Denník N

Na nahotu mužov a žien sa pozeráme inak, hovorí český umelec, ktorý dva roky fotografoval nahých ľudí v štyroch mestách

Foto - Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel

Český umelec Martin Gabriel Pavel nafotil sériu fotografií nahých ľudí vo verejnom priestore štyroch stredoeurópskych miest – Brna, Bratislavy, Budapešti a Viedne. V Bratislave to vraj išlo najrýchlejšie, polícia ho pristihla iba raz.

V rozhovore s kurátorkou a kritičkou Miroslavou Urbanovou, ktorá sa nechala portrétovať vo Viedni, kde študovala a pracovala, hovorí aj o tom,

  • v čom je dôležité, že sú ľudia na jeho fotografiách nahí,
  • s akými reakciami sa stretával pri fotografovaní v jednotlivých mestách,
  • ako podľa neho súvisí túžba po dokonalosti s architektúrou mesta.
Séria fotografií z Brna, Bratislavy, Budapešti a Viedne vyjde onedlho knižne. Jej vznik môžete podporiť prostredníctvom crowdfundingu.

Projekt som zaregistrovala až v jeho poslednej fáze prostredníctvom skupiny viedenskej Akadémie umení na Facebooku, kde jeho autor hľadal modelov a modelky na fotografovanie vo verejnom priestore.

Fotografie z predošlých miest boli skvelé – formálne, vtipom i pointou –, a tak som si povedala, že keď už som sa dala kvôli inému umeleckému projektu potetovať a venujem sa umeniu dobrovoľne väčšinou za smiešne honoráre, tak ma ukázať kus mojej kože, konkrétne zadnice, pre „dobro umenia“ nezabije.

Martin odpovedal pohotovo (aby som si to nerozmyslela, predpokladám) a možno už na druhý deň som sa po piatich rokoch štúdia a práce vo Viedni symbolicky rozlúčila s mestom na mojom obľúbenom mieste, kde sa mieša turistický gýč a každodenný život.

Martin, toto je od roku 2011 už tvoj piaty projekt s pracovným názvom Daily Portrait (Denný portrét/ Portrét denne), prečo sa venuješ tak dlho denne práve portrétu a kam ho za tie roky posúvaš?

Denne sa tomu nevenujem, Daily Portrait je skôr princíp, myšlienka ideálu. Posledný ročník mi trvalo nafotiť dva roky. Sú obdobia, ako napríklad teraz, keď nefotím, keď je potrebné publikovať knihu alebo plánovať ďalší ročník.

Prvý ročník začal fotením ľudí pred bielou stenou v mojom štúdiu, akurát tí ľudia nevedeli, že ich v skutočnosti nahrávam na video. Nasledoval ročník fotený na Polaroid v uliciach Prahy a po ňom ročník Metro Riders, kde som v pražskom metre nahrával nič netušiacich ľudí na kameru skrytú v okuliaroch.

V berlínskom ročníku išlo o portréty mesta kolujúcim fotoaparátom, keď fotografovaný išiel vyfotiť pre neho neznámeho človeka k nemu domov. Pomocou tohto princípu sa dala vyjadriť otvorenosť mesta najlepšie. V Berlíne spolu žijú v jednom dome a stretávajú sa aj na párty a v kluboch ľudia rôznej viery, sexuálnej orientácie, farieb pleti a národností.

V poslednom ročníku Daily Portrait Brno – Bratislava – Budapešť – Viedeň mi išlo predovšetkým o zachytenie nálady mesta a portrétovaných miest, ktoré už čoskoro zaniknú. Brno, Bratislava a Budapešť ešte majú kúzlo autentickosti, kým sa z nich nestane sterilná, nudná Viedeň. Bolo to na poslednú chvíľu.

Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel

Tvoji modelovia a modelky sú pestrou skupinou ľudí rôzneho veku, rodu, rasy. Je pre teba rôznorodosť dôležitá?

Portrétovaných si nevyberám sám, naopak, fotím úplne každého, kto sa mi do projektu prihlási. Hľadám ľudí s hendikepom. To je však problematické, lebo hendikepovaní sú, žiaľ, zvyknutí v postkomunistickej normatívnej spoločnosti svoj hendikep skrývať. Je malá pravdepodobnosť nájsť niekoho, kto je hendikepovaný a zároveň nemá problém vyzliecť sa a svoju nahú fotku zverejniť.

