Denník N

Príbeh prvej slovenskej kameramanky: Počas vojny nežiaduci ako antifašisti, po vojne ako Nemci

Henrieta Peťovská. Foto - Post Bellum
Henrieta Peťovská. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Príslušníci nemeckej menšiny usadení na Slovensku žili po roku 1918 spolu s Maďarmi, Rusínmi, so Slovákmi, Ukrajincami a so Židmi v novovytvorenom štátnom útvare – v Československej republike.

V štáte, ktorý deklaroval a v princípe aj dodržiaval práva národnostných menšín, ale v ktorom rozhodujúcu úlohu v politickej a hospodárskej oblasti zohrávala česká reprezentácia, píše vo svojej štúdii o nemeckej komunite Soňa Gabzdilová.

Určite to boli harmonické roky aj pre rodičov Henriety Peťovskej, rodenej Metzgerovej, ktorá sa narodila v roku 1931 v Bratislave do nemeckej rodiny ako druhá dcéra.

Henrieta Peťovská je prvá slovenská kameramanka, podieľala sa na tvorbe krátkych a animovaných filmov. Spolupracovala s režisérmi Dagmar Bučanovou, Vlastimilom Heroldom, Viktorom Kubalom a inými.

Matkin tichý protest

Otec Ladislav Metzger a Jozefína Strossová sa zoznámili v ochotníckom nemeckom divadelnom spolku Morgenrot, kde v 20. rokoch minulého storočia hrávali prevažne hry rakúskych autorov. Jozefína bola úradníčka v továrni Cvernovka, a hoci jej rodičia pochádzali z Čiech, ona sa narodila v Bratislave, chodila do nemeckej školy a pohybovala sa v nemeckej spoločnosti.

Okolo roku 1924 sa vydala za Ladislava Metzgera, v roku 1925 sa jej narodila prvá dcéra Alica, a tak pri sčítaní ľudu v hlavnom meste v roku 1930 bola vedená ako občianka nemeckej národnosti. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 a nemeckom prenasledovaní Čechov a Židov sa z protestu proti nemeckej tyranii prihlásila pri opätovnom sčítaní ľudu v roku 1940 ako príslušníčka českej národnosti.

Otec ako robotník v textilnej továrni Klingerka sa okrem divadelného spolku Morgenrot, kde pôsobil ako herec aj režisér, stal aj aktívnym odborárom. Keď začal príliš horlivo presadzovať požiadavky robotníkov, vyhodili ho.

Ako šikovného majstra pracujúceho s kožou ho hneď oslovil český výrobca topánok pán Kvapil. Po zisku priemyselnej listiny v roku 1924 sa z neho postupne stal obchodný zástupca rôznych značiek obuvi ponúkajúci topánky po celom Československu. Prvý obchod v Bratislave si otvoril na Školskej ulici v malej kuchynke, kde rodičia zároveň bývali. V dome na Fazuľovej ulici, kde sa rodina presťahovala do dvora, vznikol vpredu druhý obchod.

Po smrti Tomáša Garrigua Masaryka v septembri 1937 sa rodičia začali obávať a s nevôľou sledovali politické a spoločenské udalosti. Obchod s obuvou sa práve sľubne rozbiehal a rodina sa v roku 1940 presťahovala na Reichardovu, dnes Rajskú, ulicu do podnájmu. Dom patril židovskému právnikovi Karolovi Geleiovi, ktorý už vtedy nesmel vykonávať svoju profesiu. Aby sa so ženou uživili, začali chovať angorské králiky.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa tlak na nemeckú menšinu žijúcu na Slovensku zvyšoval a otec, aby si udržal obchod a zákazníkov, z donútenia vstúpil do nemeckej politickej strany Deutsche Partei. „Ich ideológiu však nezdieľal. Bol verný masarykovec,“ vysvetľuje dcéra Henrieta. Jej slová potvrdzujú aj činy, ktoré počas vojny aj po nej konal.

