Žime, potom uvidíme
Učiteľom sme zobrali spoločenské postavenie aj zvyšky spoločenskej autority a potom so zle predstieraným zdesením zalamujeme rukami, že svoju úlohu nezvládajú.
Skúsení horskí vodcovia vám na somársku otázku – kedy tam už budeme – neodpovedia. Opýtajú sa vás, či máte čo piť, sucho v topánkach a niečo na prezlečenie. A šliape sa ďalej. Hodinu, dve, ak treba, celú noc. A noci vedia byť v tomto ročnom období naozaj dlhé. Cesta na vrchol hory býva všelijaká, len nie predvídateľná. Pravdaže, ak tá hora za niečo stojí.
Kto bol aspoň raz v cudzom lese, veľmi dobre vie, ako sa jeho neznámo dokáže pohrať so zmyslami a s psychikou. Malebné scenérie, okúzľujúce rastlinstvo, exotická fauna; v jedinej sekunde dokážu na nás začať padať, zväzovať nám nohy, desivo škrečať. A do toho mátožné tiene. Robili sme si ráno ilúzie o lese alebo o sebe? Ale mňa už bolia nohy… Čo tam po tom, že bolia! Horšie je, že smrdia.
Iný príklad sily nového neznáma: keď koňa podkúvajú prvý raz, bolestivo mu skrútia pysk. Inak by sa, vydesený prekvapujúcou a nepoznanou bolesťou, začal vzpínať a kopať. Aj my sa správame, akoby nás práve podkúvali prvý raz. Navyše v neznámom prostredí. Reagujeme všelijako. Obdivuhodne málokto. A svet sa na nás pozerá.
Objektívy, kamery, mikrofóny, sociálne médiá. Všade nechávame nezmazateľné stopy. Nás už dávno nebude a nebeské chóry sa budú potkýnať o trilióny fotografií, reportáží, vlogov, blogov, statusov a textových správ, blúdiacich všehomírom v i-cloudoch, opatrených zaprášenými logami dnešných gigantov a zamknutých neprelomiteľnými heslami na veky vekov.
Takáto predstava je pre niekoho úsmevná, pre iného poetická, pre ďalšieho pritiahnutá za vlasy. Ostane po nás však ešte iné, oveľa závažnejšie svedectvo. Naše deti nás vidia, aj keď sa nepozerajú, počujú, aj keď sa nám zdá, že nepočúvajú vôbec. A sú to ony, kto naše zlyhania zdedí. Kto má pocit, že im to uľahčujeme, nech si zatlieska. Len nie na balkóne, prosím, to sa už dnes nenosí.
Veď si to len predstavme! Mám štrnásť, kritický rozum sa vo mne práve prebúdza, a len čo otvorím oči, zbadám tatu v károvaných trenkách. Keď som šlo spať, v tých istých trenkách lehnil pred televízorom, a ak práve nedriemal či vyslovene nechrápal, furt len pindal! A už pindá za