Snažil som sa tiež hľadať cudzincov, napríklad v expatriantských a cudzineckých skupinách na Facebooku. Lenže tých je v našom regióne, žiaľ, málo a boja sa vyhostenia. Tiež som sa pýtal na ľudí s inou farbou pleti. Fotiť bielych ľudí začne byť jednoducho po čase nuda.

V projekte očividne nevyhľadávaš typické turistické lokality a urbánne rámcovanie bolo dôležité. Prekvapilo ťa niečo v jednotlivých mestách, nielen čo sa mestského priestoru, ale aj správania ľudí týka?

Vo Viedni ma zarazila konzervatívnosť, ktorú je vidieť napríklad v obliekaní – žiadne výrazné strihy ani farebnosť, nudné, tvarovo podobné okuliare a podobne. V západnej, bohatej liberálnej krajine by som čakal niečo odvážnejšie. Vo viedenskej mestskej časti Favoriten ma šokovali rasistické tabule s návodom „ako sa správať v parku“ písané v jazykoch menšín. Menšiny sa stretávali pred domami a v parkoch a ľudia spolu popíjali a bavili sa, zatiaľ čo domáci Rakúšania sa schovávali doma a pozorovali život smutne z balkónov a okien, až som z toho mal husiu kožu. Počas fotenia vo Viedni som niekoľkokrát zmenil miesto pobytu.

V chudobných prisťahovaleckých štvrtiach som sa cítil oveľa bezpečnejšie než v paranoidných bohatých štvrtiach v centre mesta. Stretávať na ulici ľudí rôznych farieb pleti a počúvať cudzie jazyky bolo veľmi blahodarné pre oči i dušu.

V Brne som býval na okraji Cejlu, kde začína prebiehať džentrifikácia. Človek si tam pripadal ako niekde v Taliansku. To bude tiež bohužiaľ o chvíľu minulosťou, keď stredná trieda vytlačí chudobné obyvateľstvo.

Stalo sa ti, že niekto na fotografovanie neprišiel alebo odmietol nakoniec fotografiu zverejniť?

Niekoľko mojich modeliek a modelov zažilo šikanu v zamestnaní. Kolega v práci rozposlal emaily ďalším kolegom. Najviac zarážajúce však je napríklad to, že študent lekárstva, ktorý sa s nahým telom dostáva denne do kontaktu, zrušil účasť kvôli akémusi morálnemu kódexu školy. V Daily Portrait Berlin sa pritom lekári zapájali úplne bežne. Najrýchlejšie som mal nafotenú Bratislavu. Naopak, najmenší záujem o fotenie bol vo Viedni, kde som kvôli tomu strávil najviac času. Najťažšie dohodnutie fotenia bolo v Budapešti, kde som viedol aj konverzácie o dĺžke viac ako sto správ.

Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel

Na čo slúži v tvojich prácach nahota portrétovaných?

Ide predovšetkým o to, neriešiť na svojom tele veci, ktoré nezapadajú do vzoru, ktoré nám predkladajú médiá, reklama, Instagram a popkultúra.

Rovnako ako je pre psychické zdravie jedinca a aj pre spoločnosť dôležité mať okolo seba miesta, ktoré nie sú celé novopostavené či vyčistené. Je potrebné mať v mestách miesta, ktoré vznikli spontánne a nie sú regulované. Pokiaľ človek okolo seba nemá nejakú staršiu ošarpanú budovu, začne hľadať nedokonalosti na sebe a začnú mu pripadať nenormálne. Výsledkom je potom enormné množstvo ľudí navštevujúcich psychológa alebo psychiatra ako napríklad vo Viedni.

Omnoho lepšie pre spoločnosť by bolo existujúce budovy opraviť. Napríklad nádherný Dom odborov Istropolis na Trnavskom mýte, ktorému hrozí zbúranie. Rovnako náprotivná Nová tržnica je úžasné miesto, kde sa stretávajú ľudia v malých vinárničkách a obchodoch. Genius loci, ktoré žiadne nové sterilné obchodné centrum nenahradí. Miesta s pamäťou sú veľmi dôležité. V Bratislave novopostavené kancelárske štvrte, ktoré po konci pracovného času zostávajú prázdne, jednoducho nedávajú zmysel, a aj tak sa bude musieť riešiť ich iné využitie, pretože doba officeová skončí tak isto ako doba industriálna.

Ako nahotu tvojich modelov a modeliek vnímajú fotografovaní a prípadní okoloidúci? Dostal si sa niekedy do nejakej hraničnej situácie?