Antifašistickí Nemci

Už počas vojny začal Henrietin otec s kamarátom stavať nadstavbu na starej chalupe na záhrade na Strednom Machnáči. Nevedel, že nakoniec bude slúžiť inému účelu. Jedného dňa totiž stretla matka Jozefína na schodisku pani Geleiovú, ktorá veľmi plakala. „Predstavte si, behom dvadsaťštyri hodín sa musíme vysťahovať a nevieme kam!”

Manželia Metzgerovci im ihneď ponúkli riešenie a presťahovali ich do záhradného domčeka. Záhrada, ktorú vlastnili, bola na Motzengrunde, dnešnej Sklenárskej ulici. Vo vedľajšom dome žili dve židovské kamarátky Henriety Peťovskej – Rosi a Käthe. Keď ju prišli pozrieť naposledy, niesla Rosi veľkú ošúchanú knihu “Märchen der Gebrüder Grimm” a darovala jej ju so slovami, že oni ju už nebudú potrebovať.

Potom sa do susedstva nasťahoval veliteľ Hlinkovej gardy, čo pre Geleiovcov znamenalo veľké nebezpečenstvo. Manželský pár sa presunul do Starej Turej, kde našli útočisko v dome miestneho mlynára. Tu sa im podarilo prečkať 2. svetovú vojnu, ich syn však toľko šťastia nemal. Zomrel v poslednom roku vojny.

Manželia Geleiovci sa po vojne stali blízkymi rodinnými priateľmi Metzgerovcov a boli čestnými hosťami na každej vianočnej večeri či svadby Henrietinej staršej sestry. Muži mali aj po rokoch pre seba vyhradené štvrtkové popoludnie.

Vo Vysokých Tatrách. Foto – archív H. P.

Strýko Žid

Protižidovské zákony vyvolávali obavy aj v rámci širšej rodiny Metzgerovcov. „Moja teta – otcova sestra, mala za muža Žida. Môj otec chcel Marcibáčiho, ktorý bol ťažko chorý na srdce, skryť. Ale teta povedala: ,Prečo, veď on je zákonom chránený. Je zo zmiešaného manželstva,“ reprodukuje rozhovor Henrieta Peťovská.

Keď začali Hlinkove gardy pritvrdzovať, v noci prišli odviesť aj strýka. „K tete som chodila na angličtinu, tak som ho videla veľmi často. Bol veľmi tichý a nikde nechodil. A oni takto chorého človeka chceli odviesť pešo. Teta bývala na Medzierke, to je pri Židovskej ulici, a on na Panenskej ulici naraz odpadol a bol mŕtvy.“

Levočské kúpele

Už pred vojnou chodila rodina Metzgerovcov do Levočských kúpeľov, ktoré boli päť kilometrov od Levoče. Vďaka priateľstvu s rodinou majiteľa Grocha tam rodičia cez prázdniny nechávali obe dcéry samotné aj mesiac.

Na konci augusta 1944 manželia Metzgerovci práve prišli, aby zobrali dievčatá domov, keď vypuklo Slovenské národné povstanie. Rodina uviazla na pár týždňov na Spiši.

Henrietu, aby prišla na iné myšlienky, poslali s deťmi do miestnej jednotriedky. To bolo prvý raz, čo navštívila slovenskú školu.

„Jedného dňa prišiel majiteľ pán Groch a hovorí otcovi: ,Pán Metzger, budete musieť odtiaľ odísť, lebo partizáni chytajú Nemcov.‘ Tak nejakým spôsobom, neviem ako, sme sa dostali do Levoče. Lenže vlaky nešli. Prichádzali však nákladná autá s nemeckými vojakmi a tí brali aj civilistov. Boli však plné. Moja mama ma na jedno auto vystrčila hore aj s batožinou a povedala ľuďom, aby dávali na mňa pozor. A tak som sa dostala cez Strečno, kde bolo povstalecké územie, až do Žiliny. Sama, len s tými cudzími ľuďmi a nemeckými vojakmi. Tí ma vyložili v Žiline aj s batožinou. Každý išiel kade ľahšie, lebo sa tešil, že už je z toho preč, a ja som tam čakala na stanici, kým neprišla sestra,” spomína prvá slovenská kameramanka.

