Denník N

Keď polícia začala mlátiť dav, kamarátky vbehli do vchodu a zvonili na byty. Až hore im otvoril deduško s babičkou, ktorí ukrývali už 20 ľudí

Václav Havel a Milan Kňažko na mítingu 20. decembra 1989 v Mestskej hale v Prešove. Foto - Peter Kalenský
Václav Havel a Milan Kňažko na mítingu 20. decembra 1989 v Mestskej hale v Prešove. Foto – Peter Kalenský

Keď sa ma 17. novembra redaktor televízie v Prahe spýtal, prečo som na demonštrácii, zbabelo som odmietol odpovedať. Bál som sa, aby ma nevyhodili zo školy, hovorí jeden zo študentských lídrov revolúcie v Prešove a dnes turistický sprievodca a moderátor Milan Kolcun.

Čo najviac formovalo vaše hodnoty, aby ste sa v novembri 1989 postavili za zmenu?

Otec bol lesný inžinier, mama bola v domácnosti. Viaceré témy pred revolúciou u nás boli tabu, napríklad august 1968. Rodičia mi síce vždy niečo o konkrétnej udalosti naznačili, ale v obave, aby som sa niekde nahlas nepreriekol, nešli do hĺbky. Mali strach, aby som si tým nepoškodil.

Výrazne ma ovplyvňovalo aj chodenie do kostola. Mama bola jedna z mála vtedajších rodičov, ktorí našli odvahu zapísať ma na náboženstvo. Písal sa rok 1977, panovala tvrdá normalizácia a postoj komunistov k viere bol jasne odmietavý.

Na náboženstvo sme chodili možno traja z celej školy. Riaditeľ za to na mamu veľmi nakričal. Nepopustila a s odstupom času to hodnotím ako jeden z jej hrdinských činov.

Vy sám ste cítili konkrétnu frustráciu z komunistického režimu?

Jasné, veď na zemepise ma učili o krajinách ako Španielsko či Austrália, a zároveň som vedel, že sa tam nikdy nedostanem, lebo slobodné cestovanie je zakázané. Učil som sa po anglicky a pýtal som sa sám seba, že načo, keď sa nikdy neporozprávam s niekým, kto má angličtinu ako materinský jazyk.

Viedol som si denník a pár dní pred revolúciou som si doň zapísal, že všade naokolo sa už veci menia, len u nás nie. A že som z toho veľmi smutný.

Nedala vám ako veriacemu nádej národná púť na Velehrad v roku 1985, kam prišlo 150- až 200-tisíc pútnikov, pričom sa premenila na najväčšiu demonštráciu za náboženskú slobodu, ani Sviečková manifestácia v roku 1988?

Paradoxne, o tých akciách som vtedy vôbec nevedel. Vnímal som však Gorbačovovu prestavbu a kúpil som si aj jeho knihu Prestavba a nové myslenie. Od roku 1986 sme dokonca doma denne sledovali sovietsku televíziu. Bol som prekvapený, ako otvorene v nej, v porovnaní s našou televíziou, rozprávajú o problémoch v spoločnosti. O to menej som rozumel, prečo sa už v okolitých štátoch režim rúca a u nás nie.

V roku 1989 som začal vnímať zvyšujúcu sa frekvenciu demonštrácií proti režimu. V auguste sme boli na brigáde v Karlových Varoch, odkiaľ sme si cielene odskočili na akciu do Prahy, aby sme si pripomenuli vstup okupačných vojsk v roku 1968 a ich obete. Vtedy som prvýkrát na vlastné oči videl policajnú brutalitu. Medzi tými, čo utekali, aby neboli zmlátení, som bol aj ja so spolužiakom.

Milan Kolcun. Foto – Miroslav Vacula

Deň pred 17. novembrom 1989 ste vycestovali na víkend do Prahy za frajerkou, vďaka čomu ste sa osobne zúčastnili demonštrácie, ktorá sa skončila policajnou brutalitou a doslova rozbehla revolúciu.

Keď som 16. novembra cestoval do Prahy, netušil som, že na druhý deň sa chystá veľká demonštrácia. Býval som vtedy v byte u kamarátok, ktoré boli z prešovskej fakulty, ale vybavili si semester v Prahe.

