Stratil Putin svoju magickú moc?

Autorka je rusko-americká politologička

V Spojených štátoch pandémia prehĺbila ekonomickú nerovnosť, zhoršila rasové vzťahy a zväčšila politickú polarizáciu. V Európe sa ukázalo, akou neistou sa stala transatlantická väzba. A v Rusku pandémia osvetlila nečinnosť Putinovho režimu, ktorá poháňa niečo, čo v zásade možno nazvať „krízou stability“.

Toto je odvrátená strana údajnej Putinovej stálosti, ktorú on i jeho poslušní prisluhovači dlho prezentovali ako protipól západného chaosu. Kremeľ „musel“ intervenovať na Ukrajine i v Sýrii, aby stabilizoval regióny, ktoré zničil západný vplyv a dobrodružstvá. A Rusko „muselo“ prepísať svoju ústavu, aby predĺžilo Putinovu vládu – možno doživotne –, pretože len on môže ochrániť Rusko pred nepokojom, ktorý zachvátil zvyšok sveta.

Ale ako znie slávna veta ruského premiéra z Jeľcinových čias Viktora Černomyrdina: Chceli sme to čo najlepšie, ale nakoniec sa to skončilo ako obyčajne. Okamžite po referende sa Putinovo stabilné vedenie stalo nestálym, no aj akýmsi skleslým.

Hoci ruský prístup ku koronavírusu nebol taký katastrofálny ako americký, indický či dokonca španielsky, nie je to vďaka Putinovi, ktorý zostal bezpečne uzatvorený v Kremli, ale vďaka gubernátorom a štátnym inštitúciám, ktoré súťažili o to, kto krízový manažment zvládne lepšie. Nie je prekvapujúce, že takýto prístup priniesol rozdielne výsledky. V Moskve pripravil workoholický starosta Sergej Sobjanin až na pár problémov veľmi dobre zorganizovanú akciu. V iných mestách a oblastiach boli opatrenia oveľa miernejšie.

Neskorý stalinizmus

Celkovo sa dá povedať, že štát ponúkol malým podnikateľom a robotníkom len minimálnu podporu, a to aj napriek tomu, že v ruskej ekonomike hrajú kľúčovú úlohu. Dokonca aj taký Putinovi oddaný človek, akým je Alexej Kudrin, ktorý vedie finančný výbor ruského parlamentu, nedávno pripustil, že ide o bláznivý prístup, ktorý ostro kontrastuje s dlhodobou vládnou taktikou rozdávať ľuďom chlieb a hry, ktoré majú udržať spokojnosť občanov a odradiť ich od prípadných protestov.

V tomto pohybe možno zachytiť závan neskorého stalinizmu. Vo svojich posledných dňoch sa Stalin sústredil na hľadanie nepriateľov ľudu a na fungovanie bezpečnostného aparátu, kým všetko ostatné išlo bokom. Po jeho smrti sa na jeho stole našli kopy neotvorených a nepodpísaných dokumentov.

Zdá sa, že čoraz stalinskejšieho Putina taktiež začínajú stále viac nudiť všetky povinnosti spojené s vládnutím. Iste, väčšiu časť uplynulého desaťročia venoval premene Ruska na dôležitého či dokonca hrôzostrašného hráča na svetovej scéne než riešeniu domácich problémov. Lenže dnes môže byť zvyškové nadšenie zo zasahovania do amerických prezidentských volieb či pretláčania sa o veľké či malé veci s Európskou úniou menej vzrušujúce ako v minulosti.

Putin mal napríklad len máločo povedať k otrave svojho hlavného opozičného rivala Alexeja Navaľného. To, či za týmto činom stál priamo ruský prezident alebo nie, je v istom ohľade jedno: tak či tak ide o jeho poníženie a nepresvedčivé kremeľské popieranie len prezrádza, že jeho režim je v chaose.

Letargia a irelevancia

Podobne je to aj v prípade bieloruských protestov, ktoré sú výsledkom sfalšovaných prezidentských volieb. Putin čakal celé týždne, kým diktátorovi Alexandrovi Lukašenkovi vyjadril svoju podporu. A keď tak urobil, bolo v tom len málo starého zápalu. Zdalo sa, že tak robí len zo zotrvačnosti. K poslednému stretnutiu Valdajského klubu sa Putin prihovoril cez internet. Potvrdil status Ruska ako hlavného dediča Sovietskeho zväzu, ale jeho polovičaté vyhlásenie ho akoby ani nezaujímalo.

Putinova odpoveď na skľučujúci konflikt o Náhorný Karabach, separatistickú arménsku enklávu v Azerbajdžane, prezrádza podobnú letargiu. Keď o toto územie Arménsko a Azerbajdžan bojovali naposledy, Rusko bolo schopné ukončiť konflikt za štyri dni. Tentokrát trvá konflikt už mesiac a nezdá sa, že by v dohľadnom čase skončil. Možno preto, že má pocit, že Putin ustupuje, napína v oblasti svaly turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan a podporuje Azerbajdžan.

Medzitým v Kirgizsku veľké protesty prinútili vládu anulovať výsledky parlamentných volieb zo 4. októbra a nakoniec odstúpiť. Kremeľ vyhlásil, že súčasná bezpečnostná zmluva zaväzuje Rusko, aby zabránilo zhoršeniu situácie v krajine, no krajina ostáva v chaose.

Kolaps kirgizskej vlády ponúka Putinovi pohľad na možný vlastný osud. Iste, Putin už jednu takúto situáciu zvládol, keď sa vrátil v roku 2012 do kresla prezidenta. Jeho preferencie boli také nízke, že ním otriasli. Preto vytiahol niekoľko silných geopolitických kariet – udelil azyl bývalému pracovníkovi amerických tajných služieb Edwardovi Snowdenovi, anektoval Krym a intervenoval v Sýrii. Tieto akcie oživili jeho reputáciu človeka, s ktorým ešte treba rátať.

Putinova popularita klesá aj dnes, no nezdá sa, že by to s ním niečo robilo. Stagnácia a nečinnosť jeho režimu sú až zarážajúce. Podobne ako blížiaci sa tieň irelevancie.

© Project Syndicate