Po ceste však videla pri Kežmarku vyletieť na podmínovanej ceste voz s rodinou a uvedomila si, že nie každý mal také šťastie.

Geleiovci na sestrinej svadbe. Henrieta stojí v pravom rohu. Foto – archív H. P.

Zatykač

Ďalší pokus Metzgerovcov o záchranu človeka sa odohral koncom roka 1944. Keď sa na nich obrátil židovský obchodník s obuvou Jozef Danzig, ktorý sa dovtedy skrýval v Prievoze, rodičia ho ukryli v bunkri v záhrade na Kolibe.

Pred Vianocami 1944 sa jedného dňa zjavili vo dverách bytu traja ozbrojení muži so zbitým taxikárom. „Žiadne vykrikovanie, nič. Traja gestapáci, v kožených kabátoch. Klobúk na hlave, pištoľ v ruke. Keď zaklopali, mama im otvorila. My sme boli v izbe, Emil Skákala tiež. Nepočuli sme, o čo im ide. Až keď sme išli do predsiene, vidíme, toho pána, ktorý Danziga priviezol. Na gestape ho tak zmlátili, že mu nebolo vidieť tvár. Prezradil ho. Utekala som do spálne. Tam bola tma a tam som čušala. A potom som ticho otvorila dvere a vidím chlapa, ktorý tam ležal ubitý. Nad ním gestapák s pištoľou,“ opisuje zatýkanie rodičov pohľadom trinásťročného dieťaťa Henrieta.

Gestapo zatklo rodičov a študenta Emila Skákalu, ktorý bol náhodou na návšteve a neskôr sa stal manželom sestry Alice. Skákalu neskôr prepustili, keď zistili, že nie je Žid. V záhrade na Kolibe ešte v ten deň zatkli Jozefa Danziga a maliara a karikaturistu Alexandra Richtera, ktorý bunker na Kolibe pomáhal stavať.

Umelec sa spolu s Danzigom dostal do zberného tábora v Nemecku. Obidvom mužom sa našťastie podarilo prežiť. Karikaturista Richter neskôr svoju verziu príbehu opísal v časopise Život. Henrieta, ktorá má kópiu článku, však tvrdí, že nie všetky fakty, ktoré uviedol, sú pravdivé.

Vypočúvanie rodičov

Henrietiných rodičov odviezli na Édlovu ulicu na súd. Neskôr ich presťahovali na krajský súd na Záhradníckej ulici, kde otec škrabal zemiaky s hercom Františkom Zvaríkom. „Záhrada bola napísaná na mamu. Otec povedal, že si na ňu sama zarobila v Cvernovke. Vždy keď mali našetrené peniaze, do niečoho investovali,“ hovorí Henrieta Peťovská, ktorá Vianoce v roku 1944 strávila so staršou sestrou a strýkovou rodinou práve na Kolibe.

Asi po troch týždňoch Henrieta zrazu zbadala matku na ulici. „Tí najhorší štricáci ma vypočúvali. Takí, čo sa na gestape neuplatnili ináč,” rozprávala dcére mama.

„Počula krik, ako tam mučili ľudí. Voľakde, nevedela kde. Najhoršie bolo, keď jej vraveli, že nás deti zoberú a dajú do slušnej nemeckej rodiny. Ale to už boli také vyhrážky, veď oni museli vedieť, že front bol úplne blízko,” neveriacky krúti hlavou Peťovská ešte aj dnes.

Kedy sa vrátil otec, nevie určiť. Zdá sa jej, že až po konci vojny. V nemeckých novinách Deutsche Stimmen a Grenzbote z 13. januára 1945, ktoré má Henrieta Peťovská uložené, ukazuje krátku správu o rodičoch. Je tam informácia, že obchodníka Metzgera so ženou vylúčili z politickej strany Deutsche Partei a sú vo väzbe, lebo vo svojom obchode ukrývali Židov.