Pýtal som sa ich, či sa chystajú nejaké demonštrácie. Vraveli, že včera bola jedna za zachovanie Stromovky a v piatok bude ďalšia pri príležitosti Dňa študentstva. Jasné, že sme si pripli trikolóry a šli tam.

Akcia najskôr prebiehala v duchu SZM, teda Socialistického zväzu mládeže, ktorý ju aj zaštiťoval, potom tam však vystúpil človek, ktorý si ešte pamätal postrelenie Jana Opletala na demonštrácii proti nemeckej okupácii v roku 1939. Opletal v novembri toho roku v dôsledku zranenia zomrel a stal sa symbolom.

Naraz som sa ocitol na zlomovej akcii, ktorá vyvrcholila na Vyšehrade. Ľudia nám cestou kývali z okien, policajti tiež, dokonca kvôli nám zastavili dopravu. Kričali sme na nich známe heslo „Poďte s nami“. Cestou sa pridávalo stále viac účastníkov.

Na Vyšehrade to bol pre mňa emocionálny vrchol. Začali sme spievať štátnu hymnu, ešte aj dnes mám z tých chvíľ zimomriavky. Jedno dievča mi podalo sviečku, zrazu sme ich mali v rukách všetci. Bolo to také precítené a úprimné, že po dospievaní niekto zakričal „ještě jednou“, a tak sa hymna opakovala.

Nato bolo do megafónu oznámené, že akcia sa oficiálne končí.

Áno, ale s tým, že ďalšia cesta tých, čo majú záujem, môže viesť na Václavské námestie. A naznačili, kadiaľ ísť. Formálne sa teda akcia ukončila, neformálne nie. Dav sa najskôr začal štiepiť, väčšina šla doľava, ale zrazu sa k nemu pridávali aj tí sprava.

Dostali sme sa na nábrežie Vltavy, kde som prvýkrát naživo videl herca Jiřího Bartošku, ktorý kráčal s nami v sprievode, z okien Národného divadla sa díval ďalší známy herec. Keď som sa pozrel za seba, videl som, že je nás už strašne veľa.

Bolo tam pristavené aj vozidlo Československej televízie a redaktor oslovoval ľudí z davu. Aj mňa. Pýtal sa, prečo som tam. Okamžite mi napadlo, že ak poviem pravdu, doštudoval som. Zbabelo som preto odmietol odpovedať.

Následne sme zabočili do uličky, ktorá už viedla na Václavák, a zrazu sme prvýkrát zbadali kordóny policajtov. Nedalo sa ísť ďalej, a tak celý dav cez skandované pokyny vycúval a šlo sa inou cestou. Pri odbočení na Národnú triedu som sa obzrel a už nás ani zďaleka nebolo tak veľa. Policajti odrezali asi polovicu sprievodu.

Na úrovni obchodného domu Máj nás čakali dva rady policajtov, obsadené nimi boli aj bočné uličky. Došlo mi, že už niet úniku. Vtedy som si strhol trikolóru, mysliac si, že zmlátia najmä tých, ktorí ju budú mať. Zároveň som si na jednom balkóne všimol diaľkovo riadenú kameru, ktorá sa aktívne otáčala a snímala všetko dianie. Zaujímavé je, že dodnes som nikde nevidel zábery z nej.

Václav Havel na mítingu 20. decembra 1989 v mestskej hale v Prešove. Foto – Peter Kalenský
Generálny štrajk v Prešove 27. novembra 1989. Foto – Peter Kalenský

Zjavne ste už vtedy cítili strach.

Áno, ten neustále narastal. Kým sme neboli obkľúčení a odmietol som odpovedať redaktorovi televízie, šlo len o strach z budúcnosti. Zrazu, keď boli policajti všade, to už bol šialený strach z prítomnosti. Bol som síce v dave, ale sám, lebo obe kamarátky sa mi v tom hemžení stratili.

Niekto potom vyliezol na stánok s občerstvením a zakričal, že policajti stoja v troch radoch. Mimochodom, ten stánok si vtedy dobre zarobil na predaji párkov. Napätie sa stupňovalo, vpredu stáli najmä policajti vo veku tínedžerov a tvárili sa veľmi odmietavo. Z ničoho nič potom dostali povel a rozbehli sa na nás.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie