Prvý riaditeľ Fun rádia o revolúcii: Nadávali nám do neofašistov, mám tie tváre pred očami, niektoré sú v politike

Rozhovor vznikol v rámci projektu NOVEMBER ’89 DNES.

V akej rodine ste vyrastali?

Otec bol architekt, mama bola detskou lekárkou. Naša rodina nebola ničím výnimočná, voči režimu sa nahlas neprejavovala, nerebelovala, neprotestovala, hoci otec počúval Hlas Ameriky aj Slobodnú Európu. Rodičia boli veriaci a preferovali zdravý rozum. Formovali ma teda normálne a slušné medziľudské vzťahy.

Iná vec je, že keď človek porovnával realitu s tým, čo sa hovorilo oficiálne, okamžite videl, že tam niečo nesedí. Celý život hlásam, že človek sa musí vedieť rozhodnúť. Nemám rád, keď niekoho stále upozorňujú, aby si dával pozor, lebo na svoje rozhodnutie môže doplatiť. Keď potom počas revolúcie prišla príležitosť prispieť k zmene spoločnosti, neváhal som.

Zrejme k tomu prispelo aj to, že ste boli mladý človek. Tí sú rebelskejší ako staršia generácia.

Nepochybne. Mal som 24 rokov a bol som rebel, ktorý síce toho veľa o svete nevedel, no napriek tomu šliapal za plnením svojich snov. Keď som v pondelok po 17. novembri 1989 prišiel na fakultu, síce ešte nik z nás poriadne nevedel, čo sa udialo a prečo protestujú umelci, ale cítili sme, že musíme konať aj my.

Boli sme technická, nie umelecká škola, kde je vždy voľnejšia atmosféra, no napriek tomu sme nespali. Spolužiačka mi povedala – máš dar reči, niekto musí niečo nahlas povedať, tak choď. Postavil som sa teda na fakulte na schodisko a začal som rozprávať svoje autentické pocity z diania okolo nás.

Konkrétne?

Že chceme poriadne vyšetriť pražské udalosti a že už bolo dosť násilia na študentoch aj na iných v spoločnosti. Spontánne sa pridávali aj ostatní. To, čo som potom cítil ešte veľmi dlho, bola akási spoločenská súdržnosť.

Výhodou bolo, že kamaráti mali rovnaké názory ako ja. Tí, čo ešte nemali vedomosti o udalostiach v Prahe, zase boli mimoriadne hladní po informáciách. Aj na technike teda bolo plno ľudí, čo mali plné zuby klamstiev, v ktorých sme žili.

Povedali sme si, že komunisti tu už nikdy nebudú mlátiť ľudí, ktorí sú našimi rovesníkmi. Koniec koncov, napätie v spoločnosti už bolo také silné, že k niečomu muselo dôjsť. Pomaly, ale isto to k zmene spelo minimálne od glasnosti a perestrojky, s ktorými prišiel Gorbačov v Sovietskom zväze. Celý systém bol postavený na zlých základoch, a tak sa musel zrútiť. Ja som mal akurát šťastie, že som mohol byť pri tom.

Nepresviedčali vás rodičia, aby ste sa príliš neangažovali?

Jasné, že mi volali, aby som sa do ničoho neplietol. Logicky, mali v pamäti, čo sa stalo v auguste 1968, aj následnú normalizáciu. Báli sa, že ma komunisti zlikvidujú. Na to som však nebral ohľad, šiel som do toho naplno. Zašiel som do koordinačného centra študentov a začali sme pracovať na zmene.

Boli všetci študenti na fakulte na strane zmeny?

Veľká časť z nich chcela vedieť, čo presne sa stalo, a súhlasila s tým, že už dosť, pričom sa nebudeme učiť, kým sa nedozvieme celú pravdu, kým sa všetko nevysvetlí. Na mnohé informácie totiž bolo embargo, médiá si na začiatku dávali pozor, ako informujú. Relevantné informácie sa preto čerpali od priamych svedkov alebo od tých, čo priniesli informácie z Prahy. Najskôr sme sa však na nich museli nakontaktovať.

Ľudia sa zrazu začali zgrupovať a o chvíľu bola aula plná. Niektorí, samozrejme, boli ticho, ale aj väčšina z nich asi verila, že môže prísť k zásadnej zmene. Pár študentov však mentálne ostalo trčať v starom systéme tak, ako bol nastavený. Dodnes si pamätám, ako nám nadávali do neofašistov, zlých študentov, ktorí rozvracajú spoločnosť. Mám tie tváre pred očami, niektoré z nich sú dnes v politike.

Študenti?

Študenti, ale aj asistenti či priamo pedagógovia. Spomínam si na jedného starého pána učiteľa, ktorý nič nehovoril, ale po tom pondelku na fakulte si doslova prevrátil kabát či plášť. Bol to taký jeho tichý protest proti režimu.

Niektorí pedagógovia stále žili komunistickým presvedčením, takže ešte aj prvé dni po revolúcii nám dávali najavo, že majú moc a môžu s nami spraviť, čo chcú. Tí by nás najradšej prevalcovali hrubou silou, a aj to z nich bolo cítiť. Potom sa zrazu začali veľmi báť. Pochopili, že sa môžu dočkať pomsty, hoci reálne po nej nik z nás netúžil.

Zrazu sme však videli, že sú nevyspatí, strhaní, zelení, že majú strach z toho, čo príde. S inými pedagógmi sa zase dalo v pohode debatovať a otvorene sa pridali na našu stranu. Nám padlo dobre, keď nás niekto, koho sme sa báli na skúške, povzbudil a povedal, aby sme sa nedali. Najväčšiu časť pedagógov však tvorila mlčiaca väčšina, ktorá čakala, ako to dopadne.

Technici sú pragmatickejší ako umelci, menej dajú na emócie a viac na racionálne vysvetlenie. Nemalo ich konanie logiku?

Nie, lebo medzi nimi boli aj takí, ktorí zámerne mlčali, a keby sa to zvrtlo späť v prospech komunistov, ani by im to neprekážalo. To boli pedagógovia. Väčšina študentov však, naopak, napriek pragmatickosti prahla po informáciách a jasne chcela zmenu.

Najaktívnejší boli tí, čo pracovali v internátnych rozhlasových štúdiách, kde sa už z princípu združovali pomerne slobodomyseľné typy, a v tesnom závese tí, ktorí žili na internátoch. Bol to predsa len iný život ako doma pod dohľadom rodičov.

Našli sa medzi spolužiakmi takí, o ktorých ste neskôr zistili, že udávali a donášali?

O takých som vedel dávno pred revolúciou. Keď som robil v IRŠ (Internátne rozhlasové štúdio), na internáte Mladá garda žilo aj 14 študentov, ktorí boli dokonca platení za to, aby dobre počúvali, čo sa kde povie. Mal som aj zopár problémov so SZM, kam si ma pozývali na koberčeky, ale s tým som si hlavu nelámal. A áno, neskôr som sa aj o niektorých kamarátoch dozvedel, že boli poplatní bývalému režimu.

Ako sa dalo vysielaním IRŠ vytáčať funkcionárov? Púšťaním zakázanej hudby? Hovoreným slovom, v ktorom boli zakomponované narážky?

Napríklad. Poviem však aj jednu konkrétnu príhodu z predmetu vedecký komunizmus. Dostal som pokyn