Po skončení 2. svetovej vojny sa peripetie rodiny Metzgerovcov neskončili. Ako príslušníci nemeckej národnosti boli určení na vysťahovanie. Hoci sa po vojne desiati obchodníci a výrobcovia s obuvou za Ladislava Metzgera zaručili, že spolupracoval s protifašistickými združeniami a nebol politicky exponovaný, rodine sa deportáciu nepodarilo zrušiť a zhabali im aj majetok – dve záhrady a dom v Hlohovci.

Henrieta listuje medzi dokumentami a vyberá listinu o konfiškácii majetku matky z Národného výboru v Bratislave z augusta 1946 a tiež papier s čestným vyhlásením a originálnymi podpismi obchodníkov z októbra 1945. Peťovská sa domnieva, že len vďaka doktorovi Geleiovi, ktorý po vojne začal pracovať na Národnom výbore, sa im podarilo nakoniec ostať v Bratislave.

Odsun Nemcov prebiehal ďalej. Sústredili ich na Kopčianskej ulici v záchytnom tábore, predtým koncentračnom tábore Engerau. Otec dostával odtiaľ listy od bývalých zákazníkov so žiadosťami najmä o detské topánky či cigarety.

Metzgerovci vždy ochotne pomohli a Henrieta listy so žiadosťami uchovala, podobne ako tie ďakovné. „Boli to chudáci, čo veľakrát nevedeli ani pravopis. Tí, čo boli za zverstvá zodpovední alebo počas vojny niečo násilne získali, boli už dávno preč,” vysvetľuje.

Spoločnosť sa po vojne pomaly psychicky, fyzicky aj ekonomicky konsolidovala. Metzgerovci opäť otvorili obchod, tentoraz na Dunajskej ulici. Po Benešovej peňažnej reforme v roku 1945 a znárodnení priemyslu v roku 1948 si Ladislav Metzger vzdal podnikania. V Československu v tomto období stále pretrvával lístkový a bodový systém predaja tovaru.

Keď v roku 1953 prišla ďalšia peňažná reforma, rodina bola na tom ekonomicky zle. Staršia sestra Alica sa namiesto štúdia zamestnala ako vedúca učtárne a podarilo sa jej tam nájsť zamestnanie aj obom rodičom.

Prvá žena v odbore

Henrieta Peťovská pred vojnou v roku 1937 navštevovala nemeckú ľudovú školu na Školskej ulici. Chodili sem napríklad aj deti Carla Grüneberga (majiteľa továrne na výrobu kief, ktorá vznikla v roku 1875 a bola najväčším závodom svojho druhu v Uhorsku – pozn. redaktorky), o ktorých sa jej po vojne nepodarilo nič zistiť.

Po vojne v základnom vzdelaní ďalej pokračovala u uršulínok. Ako tínedžerka sa rozhodla pre štúdiu fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom kameramanom, režisérom a pedagógom Milanom Peťovským, za ktorého si v roku 1952 vydala a mala s ním dve deti.

Jej prvým zamestnaním bola pozícia fotografky v bratislavskom mestskom archíve, kde pôsobila desať rokov. Do komunistickej strany nikdy nevstúpila. Tvrdila, že tam, kde počas života pracovala, to nebolo rozhodujúce.

Druhým zamestnaním, pri ktorom zotrvala 25 rokov, bola tvorba krátkych a animovaných filmov. K práci za kamerou ju pritiahol manžel a stala sa tak prvou slovenskou kameramankou vo filmových dejinách.

Spolupracovala s režisérmi Dagmar Bučanovou na sérii animovaných snímok o Sováčikovi – Žiačik Sováčik a číselká (1983), Žiačik Sováčik a zvonček (1984), Žiačik Sováčik trénuje (1985).

S Vlastimilom Heroldom nakrútila napr. animovaný film Varila myšička kašičku (1974), s Viktorom Kubalom napr. filmy  Stromček (1966), Dita na pošte (1967), v roku 1985 sériu o Jankovi Hraškovi – Janko Hraško na hudobnej výchove, Janko Hraško na fyzike, Janko Hraško na matematike, Janko Hraško na telesnej výchove.

