s Ftáčnikom tiež zaujímavú skúsenosť. Keď vznikol štrajkový výbor, ktorý do istej miery riadil revolučné dianie na fakulte, prebrali sme miestnosť práve po SZM. Zriadili sme si tam administratívu. Milan Ftáčnik tam

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie