Denník N

Fantastický človek

Ondrej Herec. Foto - Ľuboš Pilc
Ondrej Herec. Foto – Ľuboš Pilc

Za Ondrejom Hercom (1944 – 2020).

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je spisovateľ

Ondreja Herca som stretol v polovici 90. rokov, keď som prvé literárne SF pokusy posielal do Ceny Gustáva Reussa, kde predsedal porote. Začínali tam viacerí príslušníci mojej autorskej generácie, dnes najslávnejší z nich Juraj Červenák v žánri fantasy, ktorý vtedy patril do obskúrnej subkultúry, nie do mainstreamu knižného trhu. Jeden z najväčších talentov, poviedkar Štefan Huslica, žiaľ, veľmi mladý spáchal samovraždu.

Ondrej nielen hodnotil, ale hotové texty aj editoval, redigoval a výber publikoval v zborníkoch. Pre väčšinu z nás spolupráca s ním predstavovala prvé skúsenosti s úpravou rukopisov. Ondrej nám, tínedžerom, pripadal ako zjavenie. Vzdelaný, nesmierne sčítaný, scestovaný, priateľský senior nám ochotne venoval enormné množstvo času, zväčša v zadymenej čajovni, kde sa ako kettenraucher cítil ako doma.

K vrcholom patrili spoločné pobyty v Revúcej, kde je pochovaný Gustáv Reuss, priekopník slovenskej fantastiky z 19. storočia, autor bizarného románu Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Tam som sa za niekoľko dní dozvedel o milovanom žánri viac ako doma za rok. A postupne som bližšie spoznal Ondreja. Zoznámil som ho s Egonom Bondym a naše cesty sa mnohokrát križovali. Kto ho počul rozprávať o Lemovi, Strugackých, Shelleyovej, Herbertovi, ale aj o Valérym či Dantem, musel si ich okamžite prečítať.

Ako židovský slovenský chlapec sa Ondrej narodil v lete 1944 v Budapešti, kam sa mama ukryla pred deportáciou. Ako polročný v pivnici prežil kobercové bombardovanie mesta. Som presvedčený, že jeho vášnivý záujem o sociológiu aj o štúdium utópií vychádzali z vlastných skúseností s dvoma totalitami. Popri akademickej dráhe sa pol storočia venoval štúdiu a rozboru modernej fantastiky, pričom tieto dva svety nekonvenčne prepájal. Výrazne prispel k tomu, že sa v slovenčine v 80. rokoch vydávali unikátne výbery zo svetovej sci-fi v prvotriednych prekladoch.

Roku 1981 (!) zostavil kultové prvé SF číslo v renomovanej Revue svetovej literatúry. Presadil rozhlasový seriál o žánri, vtedy nevídanú vec. Aj vďaka nemu smel v roku 1986 vyjsť Philip K. Dick (strhujúci drogový román Temný obraz), o rok neskôr Besterov Zničený muž a ďalšie unikátne edičné počiny, dodnes skvosty v zbierkach znalcov. Našťastie, komunistickí cenzori zväčša netušili, o čo ide. Keď som prvýkrát uvidel jeho knižnicu v petržalskom byte, vyrazila mi dych. Špičkovo ovládal viaceré cudzie jazyky, živil sa aj tlmočením a zo služobiek si celý život vozil najmä americké, britské a nemecké paperbacky.

Po Nežnej revolúcii prednášal na univerzitách, pôsobil na ministerstve, pracoval pre OSN aj výbor Rady Európy. A naplno sa pustil do písania esejí o vedeckej fantastike. Najviac na mňa zapôsobil jeho Cyberpunk, inovatívna štúdia nových trendov v literatúre a informačnej spoločnosti, o ktorých vtedy málokto chyroval. Pozornosť si zaslúžia aj výbery esejí, v ktorých rozoberal pocit zázraku – a túžbu spisovateľov už od antiky podeliť sa oň. Skúmal klasický horor, fanúšikovské hnutie, komiks aj televízne seriály.

Fascinoval ho netvor, no nielen ako literárna postava typu Frankenstein, ale ako hrôzostrašný režim či nepreniknuteľný byrokratický aparát. Tvrdým vedcom občas prekážalo jeho voľné, publicistické či populárno-náučné písanie. No podľa mňa sa hodilo k dobovému postmodernému štýlu a hlavne k predmetu skúmania. Jonathan Lethem svoj manifest Extáza vplyvov takisto vytvoril takmer výlučne z citátov. Asi nijaký iný žáner tak výrazne nečerpá sám zo seba, zo svojich tradícií, vzorov aj klišé.

Na Ondrejovi som si nesmierne cenil jeho pokoru pred každým dobrým príbehom, jeho descartovskú vášeň k údivu ako k náhlemu prekvapeniu duše, jeho lemovské presvedčenie, že matematika spí v každej reči a jazyk je múdrejší ako rozum ktoréhokoľvek z nás, ale aj jeho poeovské priepasti a trhliny v univerzálnej celistvosti sveta. Pre mňa aj mnohých iných sa stal stvoriteľom nových svetov. Naučil ma, že zoči-voči zázračným pocitom sa oplatí správať rozumne a zdvorilo, lebo nikdy nevieme, či sa nedostavili posledný raz.

Ondrej Herec zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 22. októbra 2020 v Bratislave. Česť jeho pamiatke!

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie