Odvrátená strana spolupráce – keď kooperácia vedie ku korupcii

Sme spoločenský tvor, celý svoj život trávime vo väčších alebo menších skupinách. Vďaka vzájomnej spolupráci dosahujeme ciele, na ktoré by sme sami nikdy netrúfali, a budujeme na nej priateľstvá, ktoré dávajú našim životom zmysel.

Spolupráca znamená, že zainteresovaných je viacero ľudí. To implikuje vzájomnú kontrolu a dohľad. Klamanie by za týchto okolností malo ustupovať. Na druhej strane, ľudia často ohýbajú fakty a klamú, napríklad v prospech svojho priateľa či známeho.

Ori Weisel z univerzity v Nottinghame a Shaul Shalvi z Univerzity Ben-Gurion v Negeve skúmali, ako ľahko môže vzájomná spolupráca medzi dvomi ľuďmi prerásť do spolupráce na podvodoch a lžiach. Minulý týždeň o tom publikovali článok v časopise PNAS.

Ľudia klamú

Nerobme si ilúzie – ľudia klamú. Aj vy. Je to iba naša selektívna pamäť, vďaka ktorej si prehrešky iných okamžite všimneme, ale na tie svoje hneď zabudneme. Robert Feldman a jeho tím z Univerzity v Massachusetts v roku 2002 zistili, že počas 10-minútovej konverzácie klamalo aspoň raz 60 percent ľudí.

Klamári luhali v priemere dva- až trikrát. Akú dostali úlohu? Viesť nenútený rozhovor a budiť pritom dojem obľúbeného či kompetentného človeka.

Kultúra bankového sektora stimuluje nepoctivosť

Takýmto poznatkom – akokoľvek sú dôležité – chýba spoločenský kontext. A tak sa treba pýtať: existuje nejaké prostredie, ktoré by lži a podvody stimulovalo? Alain Cohn a tím z univerzity v Zürichu zverejnili minulý rok v časopise Nature článok o tom, že takým prostredím je napríklad bankový sektor.

Zistili, že ľudia, ktorí v ňom pracujú, nie sú za bežných okolností väčší „nepoctivci“ ako my ostatní. Pripomienka ich práce a noriem, ktoré sa na ňu viažu, z nich však väčších klamárov spravila.

Intuícia napovedá, že liekom na tento neduh by mohla byť väčšia spolupráca medzi ľuďmi v bankovom sektore a inde. Lenže Weisel a Shalvi zistili, že spolupráca má aj svoju odvrátenú stranu a za istých okolností môže poskytovať živnú pôdu na podvody.

Spolupráca podporovala nepoctivosť

Bádatelia spárovali takmer tri stovky ľudí. Prvý z dvojice vždy hodil kockou a číslo oznámil svojmu partnerovi, ktorý následne takisto hodil kockou. Ak sa ich čísla zhodovali, dostali finančnú odmenu, vždy podľa výšky čísla, ktoré padlo. Ak napríklad obaja hodili šestku, každý z nich dostal šesť dolárov. Ak sa čísla nezhodovali, ani jeden z nich nedostal nič.

Znamená to, že dvojice boli motivované klamať – jednak hlásením rovnakých čísiel, aby vôbec získali odmenu, a potom aj vyšších čísiel, aby bola odmena čo najvyššia.

Experiment mal 20 kôl. Bádatelia ľudí upozornili, že ich hody nepodliehajú kontrole – mohli teda klamať bez toho, aby sa obávali, že ich prichytia pri lži.

Pri 20 kolách hry je šanca, že obaja hráči hodia rovnaké číslo, 16,7 percenta, píšu autori. Lenže ľudia hlásili rovnaké čísla až v 81,5 percentách prípadov. Oproti očakávanej hodnote ide o nárast o takmer 500 percent.

„Spolupráca viedla k veľkej nepoctivosti,“ cituje Weisela PS Mag. „Veľa ľudí stratilo svoje zábrany úplne,“ dodal.

Ťarcha lži bola, samozrejme, na druhom hráčovi z dvojice, ktorý číslo, ktoré nahlásil, upravoval podľa údajov od prvého hráča. Ani tí však neboli celkom bez viny. Ukázalo sa, že niektorí umelo navyšovali čísla, ktoré hlásili, aby odmena, ktorú potenciálne dostanú, bola vyššia.

V týchto prípadoch bol zisk z klamstva oboch strán rovnaký – každý dostal tú istú sumu. Ak vedci túto dynamiku rozbili a peniaze sa medzi hráčmi nerozdeľovali za rovnakých podmienok, úroveň korupcie klesla.

Výskum ukazuje, že spolupráca nie je výhradne pozitívna a za istých okolností môže slúžiť ako prostriedok koordinácie lží a podvodov. To má závažné dôsledky pre reguláciu vzťahov vo firmách, ale aj spoločnosti všeobecne.

Flexibilná morálka

Aj tento výskum je dôkazom toho, že morálku používame viac ako flexibilne – čo je v jednom kontexte amorálne, považujeme inokedy za vysoko morálne.

Na spoluprácu by sme preto nemali dať nálepku „výhradne pozitívna“, pretože v závislosti od situácie má aj svoje negatíva.

Čo znamená flexibilita v morálke, sa dá ilustrovať na tomto príklade: psychológ Peter Ditto z Princetonu a tím informujú, že konzervatívni americkí voliči nemali problém obhajovať civilné iracké obete útokov americkej armády slovami „bojujeme predsa za spravodlivú vec“. Za týchto okolností boli civilné obete „v poriadku“.

Ak však tí istí ľudia mali hodnotiť obete vo vlastných radoch americkej populácie, ich argumentácia sa zmenila a začali tvrdiť, že také obete v poriadku nie sú, lebo „vojna je hrozná“.

Vidíme, že ich argumentácia kolísala – záležalo na kontexte.

Na obranu amerických konzervatívcov dodajme, že nie sme iní. Morálku používame flexibilne všetci.

Dostupné z: doi 10.1073/pnas.1423035112