Fotil som v Bratislave bez problémov vo fontáne v záhrade Prezidentského paláca, na hraničnom priechode Jarovce či pred rezidenciou veľvyslanca USA. Polícia nás však chytila pri fotení na Obchodnej ulici. Vymyslel som si výhovorku, že fotíme plagát pre pražské divadlo, a keďže to bolo zároveň v deň výročia vzniku Československa, tak sa nad nami zľutovali, že sme chudobní umelci a nemáme na pokutu peniaze. Na mieste, kde stál nahý model, je teraz namiesto fotolabu policajná stanica.

Keď som fotil pred Novou tržnicou úplne nahú ženu, išiel okolo pár a muž sa na ňu dlho zadíval a jeho slečna mu dala facku. Alebo keď som celkom nahú ženu fotil v Brne na rušnej križovatke a okolo prechádzali v aute policajti, tak nám ukázali palec hore. Len raz na nás jedna babička zavolala v Brne políciu. Bolo to vo vnútrobloku, kde som fotil sociológa v hortenziách, ktorý na fotenie prišiel s kočíkom. Našťastie sme počuli tú paniu cez otvorené okno, a tak sme stihli ujsť. V Karlovej Vsi som fotil dobre vyzerajúceho mladého muža vo fontáne. Neďaleko prechádzala mamička s deťmi. Dieťa nadšene ukázalo prstom na mládenca a mamička sa začala červenať. Následne prešla okolo jedna staršia pani a pohoršene nám povedala, nech ideme fotiť na nudapláž, že sú tu deti.

Inak problém nahoty je aj v tom, že spoločnosť je stále homofóbna. Len veľmi málo ľudí si kúpi knihu, kde je zároveň mužská aj ženská nahota. Nahé mužské telo je v našej spoločnosti vnímané ako menej krásne oproti ženskému. Preto je len málo vidieť mužská nahota v médiách a v reklame, ale aj v umení. Je to, bohužiaľ, sociálny konštrukt.

Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel
Foto – Martin Gabriel Pavel

Pre mňa osobne bolo finálne cvaknutie akousi úľavou v rámci celej situácie s takýmto fotením na verejnosti, ktoré je mimo komfortnej zóny bežného človeka. Nemali sme žiadnu špeciálnu prípravu, osvetlenie ani nič podobné. Do akej miery zasahuješ do fotenia pred a po ňom v postprodukcii?

Pre fotografovaného to môže byť stres, ale nahé fotenie na verejnosti je bezpečné, pretože nahý človek vyžaruje zvláštnu, povedal by som, že až posvätnú auru, a vôbec nie je zraniteľný, práve naopak. Okoloidúci majú veľký rešpekt a sú unesení a blažení zjavením. Nahý človek na ulici im sprostredkuje pocit podobný pocitu z umeleckého diela. Katarziu, určité vytrhnutie z bežnej reality a okúsenie niečoho transcendentného. Ľudské telá zásadne neretušujem. Občas pridám ľudí na pozadí z iného záberu z daného fotenia.

Foto – Martin Gabriel Pavel

Bolo mi sympatické, že si na konci knihy Daily Portrait Berlin zverejnil svoj nahý portrét. Ako dnes vnímaš profesiu, osobnosť fotografa?

Ja seba nevnímam ako fotografa. Fotoaparát je iba nástroj. Môj portrét je v každom ročníku. V tomto ročníku som sa nechal vyfotiť, ako som na štyroch pred protiorbánovským nápisom s kresbou prasaťa. Nemohol som na toto miesto totiž zohnať pózujúceho. Ten nápis bol asi štrnásťkrát premaľovaný.

U fotografa ako u každého iného umelca je najdôležitejšie, či podstupuje nejaké riziko alebo či robí bezpečné veci. Rozhodne to nie je o vzdelaní. Napríklad v berlínskom ročníku bolo zaujímavé, že skvelé fotky nafotili ľudia, ktorí fotoaparát držali v ruke prvýkrát a, naopak, študovaní ľudia z vysokých umeleckých škôl pri jednoduchom zadaní často prepadli.

Umelec by mal hrýzť do spoločnosti. Potom je tiež dôležitý materiálny výstup – či dokáže dať svojmu dielu nejakú kvalitnú formu.

Zažil si v rámci fotografovania aj niečo z tamojšej kultúrnej scény – narazil si na nejakú zaujímavú inštitúciu, platformu či umelca alebo umelkyňu, ktorých sleduješ dodnes?