S manželom Milanom Peťovským spolupracovala okrem iného na filmoch Ikebana (1968) či seriáli Muška Svetluška (1977), alebo s Jaroslavou Havettovou na filmoch Kontakty (1981) či Posledný kameň (1983).

Manžel. Foto – archív H. P.

 Výčitky svedomia

Ďalšia historická udalosť, na ktorú si Henrieta Peťovská dobre spomína, bola inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Tanky a rozruch z príchodu Rusov prerušili totiž jej zahraničnú návštevu.

Bratranec, ktorý býval v západnom Nemecku a bol práve na návšteve, sa išiel na ruské tanky pozrieť s celou rodinou na Námestie SNP. Keď zistili, o čo ide, rozhodli sa okamžite odísť. Cez hranice sa im podarilo prejsť bez problémov, keďže mali nemeckú národnosť.

Neskôr posielali Henriete balíky, ktoré vždy prešli kontrolou. Keď sa podarilo, bola ich počas komunizmu aj párkrát navštíviť. „Raz som tam bola už ako kameramanka so sestrou, hovorím potichu sesternici, že si zoberiem všetky Sterny (nemecký týždenník, ktorý bol v Československu zakázaný – pozn. red.). Dala som ich v aute sestre pod sedadlo. Keď sme prechádzali cez hranice, bolo mi strašne zle, lebo som mala výčitky svedomia. Našťastie nás na hranice prišiel čakať jej muž Emil Skákala a colníci ho poznali, tak nerobili žiadnu prehliadku. A jej syn, malý Emil, kričal z auta: ,Tatino, vieš, čo mi všetko nesieme…‘ Teraz sa tomu smejeme. Keď sme chodili od známych zo Švajčiarska, museli sme vyložiť celé auto,” spomína Peťovská.

Krvavá pani, na ktorej pracovala s Viktorom Kubalom. Foto – Post Bellum

Syn emigroval

V malej Henriete sa umelecká duša skrývala odmalička. Už ako dievča fotografovala rodinu a prírodu. Priznáva, že veľakrát lietala v oblakoch a bola veľmi citlivá, realita ju vedela vykoľajiť.

Jej syn Martin to vedel tiež. Keď sa rozhodol emigrovať do Nemecka, prišiel jej to predtým osobne povedať.

„To bola zvláštna situácia. Prišiel, ja som vtedy bývala na Špitálskej v takom pavlačovom dome. On ide po pavlači s mikrovlnkou v ruke. A ja že: čo to nesieš, Martin?

A on: ,Mami, musím ti niečo povedať!‘

,Tak dobre, o čo ide?‘

,Mami, my tu s Kaťou a deťmi nezostaneme.‘

Povedala som: ,Martin, to je pekné, že mi to povieš. To je vždy lepšie, keď toto viem.‘

A on hovorí: ,Však ja viem, ako si na tom s nervami.‘

Ja som skrátka taký typ, všetko ma rozrušuje. ,Ale vieš, tam je ten byt, tam je ten nábytok,‘ ,hovoril mi, ,a rozhodli sme sa, že im to nenecháme,‘” hovorí Peťovská, ktorej nábytok skutočne ostal.

Zároveň s ním získala aj záujem verejnej bezpečnosti o svoju osobu. Na výsluchu bola kvôli synovej emigrácii jedenásťkrát. „Zakaždým, keď som tam išla, som si hovorila, čo najmenej rozprávaj. Vždy som sa veľmi triasla,“ priznáva umelkyňa, ktorá na nepríjemné výsluchy nechce spomínať a dnes nevie presne určiť, v ktorom roku syn emigroval.

„Neviem, ako som to všetko mohla prežiť, a stále som tu. Ale už si všetko nepamätám. Musím si dať urobiť test pamäti,“ hovorí Henrieta Peťovská, ktorá na dôchodku ešte doučuje nemčinu a ešte donedávna chodila na kurzy pamäti.

 

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie