Oslava hnevu, ktorý prináša nádej i odvahu

Claire Messudová prichádza po pomerne rozsiahlom románe Císařovi děti nemají šaty s kompaktnejším románom. Jej schopnosť trefne pomenovať jemné mechanizmy psychických procesov, vystihnúť takmer nepostihnuteľné, ale podstatné vo vzťahoch sa v jej novom románe prejavili v celej svojej kráse, teda je načase spoznať Ženu z horního patra (Host 2015).

Názov je veľmi výstižný a hneď od začiatku sústreďuje pozornosť na Noru Eldridgeovú, učiteľku na základnej škole, ktorá si mnohé svoje sny nesplnila a zmierila sa so svojím osudom ženy z horného poschodia – takéto ženy sú spoľahlivé, predvídateľné, nerobia starosti a sú vždy… na druhom mieste. Ale tým, že je už v názve knihy, Messudová dáva čitateľovi i Nore nádej, že všetko môže byť aj inak.

Do mesta, kde učí Nora, príde na pracovný pobyt rodina Šahídovcov z Francúzska. Medzi ňou a rodinou sa vytvorí zvláštna väzba, a to s každým jej členom osobitne. S malým Rezom, ktorý je Norin žiak, jej náhradou za vlastné dieťa, ale zároveň nositeľom témy tolerancie k prisťahovalcom iného náboženstva a rasy, témy multikulturálnej spoločnosti.

Tá síce nie je pre Messudovú tou najdôležitejšou, ale zvládla ju s prehľadom, citlivo a bez pátosu. Tieto veci vníma bolestivo otec rodiny Skandar, libanonský profesor. Ten sa do Norinej blízkosti dostane neskôr a ich kontakt je vlastne ovplyvnený jej vzťahom so Sirenou, čo sa na začiatku ani príliš nezdá…

Zmenšeniny slávnych izieb

Vzťah Nory a Sireny má lesbické črty, ale jeho ostatné aspekty sú oveľa dôležitejšie. Nora, ktorá vždy len túžila byť veľkou umelkyňou, sa zrazu s naozajstnou umelkyňou stretáva a delí sa s ňou nielen o ateliér, ktorý je dejiskom najdôležitejších scén, ale aj o jej úspech, šarm, sebavedomie. Je ňou posadnutá. Vzťah týchto dvoch žien dostane svoju drsnú pointu až v samom závere knihy, tak­že čitateľ má čo tráviť ešte pár dní po jej dočítaní.

Nehovoriac o Nore, ktorú tento vzťah vezme do výšin, oplieska o zem, ale, čo je najdôležitejšie, dovedie ju k jej hnevu – so všetkou silou, ktorá sa v ňom nachádza.

Najzaujímavejšou je samotná Nora – hneď na začiatku ju čitateľ poznáva ako zúrivú, a s takou sa aj lúči. Hnev a zúrivosť sú v tejto knihe nesmierne dôležité emócie, pretože pomáhajú žene z horného poschodia, nepovšimnutej a zabudnutej, využívanej a prehliadanej, aby ukázala svoje farby, svoj svet, aby si na svete ustála miesto pre seba. Vďaka hnevu dokáže prehlušiť neustále spochybňujúci hlas svojej matky, ktorý jej šepká ešte aj zo záhrobia: „Kto si myslíš, že si?“

Protagonistka to robí v knihe niekoľkými spôsobmi, jednak vo svojich umeleckých dielach, tzv. diorámach – teda zmenšeninách izieb Emilie Dickensonovej, Alice Neelovej a Virginie Woolfovej. V každej z nich nachádza niečo zo seba, cez ne otvára v sebe ďalšie možnosti a legitimizuje pocity, ktoré by si inak nedovolila.

Svojou tvorbou zároveň otvára v umení večnú tému balansovania medzi honbou za úspechom, ktorý stelesňuje Sirena, a autenticitou svojich vlastných diel, ktoré neskôr zohrajú v príbehu kľúčovú úlohu.

Nora je však oveľa viac ako len žena z horného poschodia, a to od samého začiatku knihy. Je v nej veľa energie a životaschopnosti. V prvej osobe, v ktorej je kniha písaná, sú ešte presvedčivejšie. Má odvahu stretnúť sa so svojím hnevom, sexualitou, s nenaplnenou materskou túžbou, podlieha sladkému klamu vzťahov k rodine Šahídovcov, ale keď príde tá správna chvíľa, všetky ilúzie opúšťa, padá na dno, aby v ňom našla to najcennejšie a najživotaschopnejšie – svoj hnev.

Liečivá facka

Na mnohých miestach knihy sa prihovára čitateľovi, nie násilne, ale naliehavo, s otázkami, ktoré ďaleko presahujú ženu z horného poschodia: „Jenom proto, že něco nevidíte, neznamená to, že to neexistuje. Mezi lidmi je neviditelného spousta. Na duchy jsou tady jasnovidci, kdo ale vidí neviditelné emoce, nezaznamenané události? Kdo vidí lásku, která je prchavější než duchové, kdo ji vůbec múže chytit? Kdo jste, aby ste mi říkali, že nevím, co je to láska?“

Žena z horního patra je literárna lahôdka hneď od svojej prvej strany – o vnútornom svete nepovšimnutých žien, ale nepochybne inšpirácia aj pre mužov. Majstrovské metafory a opisy sú príjemným bonusom – láska, ktorá nie je žiadny ľadovec ani ohňostroj, len taký ľahučký šál proti večernému vetríku, vo víchrici nepoužiteľný.

Samotný príbeh má aj svoje slabšie stránky, hlavne stred knihy je zdĺhavý a čitateľ si musí vypiť Norine muky a opakujúce sa úvahy až do dna. Ku koncu knihy sa však dočká niekoľkých nečakaných rozuzlení, slovami autorky „jedna z těch chvil, kdy si život strhne všechny masky a vy jasně vidíte, co je opravdové“, v podobe neočakávanej facky Nore aj všetkým čitateľom, ktorí si ju už do tejto strany určite stihli obľúbiť.

Facka, ktorá bolí, ale prináša dôležité precitnutie a pravdu, tá je v tomto prípade nesmierne liečivá a energická. Také sú i začiatok a koniec tejto knihy. Začína sa Noriným hnevom, a pri ňom sa i končí – hnevom, z akého môže skrsnúť sila vyhraniť sa, chuť žiť, humor, radosť, odvaha.

Žena z horního patra je oslavou takéhoto hnevu. Kiežby ho mohli cítiť všetky ženy zamknuté na horných poschodiach.