Veľa sa toho, bohužiaľ, stihnúť nedalo, pretože som väčšinu času strávil pred počítačom hľadaním ľudí do projektu alebo hľadaním nových lokalít na fotenie. Delenie dňa na pracovný a voľný čas prakticky neexistovalo. V Bratislave to bola dnes už neexistujúca bytová galéria Žumpa na Zochovej ulici, kde výstavným priestorom bola miestnosť WC. Vystavil som tam druhý ročník Daily Portrait. Vystaviť 365 polaroidov portrétov ľudí v pražských uliciach na bratislavskom záchode mi prišlo veľmi pikantné. Predovšetkým preto, lebo nechápem, prečo toľkých Slovákov láka študovať v dnes nudnej Prahe.

Bratislava je oveľa zaujímavejšia, je nielen pre umelcov inšpiratívnejšie mesto, kde sa toho teraz veľa deje a pritom sa dajú ešte nájsť autentické miesta.

V Budapešti to bol umelecký ateliér Painters Palace, kde v pivničnom priestore prebiehali kresby aktu. Bolo to skvelé miesto, kde sa veľa spievalo, pilo a tancovalo a kde sa v uvoľnenej atmosfére stretávali ľudia z celého sveta.

Predpokladám, že ťa iba tento projekt neuživí – pre koho ešte rád fotíš?

Poslednou komerčnou objednávkou bola grafika a fotografia pre hudobný album brnianskej skupiny Mucha, ktorú som spoznal prostredníctvom fotografovania jej protagonistky Nikoly. Tri roky som fotil a zalamoval pre pražské divadlo Venuše ve Švehlovce mesačné plagáty, čo bola krásna práca, pretože mi dala tvorivú slobodu. Túto prácu od septembra prevzala moja priateľka Alena Hlaváčová a ja sa venujem už iba voľnej tvorbe.

Fotografie zverejňuje autor online, ale čoskoro vyjdú knižne.

Momentálne prebieha crowdfunding na publikovanie knihy k projektu. Fotografie si možno pozrieť aj na tvojom Instagrame či webovej stránke. Čím je pre teba špeciálne knižné vydanie na rozdiel od online priestoru? Pripravuješ aj výstavu?

Kniha má oproti mobilu výhodu – svoju veľkosť. Fotografia tlačená cez dve strany bude mať 60 centimetrov. Na Instagrame funguje asi päť fotografických kompozícií a postava musí byť blízko, aby bola pri takej malej veľkosti viditeľná. Na rozdiel od toho v knihe fungujú aj celky a postavy fotené z diaľky.

Instagram budem tento rok rušiť, pretože mi vymazával aj cenzurované fotografie. Na Instagrame majú viac followerov plytké profily plytkých ľudí a ďalej ostávať by bolo jednoducho pre mňa aj mojich modelov a modelky ponižujúce. Facebookovú stránku mi zmazali už pri fotení v Brne, pretože im prekážal link na necenzurovaný web. Všeobecne mám vyskúšané, že používatelia Instagramu aj napriek veľkému počtu lajkov príspevku si moju knihu nekúpia, rovnako ako čitatelia bulváru. Knihu Daily Portrait Berlin si napríklad kupujú najviac právnici či psychiatri a psychológovia.

Výstavy plánujem v každom portrétovanom meste. Prioritou je však vystaviť projekt v zahraničí, predovšetkým v USA.

Budeš ešte pokračovať v Daily Portrait projekte? Čo chystáš do budúcnosti?

Ďalší ročník plánujem robiť vo Švajčiarsku spoločne s priateľkou Alenou Hlaváčovou, ktorú som spoznal pri fotení v Bratislave. A potom už konečne aj nejaký iný kontinent.

Udomácnil som sa teraz v Hronove, čo je české mesto na hraniciach s Poľskom. Chcel by som nafotiť Sudety a hlavne poľské pohraničie. Chcem sa tiež začať viac venovať čisto materiálnej tvorbe, tlačiť grafické listy, robiť keramiku a podobne, pretože výlučne z fotografie sa človek po čase zblázni. Fotografia je totiž ako zrkadlo.

Martin Gabriel Pavel

(1988)

Pochádza z Českého Krumlova. Nafotil sériu fotografií nahých ľudí vo verejnom priestore štyroch stredoeurópskych miest – Brna, Bratislavy, Budapešti a Viedne – pod názvom Daily Portrait. Fotografie zverejňuje postupne na svojej webovej stránke. V súčasnosti prebieha crowdfundingová zbierka na tlač knižného vydania.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie